⚜ Postavenie rodu v uhorskej spoločnosti

  

1282. Za zásluhy kráľ Ladislav IV. v r. 1282 daroval dedinu Zubogy synom Jána Zuhaia, a to Heemovi Demeterovi (1. Reiszig Ede: Gömör-kishont vármegye története. 2. Zichy Ferencz, gróf: A Zichy és Vásonkeői gróf Zichy-család időseb ágának okmánytára = Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vásonkeő : 1. kötet, Pest : Magyar Történelmi Társulat, 1871. – XV, 632 p. – 23 cm). Heem Szuhai mal šľachtický titul komes (Csoma József: Abaúj-Torna vármegye nemes családjai. 1897. Kassa.). Najmladší zo synov Jána Szuhaia, komes Albert Szuhai získal v r. 1287 Hornú Barcziku (Karácsonyi János: Magyar nemzetségek a 14. század közepéig. A Magyar Tudományos Akadémia Lev. Tagja, Első kötet, Budapest, MTA, 1900).

 1338. V súdnom spore, v ktorom krajinský sudca komes Pavel rozhodoval o delení majetkov medzi šľachtickými rodinami v Kožuchove (okr. Trebišov) v časoch kráľa Karola I. vystupoval Tomáš, syn Jána Zuhaia ako „kráľov človek“ (homine domini regis) (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi VIII. Vol. 6, Budae, 1837).

⚜ 1347. Pred jágerskou kapitulou a krajinským sudcom komesom Pavlom boli dané rodine Luchonch do zálohy časti majetku rodiny Zigan pri rieke Tycya (Tisa) v zemplínskej župe. Ako pomocník krajinského sudcu a prokurátor tu vystupuje šľachtic komes Peter, syn Antona Zuhaia (Sebők Ferenc: Anjou–kori Oklevéltár. XXXI. 1347. Budapest–Szeged, 2007).

 1354. Budín. V súdnom spore (obr. nižšie), ktorému predsedal krajinský sudca Mikuláš Drugeth, sa jednalo o rozdelení majetkov v Somogyi v novoabovskej župe medzi členov rodiny Oth, bol ako kráľov človek prítomný Michal Zuhai (de Zuha), syn Mikuláša Zuhaia (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból E, MKA, Acta Jesuitica, Q 313/SCEPUS 4 78, DL-DF 4429).

 

 1360. Jágerská kapitula oznamuje kráľovi Ľudovítovi, že na základe žiadosti krajinského sudcu prešetrila spor o majetky medzi rodinami Donch a Hubay a vypočula svedkov sporiacich sa strán. Medzi svedkami sú uvedení aj šľachtici gemerskej župy:  Ján Zuhai, syn Mikuláša Zuhaia zo Zuhafő, Michal, syn Jána Zuhaia, PeterSebastián, synovia Pavla Zuhaia, Dominik, syn Tyba Zuhaia, Juraj, syn Farkaša Zuhaia  a Mikuláš, syn Ladislava Zuhaia (Borsa Iván: Az Abaffy család levéltára 1247-1515. A Dancs család levéltára 1232-1525. A Hanvay család levéltára 1216-1525. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 23, Budapest, 1993), (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Dancs család, Q 59, 57085), obr. nižšie.

 

  1360. V listine jágerskej kapituly je opísaný majetkový spor medzi šľachtickými rodinami, kde ako svedkovia vystupujú okrem iných aj šľachtici Michal Peter Zuhai (Borsa Iván: A Dancs család levéltára 1232-1525. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 23. Budapest, 1993, s. 51).

1381. Ján Szuhay (syn Petra Szuhaya) zo Szuhafő sa ako šľachtic stal v r. 1381 stoličným sudcom gemerskej župy (Nagy Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest, 1863). 

   1381- 1848. Erb rodiny Szuhay zo Szuhafő (obr. nižšie a/): Starý rod gemerského komitátu, ktorého meno je odvodené od miesta Szuhafő (Felső-Szuha). Už v r. 1381 tu vystupovali PeterJohann Szuhay ako šľachtici. V r. 1552 sa objavuje Štefan Szuhay ako jeden z nižších kapitánov v pevnosti Bussa (Bušince, okr. Veľký Krtíš) v Novohrade, a práve tak je spomínaný aj Gašpar  Szuhay v r. 1588. Nagy Iván (X. 886) sem priraďuje aj v r. 1608 zomrelého kaločského arcibiskupa Štefana Szuhaya, avšak tento má celkom iný erb (viď ďalej) a nepochádza zo Szuhafő, ale zo Suchej n/Parnou.  Szuhayovci zo Szuhafő,  ktorí sú ešte v r. 1818 zastúpení v Gemeri Martinom Szuhayom, ako  aj ďalší členovia rodiny  boli nájdení aj v Užskej stolici (v r. 1755) a vo Zvolenskej stolici ( v r. 1836 a 1848) (Siebmacher's grosses und allgemeines Wappenbuch, G. von Csergheö: Der Adel von Ungarn samt den Nebenländern der St. Stephanskrone, 4 Bände,  s. 647). Vyobrazenie erbu na nižšie uvedenom obrázku /b/ sa uvádza v monografii o nižšej šľachte v povodí riek Slaná a Szuha (Faggyas István: A sajó és a szuha vidékének kisnemessége. Debrecen, 1988). Erbová pečať Mathiasa Szuhaya zo Szuhafő z r. 1659 (obr. nižšie /c/): gryf na štíte a klenote drží tureckú šabľu vo zdvihnutej pravici. Mathias Szuhay zo Szuhafő mal  dcéru Alžbetu Szuhay vydatú za Juraja Dolhaya, spomínanú v r. 1651 a 1681 a syna Gašpara, ktorý si vzal za manželku Zuzanu Zakány (Siebmacher's grosses und allgemeines Wappenbuch, G. von Csergheö und J. von Csoma: Der Adel von Ungarn samt den Nebenländern der St. Stephanskrone, Nachträge, s. 114).

           a/    b/  c/  

 Erb a pečať  rodiny Szuhay zo Szuhafő

⚜ 1385. V súpise uhorskej šľachty je Thomas de Zuhay uvedený ako zástupca  Šarišskej župy, ktorý sa zúčastnil uhorského snemu v r. 1385. Pochádzal z Nového hradu (Újvár, Šarišský hrádok, Hanigovce)(Lehoczky András: Stemmatographia Pars I. IV. Status, nobiles hungarie, Pozsony, 1796, s. 204).

 1393.   Ján Zuhai (Johanes filius Jakow de Zuha) - vicepalatínsky výberca daní (Diplomatikai levéltár (Q szekció) • Családi levéltárak (P szekcióból) • Kende család (Q 102/93) • 69736), obr. nižšie.

 

 1394-1414 Štefan Zuhai (de Zuha) vicepalatín (vicepalatinus regni), vo vtedajšom čase v starom Uhorsku bol zástupcom palatína (nádorišpána). Tento úrad vznikol v druhej polovici 12. storočia, keď sa palatínsky súd vyčlenil z kráľovskej kúrie a začal nezávisle rozhodovať v súdnych sporoch šľachty. V časoch Anjouovských kráľov bol vicepalatín aj kráľovským radcom a vydával aj súdne rozhodnutia. Bol najvyšším kráľovským predstaviteľom súdnej moci, predsedal sudcovskej dolnej komore v prípade kráľovej neprítomnosti (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. 1387–1399, Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 1. Budapest, 1951, s. 402, záznam č. 3684 z 31. okt. 1394). 

