OSUDY SUHAJOVSKÝCH RODÍN V UHORSKU

 

     Suhajovské rodiny vlastnili v Uhorsku spočiatku celé kuriálne dediny a v mnohých usadlostiach mali rôzne majetkové podiely. O mnohé majetky prišli, keď ich dali do zálohy a nesplatili, mnohé odpredali alebo o ne prišli v súdnych sporoch.

1295. Obec Imola vznikla medzi r. 1295-1344 po tom, čo rodina Szuhajová skúpila tamojšie pozemky a založila tam usadlosti, ktorých pôvodné pomenovanie bolo Noak, Nouak, resp. Nouakfew (Dénes György: A középkori Gömör megyei Noak birtok helye és neve, Aggtelek és Jósvafő betelepítése. A Herman Ottó Múzeum évkönyve, 52. évf., 2013, s. 195-212).

1371-1372. Nicolao filius Johannis de Zuha bol vo Veszprímskej kapitule zaznamenaný ako čakateľ na prebendu, t. j. na príjem za služby pravdepodobne za to, že bol poverený výberom pápežských desiatkov (Rationes collectorum pontificorum in Hungaria. Pápai tizedszedők számadásai. 1281–1375, Budapest, 1887).

1394. V histórii novohradskej župy je veľmi málo informácií o rozvoji remesiel v regióne, hoci je isté, že na dedinách a v okrajových častiach miest pracovali kováči, kolári, mlynári, hrnčiari a pod. Je zaujímavé, že po dedinách sa už v tomto období varilo pivo. Napríklad v júni r. 1394 palatín Leustak Ilsvai z Jelšavy na spoločnom zasadnutí  novohradskej a hontianskej župy na základe sťažnosti vicepalatína Štefana Zuhaia, syna Jakuba Zuhaia, pokutoval Mikuláša Zopu z Kyrthusu (Kürtös, Veľký a Malý Krtíš) za to, že si tento od poddaného Antona, syna Michala z Váraszónu za 9 florénov a 25 denárov kúpil pivo na dlh a túto sumu ani po troch rokoch nesplatil (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. 1387–1399. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 1, Budapest, 1951).

1407. Budín. Palatín Mikuláš Garai odložil súdny spor Jána Szuhaia pre nástup do vojska v protitureckom ťažení v Bosne (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400–1410) : Második rész (1407–1410), Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 4. Budapest, 1958).

1411 - 1917. Hubovská vetva. Hubovo vzniklo v 11. storočí na území gemerského hradného panstva. Názvy obce boli v roku 1235 Habon, v roku 1449 Huba, kým v roku 1808 už mala názov Hubo, od roku 1920 do dnes je obec pod názvom Hubovo. Obyvatelia obce boli v roku 1411 oslobodení od poddanských povinností, čo potvrdzuje aj latinský text oslobodzovacej listiny kráľa Žigmunda. Veľká časť rodín mala šľachtický pôvod. V 15. storočí vlastníkmi obce boli rodiny Hubayovcov, Szuhayovcov a Kaszovcov a v súpise obyvateľov sa tieto rodiny nachádzajú aj na konci 17. storočia. Matej Pavel Szuhay z Alsószuhy  sa usadili v Hubove v r. 1650, keď tu kúpili pozemky od Gregora Hubaia, ktorý potreboval peniaze, aby sa vykúpil z tureckého zajatia. V r. 1668 žil Pavol Szuhay v Hubove so svojou manželkou Margitou Hanvay a dal  do zálohy svoje majetky v Alsószuhe (Szabadszentgyörgyi). V r. 1758 tu bol Ján Szuhay  obecným sudcom. V r. 1797 zaplatili Alexander, PeterMartin Szuhay šľachtickú daň pre účely zriadenia okresnej vojenskej posádky v Putnoku. V r. 1793-1804 bol Martin Szuhay prísažným sudcom gemerskej župy, jeho syn Jozef v r. 1818 právnikom a stoličným sudcom boršodskej župy a v r. 1851 vlastnil majetky v Csoltove. Z hubovskej vetvy pochádza Benedikt Szuhay (1862-1917) reformátorský kňaz a básnik pôsobiaci vo Felsőbarcike a Sajókápolne (In: http://szuhay.blogspot.sk/p/a-huboi-ag.html). Rodina aj dnes žije v Hubove a jej časť sa presťahovala do Neporadze (Naprágy). Z týchto bol Žigmund Szuhay vedúcim kráľovského katastrálneho úradu v Revúcej (Nagyrőce) a Jozef Szuhay – zeman bol správcom železiarne v Rimamurány-Salgótariáne (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).V r. 1778 býval Pavol Szuhay v Kopačeve (Kopács, baranská župa v južnom Maďarsku). V tomto roku mu gemerská župa vystavila potvrdenie o jeho pôvode, z ktorého vyplýva, že pochádzal zo suhajovskej rodiny z Hubova. Jeho otec bol Martin Szuhay, starým otcomAndrej Szuhay a prastarým otcom Ján Szuhay (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

 

Suhajovská kúria v Hubove (Tököly Gábor: Kastélyok, kúriák, udvarházak Gömörben. Méry Ratio, 2003)

1414. Pánmi Harmaczu (Chrámec, obec v okr. Rim. Sobota) v r. 1414 boli rodiny Szuhaiová, Jákófyová a Fődémešská. V Naprágyi (Neporadza) boli Szuhaiovci zemepánmi, v obci Rahó (Hrachovo) zas jánokyovskí Szuhaiovci. Podobne vlastnili nemalé majetky aj v Zádorháze (Zádor pri Rimavskej Sobote), kde Szuhayovci neboli iba statkármi, ale aj želiarmi a nádenníkmi.

1414. V listine adresovanej leleskému konventu (kláštor premonštrátov v Lelesi pri Kráľovskom Chlmci) sa ukladá, aby Katarínu, vdovu po Ladislavovi de Zuha, uviedli do majetku v Ladmovciach  (Ladamoch) v Zemplínskej župe  (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár IV. (1413–1414). Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 25. Budapest, 1994, s. 381).

1418. Jáger. Ján, hlavný dekan szabolcskej župy a jágerský vikár odložil spor o dedičstvo, v ktorom Ján Szuhay a manželka Jána Felediho žalujú Benedikta Czudara pre nevyplatené dievčenské veno (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár VI. 1417–18. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 32, Budapest, 1999).

1414. Ladislav a Ján Füssy z Magyarádu (pri Arade v Rumunsku) vyplatili veno svojej sestre, ktorá bola manželkou Jána Szuhaya  (Bakács István: Hont vármegye Mohács előtt. Budapest, 1971).

1426. Peter Szuha si vzal za manželku Katarínu Görgey pochádzajúcu z rodiny  nemeckých švábskych kolonizátorov v Tótfalve a Svabóci (Görgey Albert: A Topporci és Görgői Görgey nemzetség és a Svábóci és Tótfalvi Sváby nemzetség történetéből, Igló, 1909).

1431. Ladislav a Ján