 1407.  Peter, syn Jakuba  Zuhaia (Petrus filius Jakow de Zuha) - kráľovský výberca daní, obr. nižšie (Diplomatikai levéltár (Q szekció) • Családi levéltárak (P szekcióból) • Csoma család, devecseri (Q 58) • 90845).

 

 Listina, v ktorej je  Petrus filius Jakow de Zuha uvedený ako kráľovský výberca daní

1427Szuhay de Szuhafő, stará gemerská šlachtická rodina; rodinná erbová pečať je súčasťou príslušných dokumentov zo súdnych sporov (Koszeghi Sándor: Pestvármegye főlevéltákosa. Nemes családok Pest vármegyében, Hungária könyvnyomda, Budapest. 1899). Erbová pečať na archivovaných dokumentoch: (Polgári Perek fasc. 149. Nr. 45., fasc. 153. Xr. 30) a (Koszeghi Sándor, Pestvármegye fölevéltákosa. Hungária könyvnyomda Budapest, 1899).

1427. Lehoczky uvádza staré šľachtické rodiny, medzi inými Alexandra Zuhaia (Zuha alias Sandor de Zuha & Szent György)(Lehoczky András: Nobilium familiarum. Stemmatographia, Pars II. Pozsony, 1798), ktorý v r. 1427 patril medzi najmajetnejších šľachticov v Alsószuhe (Szentgyörgyszuha).

1430. V súpise vojenského materiálu, ktorý bol poslaný kráľovi Žigmundovi na bratislavský hrad bolo 5 vojenských stanov pridelených Pavlovi Zuhaiovi (Zuhaij Paul), ktorý bol z tohto dôvodu asi jedným z veliteľov hradnej posádky, nakoľko kastelánom hradu bol Žigmund, obr. nižšie. Táto udalosť možno súvisí s prípravami výstavby reprezentatívneho sídla palácového typu na hradnej akropole Bratislavského hradu, ktorú kráľ započal aj v súvislosti s opevňovaním západných hraníc Uhorska proti husitom v r. 1431 (Rónai Horváth Jenő: Hadtörténelmi Közlemények 1890. évfolyam III. Egyéb tárczabeli közlemények. Hadtörténelmi okmánytár. 3. kötet, Budapest, 1890, s. 728).

 

 

1436. V Székesfehérvári kráľ Zsigmund (obr. nižšie) prikazuje nitrianskej kapitule, aby okrem iných uviedli aj Uršulu, manželku Jána Zuhaia (de Zuha), ktorý bol synom Jakuba Zuhaia (de Zuha), do majetkov v Ohayi (Dolný Ohaj, Tekovská župa), ako aj na majetky  v Ondorhu (Ondrejovce, okr. Levice), Mosolchu, Hymolonu, Ztrasoch a Kyschabe (Čab, okr. Nitra) v nitrianskej župe (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levélt  árak, P szekcia, Ghyczy család, Q 81/35).

Kráľ Zigmund prikazuje uviesť Uršulu, manželku Jána de Zuha, do  majetkov v Tekovskej a Nitrianskej župe

 1439. V listine (obr. nižšie) krajinského sudcu komesa Štefana Báthoriho adresovanej jágerskej kapitule je Ján Zuhai (Johannes de Zuha) uvedený ako kráľov človek (homo regius), t.j. osoba poverená dohľadom nad vykonaním panovníkovho (Albrecht II) rozhodnutia, zástupca a výkonný úradník kráľa pri súdnych sporoch (Diplomatikai levéltár (Q szekció), Kincstári levéltárból (E), MKA, Neo-regestrata acta, Q 311/13334). V listine sa jedná o uvedenie kráľovského taverníka Jána Perényiho do majetkov v gemerskej a novohradskej župe (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból (E) MKA, Neo-regestrata acta Q 311).

  

 Listina, v ktorej je Johannes de Zuha uvedený ako kráľov človek

⚜ 1439. Kráľ Albrecht II. prikazuje  jasovskému konventu (obr. nižšie) opätovne uviesť pravých majiteľov, a to urodzenú pani Claru, ktorá je dcérou Egídia Zuhaia  a ten synom Bartolomeja Zuhaia, ako aj jej syna Mikuláša Korlátha do majetkov v Zádorháze (Zádor, okr. Rimavská Sobota) a Chakani (Čakanovce, okr. Lučenec), ktoré neoprávnene užívala rodina Petra Bethwsa. Mikuláš, syn pani Clary preukázal kráľovskému dvoru verné služby, preto kráľ nariadil opätovné uvedenie do majetkov podľa zvyklostí, ako by sa jednalo o novú kráľovskú donáciu (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból E, MKA, Neo-regestrata acta, Q 311/155280, DL-DF 13427).

 

Kráľ Albert prikazuje opätovne uviesť rodinu Egídia Zuhaia do majetkov v Zádore a Čakanovciach

 1443. Kráľ Vladislav I. Jagelovský daroval Vincentovi Szuhaiovi 10 (kamenných) poddanských usadlostí v Csabe (dnes mestská časť Miškovca) v boršodskej župe. Pri uvedení do majetkov boli prítomní zástupcovia kráľovského mesta Miskolz, kráľov človek a prísažní sudcovia  (Dr. Szendrei János: Miskolcz város története és egyetemes helyiratai II. Miskolcz város története 1000-1800, Miskolc, 1904, s. 65; Kammerer Ernő: A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. IX., Budapest, 1899).

1446. Krajinský sudca Ladislav Palóczi žiada jágerskú kapitulu (obr. nižšie), aby Juraja Zohaia (Zohay) z Korothnyiku (Korytné, okr. Levoča) uviedli do majetku v Kwtheleku (Kameňany, okr. Revúca) v prítomnosti kráľovho človeka za účasti svedkov a susedov príslušného statku (Diplomatikai levéltár (Q szekció) • Kincstári levéltárból (E) • MKA, Neo-regestrata acta, Q 311/14040). Uvedenie do majetku sa uskutočnilo v nasledujúcom roku (Diplomatikai levéltár (Q szekció) • Kincstári levéltárból (E) • MKA, Neo-regestrata acta, Q 311/43242).

 

Listina, v ktorej má byť Juraj Zohay uvedený do majetku v Kwteleku

1449. V listine (obr. nižšie - A) panovníka Jána Hunyadiho (otec kráľa Mateja I. Korvína, regent a najbohatší veľmož v Uhorsku) sa uvádza, že tento v r. 1449 poskytol pomoc, o ktorú ho žiadali šľachtici Ladislav Zuhai (de Zuha), syn Egídia Zuhaia, spolu s ostatnými predstaviteľmi hontianskej župy pri výstavbe a údržbe dvoch mostov na potokoch Stornapathak a Parasapathak. Panovník prikázal, aby za prechody cez uvedené mosty obchodníci a kupci platili clo (Diplomatikai Levéltár (Q szekció) • Kincstári levéltárból (E) • MKA, Acta ecclesiastica (Q 316) • 14315 ).   V r. 1466 bol zhotovený prepis tejto listiny pod hlavičkou kráľa Mateja Korvína (obr. nižšie -B, DL Q 316, 16755).

     A/ 

B/ 

V listine panovníka Jána Hunyadiho z r. 1449 (A) sa uvádza šľachtic Ladislav de Zuha, (B) prepis listiny v r. 1466

 1450. Vácska kapitula vyhlasuje (obr. nižšie), že na základe rozkazu magnátov Uhorska (magnates regni – uhorskí preláti a magnáti: baróni, dvorná šľachta, palatín, krajinský sudca, chorvátsky bán, sedmohradský vajda a i.) bol Anton Zuhai (Zuhapathak), syn Mikuláša Zuhaia, ktorý bol synom Ladislava Zuhaia dňa 13.7.1450 bez akejkoľvek námietky uvedený do majetku Locz (Nagylóc-Veľké Lovce, obec Maďarsku v Novohradskej župe) ( Diplomatikai levéltár, Q szekció, Gyűjteményekből P és R szekcióból és állagtalan fondok,  Magyar nemzeti múzeumi törzsanyag, Q 10, DL-DF 44582).

 

Listina, v ktorej uhorskí magnáti prikazujú uviesť Antona Zuhaia do majetku Locz

1453.  Medzi tými, čo absolvovali štúdium na viedenskej univerzite a pochádzali z gemerskej župy je uvedený Matheus de Sucha (Szucha) (Frankl Vilmos: Ertekezesek a történeti tudományok köréből. Magyarországi tanárok és tanulók a bécsi egyetemen a XIV. és XV. Században. III. Kötet, I. szám. Magyar Akad. Könyvárusnál, 1873).

 1461. Kráľ Matej I. dáva pokyny jágerskej kapitule ohľadom majetkového sporu Szentmihályskej rodiny. Ján a Vincent de Zuha sú tu uvedení ako „kráľovi ľudia“ (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból (E), MKA, Neo-regestrata acta Q 311, 15565, Óvári regeszták, volume 17 / page 265)

 1461. Vincent Zuhai (de Zuha) je uvedený ako „kráľov človek“  a ako šľachtic bol prítomný pri prešetrení hospodárenia ostrihomskej kapituly v r. 1463(C. Tóth Norbert: Az esztergomi székeskáptalan a 15. Században, II. Rész, A sasadi tizedper 1452–1465 közötti „krónikája”. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest, 2015). 

 1462. V listine budínskej kapituly sa ako sused uvádza Ján Zuhay v akte uvedenia palatína Michala Országha (z Guthi) do bývalých majetkov Ladislava Szécsényiho v Novohrade, Malohonte a v Gemeri ako napr.  Sečany s hradom, Vlková, Holovka, Šomoška, Rimavská Sobota, Rimavská Baňa, Cinobaňa, Tisovec, atď.. Uvedenie do majetkov sa uskutočnilo na základe rozkazu kráľa Mateja I. z r. 1461 (Bártfai Szabó László: Pest megye történetének okleveles emlékei 1002-1599-ig. Budapest, 1938, s.229).

 r. 1462 bol Juraj Zuhay z Kőteleku (Kameňany, okr. Revúca) ako krajinský sudca v kráľovskej vyšetrovacej komisii (Diplomatikai levéltár Q szekció Q 311 / 516 34 • Kincstári levéltárból (E) • MKA, Neo-regestrata acta Q 311). V r. 1463 bol členom tejto komisie aj Michal Zuhai.

1467. Kráľ Matej prikazuje jágerskej kapitule, aby šľachticov Jána, Lazára, Jakuba, Juraja a Brikciusa de Zuha uviedli do majetkov na Noákovskom statku (dnes obec Imola) v Gemeri (obr. nižšie) (Diplomatikai levéltár (Q szekció), Kincstári levéltárból (E), MKA, Neo-regestrata acta (Q 311), 16600).

Kráľ Matej prikazuje uviesť šľachticov Jána, Lazara, Jakuba, Juraja a Berecka de Zuha do majetku Noak  

 1488. Pécsváradský konvent oznamuje jágerskému kráľovskému pokladníkovi a kráľovi Matejovi, že  Tomáš a Peter, synovia nebohého Juraja Bellyeiho ozbrojení prepadli  statok Bellye. Medzi vymenovanými svedkami tohto incidentu bol aj šľachtic Andrej Zuhai (Kőfalvi Tamás: A pécsváradi konvent hiteleshelyi oklevéltára 1254-1526. Szeged, 2006).

 1522 Ľudovít II. v listine z r. 1522 (obr. nižšie) prikazuje jasovskému konventu, aby uviedol do majetku predstavených paulínskeho rádu v kláštore sv. Márie v Lady, ktorým daroval vybrané nehnuteľnosti v Zemplíne a Above. V tejto listine sa Peter Zuhaÿ  zo Zomboru uvádza ako „kráľov človek“(Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból (E), MKA, Acta Paulinorum, Q 312, DL-DF:23612).

                                           V listine Ľudovíta II. z r. 1522 sa Peter Zuhaÿ zo Zomboru uvádza ako "kráľov človek" 

 1531. Joannes Szuhay  je v r. 1531  uvedený medzi magnátmi Uhorského kráľovstva (Magnates Regni Hungariae) bratislavského komitátu (Posonienses, alias Barones Regni)  v kráľovskej kúrii Ferdinanda I. Habsburgského, v tom čase so sídlom v Bratislave, ktorá sa po bitke pri Moháči stala od r. 1526 novým hlavným mestom Uhorska (Andream Lehotzky: I. Regni Hungariae et Partium Eidem Annexarum. Quatuor Status et Ordines. Pars I, Typis Simenis Petri Weber, Posonii, 1796, s. 136-137), obr. nižšie. Joannes Szuhay bol v tom čase pravdepodobne hradným kapitánom, resp. kastelánom, správcom (Praefectus arcis) Bratislavského hradu, pričom sa tu jedná pravdepodobne o otca, resp. starého otca arcibiskupa Štefana Szuhaya, ktorý tiež pôsobil v službách Ferdinanda I. (viď nižšie uvedený záznam z r. 1551-1608). Jedným z veliteľov hradnej posádky bol aj Pavol Zuhai už v r. 1430, ktorý sa uvádza v súvislosti s prestavbou Bratislavského hradu a budovaním jeho opevnenia proti husitom v r. 1430 za panovania kráľa Žigmunda (Rónai Horváth Jenő: Hadtörténelmi Közlemények 1890. évfolyam III. Egyéb tárczabeli közlemények. Hadtörténelmi okmánytár. 3. kötet, Budapest, 1890, s. 728) (viď vyššie uvedený záznam z r. 1430).  V tejto dobe zanikla veľká obytná veža hradu a na jej mieste bol vybudovaný rozsiahly štvorhranný/štvorkrídlový dvojposchodový neskorogotický palác obklopený vodnou priekopou a moderným opevnením (početné bašty a vstupná brána, zachovaná dodnes a pomenovaná na počesť kráľa Žigmundovou bránou). V časoch vlády dynastie Anjouovcov už od r. 1371, podľa nariadenia kráľa Ľudovíta I., veliteľ, resp. kastelán Bratislavského hradu (castellanus Posoniensis, praefectus castri, maior castri, praefectus arcis) nebol iba správcom hradu, ale aj samotnej župy, prípadne bol zástupcom župana (vicecomes) (Engel Pál: Honor; vár; ispánság. Tanulmányok az Anjou-királyság kormányzati rendszeréről 880/V, Századok – 1982). 

  

 Joannes Szuhay uvedený medzi  magnátmi Uhorska ako veliteľ (praefectus arcis) Bratislavského hradu v r. 1531

  V čase, keď bol Joannes Szuhay veliteľom Bratislavského hradu, bol pohľad na mesto približne taký, ako ho vidíme na nasledovnom nižšie uvedenom obrázku.

 

Pohľad na Bratislavu s hradom (litografia F. Hogenberg, 1593)

  1549. V mennom zozname uhorskej šľachty z r. 1549 sa  nachádza Pavel Szuhay z Alsószuhy s prímenom “Sumec” ("Szuhay alias Harcsa") (Kempelen Béla: Magyar nemes családok, 4. vyd. 1912). Tento je uvedený aj v nasledovnom zozname šľachty: (List of Historical Surnames of the Hungarian Nobility (A magyar történelmi nemesség családneveinek listája). Compiled and edited by (összeállitotta és szerkesztette): Steven Tötösy de Zepetnek http://docs.lib.purdue.edu/clcweblibrary/ nobilitashungariae West Lafayette: Purdue University Press, 2010. ISSN 1923-9580 ©Purdue University). Pri tomto sčítaní sa uvádza 5 šľachticov s menom Szuhay Putnockej oblasti (http://szuhay.blogspot.sk/p/az-alsoszuhai-ag.html).

 1551. Peter Zuhay bol slúžnym sudcom Zemplínskej župy (Magyar Történelmi Tár, 3. sorozat, 8. kötet, A magyar történelmi társulat, Budapest, 1885, s. 413). 

 1551- 1607. Štefan Szuhay - jágerský, nitriansky biskupkalocsajský arcibiskup. Narodil sa 2. februára 1551 v Suchej nad Parnou (okr. Trnava). Podľa väčšiny historikou jeho rodina pochádzala zo starej šľachtickej rodiny Pavla Szuhaya z Hornej Szuhy v Gemerskej župe (Katona István: A kalocsai érseki egyház története II. Kalocsai Múzeumbarátok Köre, Kalocsa, 2003, s.51-52). Táto vetva pôsobila v bratislavskej župe už na začiatku 15. storočia, kedy tu v r. 1430 bol Pavol Szuhay veliteľom Bratislavského hradu za panovania Žigmunda Luxemburského. Podobne  bol aj Joannes Szuhay kastelánom tohto hradu  v r. 1531 a je uvedený medzi magnátmi Uhorska (viď vyššie uvedený zápis z r. 1531). Erb rodiny a pečať sa uvádzajú aj v rodových erboch Slovenska. Ešte ako šaštínsky arcidiakon si dal potvrdiť svoje šľachtictvo a armáles, ktorý bol vydaný Rudolfom II. pre neho, matku Barboru, sestry Dorotu a Kláru, bratranca Krištofa a bratrancových synov Juraja Jána (de Szuha) a švagrov dňa 3.4.1592 v Prahe. V texte armálesu sa uvádza, že aj jeho rodičia boli šľachtici a aj jeho dedo bol v službách cisára Ferdinanda I. (F. Federmayer: Erb Štefana Szuhaya. Genealogicko heraldický hlas. Časopis SGHS MS, Martin, č.2, 1999, s. 34-35)Podľa urbárskeho súpisu z r. 1704 (UC 34:42, c) rodina vlastnila majetky v Suchej nad Parnou, v Dolných Orešanoch a Šelpiciach. Iný prameň uvádza aj armáles, ktorý rodina získala od Ferdinanda II. v r. 1630 (J. Novák: Rodové erby na Slovensku: Kubínyiho zbierka pečatí, Osveta, 1980) a erbovú pečať arcibiskupa (obr. nižšie) (Végh Gyula: Jegyzetek a magyarországi püspökök címereihez. Két közlemény, 33 címerrajzzal. Turul, A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye. I., 1935).  Na jeho erbe a erbovej pečati sú skratky: S.S.E.A – Stephanus Szuhay Episcopi Agriensis, ako aj VICIT- Venimus, Vidimus  et Deus Vicit, čo znamená "Prišli sme, videli sme a Boh zvíťazil" ( Gömbös Tamás: Címerek az egyházban. Az egyházi A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye, 1. Értekezések, önálló cikkek. Turul, Budapest,  2000, 73, 1-2. füzet, s. 45).  Federmayer opisuje pečať menovca arcibiskupa Štefana a to győrského kontrolóra (contrascribu) Štefana Szuhaia z r. 1629, ktorý bol pravdepodobne vnukom Krištofa Szuhaia, ktorý sa spomína aj v armálese z r. 1592. Aj ked je táto pečať značne ošúchaná, dá sa z nej vyčítať, že obsahovo vychádza z vylepšeného erbu (F. Federmayer: Erb Štefana Szuhaya. Genealogicko heraldický hlas. Časopis SGHS MS, Martin, č.2, 1999, s. 34-35). Erb tejto rodiny z r. 1589 sa uvádza aj v súkromnej zbierke vystavenej v bibliotéke Weimar (Nemecko).

  

                      Erby arcibiskupa Štefana Szuhaya z r. 1603,  jeho rodiny z r. 1592 (Federmayer, 1999) a z r. 1589 (bibliotéka Weimar)

 

a/ b/ 

Pečať arcibiskupa Štefana Szuhaya a/r. 1601 (Jozef Novák, 1980), b/erbová pečať (Végh, 1935)

Štefan Szuhay absolvoval jezuitské gymnázium  v Trnave. Vikár Ostrihomskej arcidiecézy v Trnave ho poveril vyučovaním v kňazskom seminári. Filozofiu a teológiu vyštudoval vo Viedni. Ostrihomským kanonikom sa stal v r. 1585, ešte pred kňazskou vysviackou.

  

Štefan Szuhaj (1551-1607) – vlastnoručný podpis v jednej z kníh, ktoré vlastnil v čase, keď bol ostrihomským kanonikom 

V r. 1590 ho vymenovali za šaštínskeho arcidiakona, v r. 1592 za veľprepošta Ostrihomskej kapituly a súčasne sa v r. 1593 stal arcibiskupským vikárom v Trnavekráľovským radcom. V r. 1593 ho cisár Rudolf II. vymenoval za vacovského biskupa. Pre oneskorený pápežský súhlas ho vysvätili až v r. 1595. Svätá stolica ho vymenovala za apoštolského protonotára. Bol i titulárnym opátom felhévizským a od r. 1597 správcom uhorskej kráľovskej koruny. V r.1600 sa stal jágerským sídelným biskupom a v r. 1601 administrátorom Ostrihomskej arcidiecézy. Už počas štúdií vydal vo Viedni príležitostný spis Sodalitatis beatissimae Virginis Mariae et s. Barbarae applausus (Bratstvo na oslavu Blahoslavenej Panny Márie a sv. Barbory, 1581). Keď v r. 1596 dobyli Turci Jáger, uchýlil sa spolu s veľkovaradínskym a päťkostolským biskupom do Košíc. Po premiestnení Jágerskej kapituly do Košíc vzrástla v Uhorsku prestíž katolicizmu. Bol prívržencom Habsburgovcov a obľúbencom cisára Rudolfa II., ktorý ho poveroval rozličnými diplomatickými úlohami. V Sedmohradsku navštívil Žigmunda Bátoriho, aby ho odhovoril od úmyslu vzdať sa v r. 1596 funkcie sedmohradského kniežaťa a v tom istom roku bol aj pri uzatváraní mierovej zmluvy s kniežaťom Michalom. V r. 1598 ho cisár Rudolf II. vymenoval za predsedu Uhorskej komory. V r. 1602 viedol rokovanie s moravskými stavmi a v roku 1603 s tureckým sultánom Ahmedom.  V časoch protihabsburských rebélií bol verný panovníckemu rodu a preto cisár v r. 1605 nevyhovel požiadavke uhorskej komory, aby Štefan Szuhay  odstúpil zo svojej funkcie predsedu komory a bol vyhostený z krajiny za prenasledovanie povstalcov a konfiškácie ich majetkov. Naopak, cisár Rudolf ho menoval v r. 1607 nitrianskym biskupomkaločajským arcibiskupomV tomto období bol aj vrchným županom nitrianskej a hevešskej župy (Medgyesi Somogyi Zsigmond: Magyarország főispánjainak története 1000-1903. Nyitra vármegye főispánjai. Budapest, 1902). Napriek tomu sa však  Štefan Szuhay až do svojej smrti zdržiaval už iba vo Viedni, kde aj zomrel †30.10.1607 a kde je aj  pochovaný v jezuitskom kostole Am Hof, ktorý je známy  ako kostol Deviatich anjelských zborov (Joseph Kurz, Gedenkbuch der l.f. Stadtpfarre zu den neun Chören der Engel am Hof. Wien, 1891).

 1551. Anna, dcéra Petra Zuhaÿa formou kráľovskej donácie (obr. nižšie) dostáva od Ferdinanda I.   majetky v Zombore v Zemplínskej župe (Viedeň, 15.4.1551) (Királyi Könyvek, Serial number 2.604, Archival reference A 57 - Magyar Kancelláriai Levéltár - Libri regii - 2. kötet – s. 465).

 

Anna, dcéra Petra Zuhaÿa formou kráľovskej donácie dostáva od Ferdinanda I. majetky v Zombore

1552- 1685. Andrej SzuhajPavol Szuhay zo svätojurskej Hornej Szuhy boli v r. 1580-1582 menovaní za stoličných sudcov gemerskej župy. V histórii tejto rodiny zo Szuhafő, ináč prezývanou aj ako „Harcsa“ („Sumec“),  sú spomenutí:  Štefan Szuhay - kapitán obrannej veže (bašty) v Bušinciach (1552), ďalší Štefan Szuhay v r. 1593 vacovský, v r. 1600 jágerský biskup a v r. 1607 kaločajský arcibiskup, Matej Szuhaj v r. 1607 zástupca veliteľa  župného vojska a Štefan Szuhay  kapitán hradu Modrý kameň v r. 1685 (Szilágyi Sándor: A magyar történelmi társulat közlönye. Kiadja a magyar történelmi századok. Társulat. Budapesten, 1876. s. 71 a 73).

⚜ 1566. V súpise šľachtických rodín  Šarišskej župy sa v r. 1566 uvádza rodina Jána Zohaya  (Tóth Sándor: Sáros vármegye összes nemesi családjai, VIII. szakasz. A nemesség, Budapest, 1909).

  1588. V súpisoch šľachtických rodín z r. 1588 sú uvedené rodiny GašparaPavla Zuhaya (Zuhay) v Zubogyi a Szuhafő (Zuhafő) (Dr. Borovszky Samu:Magyarország vármegyéi és városai.  Apolló irodalmi társaság, Budapest).

⚜ 1598. V daňových súpisoch Zemplínskej župy z r. 1598 je Žigmund Szuhai  zaregistrovaný ako majiteľ dediny  Hoporty pri Miškovci (v súčasnosti Sóstófalva) s dvoma poddanými (Adalékok Zemplén-Vármegye Történetéhez, 5. évfolyam, 1899, č. 5) a s erbovou pečaťou (Adalékok Zemplén-Vármegye Történetéhez, 15. évfolyam, 1909,  č. 8-11).

1610. Gašpar a Martin Szuhay získali od kráľa Mateja II. ako donáciu Kinišskú pustu v Novoabovskej župe v r. 1610 (Nagy Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest, 1863).

 1617. V liste Jána Moritschgina zo Szuhy (Zuha), ktorý poslal  vdove po  Mikulášovi  Pálffym, sa ohľadom záležitosti vín z panstva Červený Kameň  uvádza  aj išpán Zuhay (Jedlicska Pál: Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához 1401-1653 s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai. Budapest, 1910, s.22).

⚜ 1630. Rodina Suhai získala šľachtický titul s armálesom  od Ferdinanda II. dňa 4.3. 1630 vo Viedni, čo bolo v tom istom roku vyhlásené v obci Garadna (Garadná, resp. Jaradná) vo vtedajšej novoabovskej župe (Csoma József: Abaúj-Torna Egyesült Vármegyék Monographiája - 1. kötet, Kassa, 1897). 

 1634. Peter Katona s manželkou Dorotou Szuhaiovou preukázali v Gyulaházi v Sabolčskej župe svoj šľachtický pôvod predložením armálesu, vydaného kráľom Ferdinandom II. vo Viedni dňa 26.7. 1634 (Bodnár Tamás: Borsod vármegye Miskolci járásának nemességvizsgálata 1724–1730. A Herman Ottó Múzeum évkönyve. 51, 2012).

1638. Gašpar Szuhay (Zuhay) spolu s bratom Matejom a sestrou Annou získavajú od Ferdinanda III. ako kráľovský dar   osady Danyád, Penyige, Kis-Szekeres a Kömörő (Dr. Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai, Magyarország monografiája Szatmár vármegye, Országos monografia társaság, Budapest, 1894, 990 s.).

⚜ 1639. Erbová listina, v ktorej kráľ Ferdinand III. 30.6. 1639 udelil šľachtický titul Michalovi Szuhayovi, jeho synom Jurajovi Jánovi, vnukom Jánovi Gregorovi, ako aj Štefanovi Radácsymu bola preukázaná  v jej originálnej podobe i v kópii turnianskej župe v r. 1829. Listinu predložil Pavel Radácsy zo Szászfy. Tento akt preukázania šľachtictva by mal byť uvedený aj v zápisnici turnianskej župy (Hellebronth Kálmán. Családtörténeti jegyzetek. Genealógiai folyóirat. Budapest, 1914, s. 295).

⚜ 1640. V súpise šľachtických rodín  Šarišskej župy sa v r. 1640 uvádza rodina Michala Szuhaya (Tóth Sándor: Sáros vármegye összes nemesi családjai, VIII. szakasz. A nemesség, Budapest, 1909).

⚜ 1642. Nagy Patak.  Šlachtické postavenie formou donačnej listiny z r. 1642: Juraj Szuhay, manželka Anna Balogh a  syn František Szuhay (1725-1726 Zemplén Nobility Investigation LDS FHC Microfilm #0632509 In: http://www.hungaryexchange.com/ database/zemplen/investigation/index.html

 1646. Gašpar, Matej a Martin Szuhay sú ako šľachtici uvedení v súpisoch z r. 1646 v abovsko-zemplínskej župe za región Košice. V súpise šľachticov novoabovskej župy za okres Szikszó (Siksov) sú uvedení Gašpar a Matej Szuhay (Dr. Czobor Alfréd: Abaujvármegye nemesi összeírásai.In: Történelmi kozlemények Abauj-Torna vármegye és Kassa multjából, 1. ročník, 1910, č.1). V tomto regióne bola zaregistrovaná ako šľachtičná aj manželka Štefana Szuhaya (Korponay János: Abaujvármegye monographiája I. Seite 1 von 416. Históriaantik Könyvesház Kiadó, 2010, 772 s. ISBN: 5990000749823), podobne aj v  erbových listinách od r. 1564 (Dr. Czobor Alfréd. Abaujvármegyében kihirdetett cimeres nemeslevelek 1564-1711. Történelmi közlemények Abaúj-Torna vármegye és Kassa múltjából, V. évfolyam, 4. szám. 1914-1915). Pečať Mateja Szuhaya z r. 1659 mala na štíte grif, ktorý bol aj na korunke (Karácsonyi János: A magyar nemzetségek a 16. század középeig. Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1901), obr. nižšie (Mihályfalusi Forgon Mihály, 2001):

 

 Pečať Mateja Szuhaya zo Szuhafő (Mihályfalusi Forgon Mihály, 2001)

 1662Bratislave zasadal uhorský snemAbovský komitát zastupoval Mathias Szuhay de Szuhafő a Andreas Székely de Nagy Ida. Medzi účastníkmi boli okrem iných magnáti Nicolaus Pálffy, Gábriel Illyésházy, Christophorus de Batthyány, Georgius Illyésházy, Paulus Eszterházy, Stephanus Csáky junior, Ladislaus Rákóczy, Nicolaus Erdődy, Nicolaus Pázmány a baróni Franciscus Wesselényi palatinus, Franciscus Nádasdy judex curiae, Nicolaus Zrinyi banus, Stephanus Csáky (magister Thavernicus) a i. (Gusarova, Tatâna Pavlovna: A 17. századi magyar országgyűlések résztvevői. Levéltári Közlemények 76, Magyar Országos Levéltár, Budapest, 2005, s. 93–148).

  1662. Mathias Szuhay je uvedený v zozname šľachticov ako poslanec Uhorského snemu za novo-abovský komitát v r. 1662 (obr. nižšie) (Andream Lehotzky: I. Regni Hungariae et Partium Eidem Annexarum. Quatuor Status et Ordines. Pars I, Typis Simenis Petri Weber, Posonii, 1796, s. 136-137, 185). Matej Szuhay bol stoličným sudcom a okrem toho aj stúpencom učenia reformátora Jána Kalvína. Na  uvedenom zasadaní uhorského snemu v Bratislave bol zástancom a hovorcom protestantov (Georg B. Michels: Ready to Secede to the Ottoman Empire: Habsburg Hungary after the Vasvár Paece Treaty. In: E-journal of the American Educators Association, 5, 2012, p. 1-11).

 

1661. Odhadovaná hodnota majetkov niektorých šľachticov v r. 1661 bola nasledovná: Michal Hídvéghy 120 000 florénov, Matej Szuhay 61 970 florénov a  Pavol Szepesi 67385 florénov (Sárkozi Gergely: Vitnyédy István és az evangélikus oktatásügy1661. In: Mányoki János: Credo. Evangélikus Műhely. A Magyarországi Evangélikus Egyház folyóirata. 12, 2006, 1-2. sz. Corpus evangelicorum).

 1670-1672. V archíve novohradskej župy možno nájsť informácie o hodnote majetkov šľachticov, pričom ako významnejšie sa uvádzajú:

  •     Gróf Žigmund Thököly: kežmarské, hevešské, malohontské majetky a Haniska pri Košiciach – 31140 florénov,
  •        Gróf Štefan Thököly: (1670—1672) majetky v Haniske a Bocsárde- 5038 florénov a 29 denárov, v Kežmarku (1671—1672) - 9146 florénov a  76 denárov,
  •         Štefan Bocskai: majetky v zeplínskej, užskej, berežskej župe- 100000 florénov,
  •        Mikuláš Forgách: majetky v boršodskej, berežskej, ungskej, novoabovskej župe- 27 000 florénov, v zeplínskej a berežskej župe- 31650 florénov a
  •        Matej Szuhay: v zemplínskej  a novoabovskej župe - 33 800 florénov (Dr. Szirácsik Éva: Discussiones Neogradienses, 10. Uradalmak kora. Kiadja a Nógrád Megyei Múzeumi Szervezet, Salgótarján, 2010). 

1675. V súpise pozemkov v Hevešsej a Szolnockej župy je záznam o šľachticovi Matejovi Szuhayovi (Benedek Gyula: Jász-Nagykun-Szolnok megye iratai 1601-1700. A Szolnok Megyei Levéltár Évkönyve. Szolnok, 2001, s. 195).

1685. Štefan Szuhay bol v r. 1684 a 1685 veliteľom na hrade Modrý Kameň. Bol šľachtic s erbom (obr. nižšie, náčrt), na štíte ktorého bol jednohlavý orol a tento aj s rozprestretými krídlami bol aj na korunke, štítonosičmi boli dva levy (Nagy Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. 10 zv., Pest, 1863); (Náčrt erbu In: Pecsét- és címergyűjtemény: Nógrád megyei levéltár, Nagy Iván, http: digitalisleveltar.nogradarchiv.hu). 

Náčrt erbu z pečate Štefana Szuhaya z r. 1685 (Nagy Iván, 1863)

V r. 1689 je v Szendrő (neďaleko Alsószuhy) zaregistrovaný Štefan Szuhai ako šľachtic s armálesom (Borovszky Samu: Szendrő vára. Magyar Tudományos Akadémia, 1908, 39 s.).

 1690. Účastníkmi uhorského (mimoriadneho krajinského) snemuSedmohradsku boli: Dobai Dobay Gábor, Keneszlai Baji László, Ubrisi Ubrisy Ferencz, Lekcsei Sulyok Ferencz, Szuhai Szuhay György, Ludányi Baji András, Sárközi Horváth László, Bernádfalvi Földváry László, Füleky Mátyás, Csetneky András Deák, Újfalvi Pécsy Imre (Szilágyi Sándor szerk.: Erdélyi Országgyűlési Emlékek 20. 1688-1691, Budapest, 1897, s. 412).

 1699. V prípade národnostnej menšiny Jásov a Kunov v strednom Maďarsku je zvláštne hovoriť o šľachticoch, pretože mali všetci rovnaké práva, ale aj napriek tomu medzi nimi šľachtici boli. Obyčajne sa jednalo o prisťahovalcov, ale boli aj prípady novonarodených, ktorí dostali šľachtictvo. Svoje šľachtické práva si však nemohli uplatňovať, kvôli čomu si sťažovali aj pred kráľom Leopoldom I. v r. 1668.  V usadlosti Négy-Szállás pri Jásberényi bol zaregistrovaný šľachtic Petrus Zuhay v r. 1699 (Conscriptio Jaszigum et tam Majorum, quam Minorum Cumanorum 1699,  Országos levéltár. Urb. et Conscript. Fasc. 71. No 4) (Győrffy István: A jászkunság nemessége 1699. Genealogiai Füzetek 1907, s. 55).

1703. Štefan  a Ján Szuhay (Szúháy) z Hubova boli uvedení do šľachtického stavu (Archiválie Krajského štátneho archívu, Banská Bystrica, Fólia F 53).

 1703 a 1704. Alsószuhe preukázali svoj šľachtický pôvod  ŠtefanMatej Szuhay. Z tejto vetvy pochádzajú ďalšie vetvy v Rimavskej Sobote, Hubove a Baranyi (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.). V r. 1727 (2. sept) obstaral  Štefan Szuhay pre svojich synov JánaŠtefana šľachtické potvrdenie o tom, že sa rodina presťahovala z Alsószuhy (miestna časť Szabadszentgyörgy) do Rimavskej Soboty. Ich starým otcom bol Martin Szuhay. Týmto potvrdením dokazoval svoj šľachtický pôvod Štefan Szuhay aj v malohontskej stolici v r. 1732 (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1703 a 1704. preukázali v Szuhafő svoj šľachtický pôvod Martin, MikulášJán Szuhay (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1705-1716. Martin Szuhai Anna Szuhaiová– list z r. 1716 ; rodinná erbová pečať s armálesom(Végr. Okit. 1014/XI., és Polgári Perek fasc. 76., Nr. 3. jelzetek alatt őrzőit iratokon található).

 

 

 

Náčrt erbu a erbová pečať Martina Szuhaya a jeho sestry Anny z r. 1716

                                                          1/(Zdroj: Siebmacher´s Wappenbuch) J. Siebmacher's grosses und allgemeines Wappenbuch                                                                                                                     2/(Pecsét- és címer-gyűjtemény: Nógrád megyei levéltár. In: http:/digitalisleveltar.nogradarchiv.hu)

 1714. V župe Bereg je v r.1714 uvedený  Gašpar Szuhay  ako stoličný sudca.  (Lehoczky Tivadar: Beregvármegye monographiája. IV. A vármegye belső története s helyhatósági élete. Általános rész, I. kötet, 1881, s. 390). 

 1718. Erbová pečať Martina Szuhaya z Dolhy (Dolha pri Mukačeve) je uvedená pod č. 8646 v registri grófa Telekiho (Biás István - Pálmay József: A Római Szent Birodalmi széki gróf Teleki-nemzettség címeres pecsétek betűsoros jegyzéke, Marosvásárhely, 1909, s. 65). 

1718. František Szuhay (1718-1803) bol v Alsószuhe (Dolnej Szuhe) predkom novšej vetvy Szuhayovcov. Jeho synovia Ján a Štefan v r. 1727 získali z gemerskej župy šľachtické potvrdenie o tom, že rodina, ktorá pochádza z Dolnej Szuhy (Alsószuha) sa presťahovala do Rimavskej Soboty. S týmto potvrdením dokazoval Štefan Szuhay svoj šľachtický pôvod aj v Malohonte v r. 1732 (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

 1720Martin Szuhay a Juraj Szuhay sú v r.1720 uvedení ako stoliční sudcovia v župe Bereg (Lehoczky Tivadar: Beregvármegye monographiája. IV. A vármegye belső története s helyhatósági élete. Általános rész, I. kötet, 1881, s. 390).  

1720-1786. V zoznamoch šľachtických rodín v historicko-geografickej notícii gemerskej župy z r. 1720-1786 je uvedená rodina Szuhay. V zozname sú uvedení najmä šľachtici s armálesom z putnockej oblasti (Ladislaus Bartholomaeides: Notitia historico-geographico. Statistica. Comitatus Gömöriensis. Excusum Typis Josephi Caroli Mayer, 1806-1808, s. 144).

1750. Jedna zo šľachtických vetiev Jána Szuhaya v nitrianskej župe bola zaevidovaná v r. 1750 v Hlohovci a mala svoje korene v Szuhafő. Z tejto rodiny pochádzali: Ján Szuhay - beckovský farárŠtefan Szuhay - prísažný dôstojník vo Zvolene, Jozef Szuhay - dôstojník zvolenskej župy a titulárny sudca, ako aj jeho syn Ľudovít - vojenský právnik a od r. 1848 vojenský dôstojník. František, syn Gašpara Szuhaya, bol tiež vo zvolenskej župe pisár a vojenský prísažný, od r. 1836 pôsobil v Oraviciach ako banský dôstojník a od r. 1848 ako kapitán ľudových milícií, na pečati ktorého na rodinnom erbe bol štít v zelenom poli a na ňom pancierová ruka držiaca meč, podobne je tomu aj s motívom na korunke erbu (Nagy Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest, 1863, s. 886-889).

V r. 1754-1755 v súpisoch šľachty preukázali svoj šľachtický pôvod v Gemeri nasledovní Szuhayovci: František, Štefan, dvaja Jánovia, Martin a Matej a v Hontianskej stolici Štefan Szuhay (Kempelen Béla, Magyar nemes családok I. Nemzeti Örökség Kiadó, 2011). Címerpecsét Pestm. lt.-ban. – Vö. NI. X/886–9. (gen.); Siebm. 646., pk. 114.; Kub. 8.; Csoma 573–580.; Kősz. 385.; Forgon II/298–302); (Illéssy János: 1754—55. Évi országos nemesi összeírás. Az athenaeum irodalmi és nyomdai részvénytársulat nyomása. Budapest, 1902).

1754-1755. Ladislav Szuhay je v Ladányi uvedený v súpise šľachticov z r. 1754/55 a v Gyüre koncom 18. a začiatkom 19. storočia. (In: http://www.sulinet.hu/oroksegtar data/telepulesekertekei/ Mezo ladany/pages/monografia/6fejezet.htm).

1771. František Szuhay  je uvedený v zozname šľachtických rodín zemplínskej župy (obr. nižšie) v r. 1771 so synmi Štefanom, Martinom a Jánom a v r. 1777 so synom Jánom Štefanom  (The Elenchus Actorum is an index to the nobility records for Zemplén county, ranging from the 16th to 19th century. In:http://www.hungaryexchange.com/database/zemplen/elenchus /s/index.html).  

 

 

 František Szuhay  so synmi v zozname šľachtických rodín zemplínskej župy z r. 1771

1785. Podľa súpisu z r. 1785 bolo v spojenej gemersko-malohontskej župe spísaných 8870 šľachticov. Je tu uvedená aj rodina Szuhay a okrem toho aj v súpisoch Szatmárskej a Szabolcskej župy (Fényes Elek: Magyar országnak, és a hozzá kapcsolt tartományoknak mostani állapotja statistikai és geographiai tekintetben 3. Gömör és Kis Honth egyesült vármegyék, Pest, 1837).

1794- 1809. František Suhay, barón, generálporučík z Marosnémetu bol v r. 1794 vyznamenaný rytierskym krížom (Milodánovits Simon: A franczia forradalmi háborúkban kitűnt magyar katonák, 1891. s. 397-413. /É/). Barón Franz Schuhay sa ako podplukovník vyznamenal v r. 1796  pri meste Kehl a v r. 1797 pri Wurzburgu (ako major) a v r. 1797 pri expedícii na Lipnicu. V r. 1799  bol plukovník Franz Schuhay veliteľom regimentu (Mitteilungen des k.u.k. Kriegs-Archivs - Supplement. Geschichte der K. und K. Wehrmacht 4. (1905) Aufgelöste Formationen Feld- und Festungs-Artillerie 1772 (1757)-1903 Verlag v o n L. W . Seidel & Sohn ,Wien, 1905). Generálmajor Franz Schuhay, Barón (Freiherr von, GM.) bol v r. 1804 veliteľom delostreleckej légie a súčasne aj majiteľom regimentu  (Director der Legions-Artillerie) (Major Alphons Freiherrn von Wrede. Geschichte der K. und K. Wehrmacht. Verlag von L. W. Seidel & Sohn,  Wien 1898 , s. 452). V r. 1809 bol poverený vedením 3. zboru artilérie v Prahe a neskôr jej zabezpečovaním z Olomouca (Hebausgegeben von der direktion des K. und K. Kriegsarchivs. Dritte folge. III. band. Verlag von L.W. Seidel & Sohn, Wien, 1904). 

⚜ 1791. V  opise uhorského kráľovstva z r. 1796 je rodina Szuhai uvedená v zozname historicky významných rodov Uhorska (Andream Lehotzky: I. Regni Hungariae et partium eidem annexarum quatuor status et ordines. Serie chronologica, e diplomatibus deducti, et  historico-politicis notationibus. Pars I., Typia Simonia Petri Weber, Posonii, 1796).

1794. V archívoch piaristického rádu je zápis, že v tokajskej vinohradníckej oblasti v Sátoraljaújhelyi v r. 1794 gróf Samuel Szuhay  kúpil za 800 florenov vinice (A magyarországi piarista telkek története: http://archivum.piar.hu/ rendtortenet/forrasok/hannig /hannigsatoraljaujhely.htm). V tomto období rodina Szuhaj vlastnila aj časť tokajských viníc v Tarcali.

 1796 - 1809. Barón Franz Schuhay sa ako podplukovník vyznamenal v r. 1796  pri meste Kehl, podobne v r. 1797 pri Wurzburgu (ako major) a v r. 1797 pri expedícii na Lipnicu. V r. 1799  bol plukovník Franz Schuhay veliteľom regimentu (Mitteilungen des k.u.k. Kriegs-Archivs - Supplement. Geschichte der K. und K. Wehrmacht 4. (1905) Aufgelöste Formationen Feld- und Festungs-Artillerie 1772 (1757)-1903 Verlag v o n L. W . Seidel & Sohn ,Wien, 1905). Generálmajor Franz Schuhay, Barón (Freiherr von, GM.) bol v r. 1804 veliteľom delostreleckej légie a súčasne aj majiteľom regimentu  (Director der Legions-Artillerie) (Major Alphons Freiherrn von Wrede. Geschichte der K. und K. Wehrmacht. Verlag von L. W. Seidel & Sohn,  Wien 1898 , s. 452). V r. 1809 bol poverený vedením 3. zboru artilérie v Prahe a neskôr jej zabezpečovaním z Olomouca (Hebausgegeben von der direktion des K. und K. Kriegsarchivs. Dritte folge. III. band. Verlag von L.W. Seidel & Sohn, Wien, 1904).

1803. Martin Szuhay, ktorý bol prísažným gemerskej stolice v r. 1803 mal na štíte erbu jazdca na koni, ktorý v pravej ruke drží meč a na korunke erbu je ruka s mečom, na ktorom je napichnutá hlava Turka (Karácsonyi János: A magyar nemzetségek a 16. század középeig. Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1901). K tomuto erbu sa v r. 1932 hlásila aj rodina Juraja Szuhaya v Budapešti pôvodom z Hubovskej vetvy Suhajovcov  a je opísaný v novinách Tolnai Világlapja (Pásztor Árpád: Tolnai Világlapja, 1932. január-március, 32. évfolyam, 4. szám).

 1805. Šľachtická rodina Szuhay s armálesom v Zemplínskej župe je zaregistrovaná aj v súpise z r. 1805 (Antonium Szirmay de Szirma: Notitia Topographica, Politica, Zempleniensis. Budae. Typis Regiae Universitas Pestanae. 1805, str. 117, § 158.).

1826. Ladislav Szuhay je zapísaný v reformátskych matrikách ako šľachtic v Mezőladányi v r. 1826 i v nasledujúcich rokoch (http://www.sulinet.hu /oroksegtar/data/telepulesekertekei /Mezoladany /pages/monografia/6fejezet.htm).

1835. Pavel Suhay bol uvedený do šľachtického stavu cisárom Ferdinandom V. vo Viedni 11.5.1835 (Armales, obr. nižšie). Spolu s titulom šľachtica dostáva aj erb (obr. nižšie). Bol zastupujúcim kapitánom köröšsko-varaždínskeho pohraničného pluku. 30 rokov bol v aktívnej vojenskej službe a v r. 1809 bol pri Neu-Öttingene ťažko ranený (Királyi Könyvek - 66.355; A57- Magyar kancelláriai Levéltár- Libri regii-66.zv., s. 306-308; A39- Magyar kancelláriai Levéltár- Acta generalia- 1835- No. 15252). Erbová pečať je archivovaná (1/ Polgári Perek fasc. 34, Nr. 23. 2/Köszeghi Sándor, Nemes családok Pestvármegyében, Hungária, 1899, 467 s.). Motív jazdca na koni s vytasenou šabľou a strieborné vlnovky pripomínajúce potok Szuha sú ústredným motívom štítu aj na erbe obce Szuhafő. Niektoré motívy z jeho erbu nadväzujú na vyššie uvedené rodinné erby okrem gryfu alebo leva v korunke erbu, kde sa nachádza husár s mečom.

Armáles a erb Pavla Suhaya z r. 1835

⚜ 1848. Rodina Szuhay je uvedená v zozname šľachtických rodín s erbovou listinou, donačnou listinou alebo ako taxalisti, ktorí osídlili župu Bereg ešte pred r. 1848. (Lehoczky Tivadar: Beregvármegye monographiája. IV. A vármegye belső története s helyhatósági élete. Általános rész, I. kötet, 1881, s. 394). 

 1849. Ľudovít Szuhay  komárňanský stotník (honvédszázados) v r. 1849.

 1862. Benedikt Szuhay (1862-1917) básnik, reformátorský kňaz.

 1863. Jozef Szuhay (1863-1910) chemik, naprágyský statkár (z Neporadze), riaditeľ železiarní v Krompachoch.

 1871 - 1872 Dr. Mirko Šuhaj, ktorý bol profesorom na Kráľovskej pravoslávnej akadémii v Záhrebe v Chorvátsku, bol dňa 26.1.1871 menovaný za zástupcu bána (predsedu chorvátskej vlády) . Z funkcie odstúpil 12.2.1872.

 1876. Na benefičnej výstave starožitných umeleckých pamiatok, konanej v r. 1876 za účelom pomoci postihnutým povodňou v Budapešti, sa vystavoval veľký ozdobný kalich, ktorý vyrobil sedmohradský šľachtic  Benedikt Szuhay (Calicem istum fieri fecit Benedictus de Zuhai nobilis transilvanus) a bol darovaný Pavlovi- kanonikovi budínskej kapituly (Szilágyi Sándor: A magyar történelmi társulat közlönye. Magyar történelmi századok. Budapest, 1876. s. 548).

1883. Imrich Suhay, šľachtic, generálporučík, riaditeľ Maďarského kráľovského vojenského archívu, vojenský historik, spisovateľ vyznamenaný radom sv. Štefana v r. 1883.

⚜ 1899 - 1933.zoznamoch šľachticov s osvedčením kráľovského maďarského ministerstva vnútra, ako najvyššej inštancie, ktorá  v tom čase overovala šľachtické tituly, sú uvedení:

1/ Ervin Suhay, major husárskeho vojska nar. 8.1.1854 v Záhrebe (rodičia: Imrich Szuhay—Mederer Jusztina), č. osv.  67288/1899,
2/ Imrich Suhay, generálporučík, nar. 11.3.1882  v Szenthuberte, (rodičia: Ervin Suhay—Telbisz Paula), č osv. 58797/1932,
3/ Imrich Suhay, vojenský frekventant, nar. 13.4.1919 vo Viedni (rodičia Imrich Suhay— Schwarz Telbisz Zsófia), č. osv. 35475/1933.

(Gerő József: A M. Kir. Belügyminiszter által igazolt nemesek 1867-1937. Budapest, 1938, s. 329; Dr. Komáromy András és Pettkó Béla. Nagy Iván családtörténeti értesítő czimerekkel és leszármazási táblákkal, 1. zväzok, Budapest, 1899, s. 243).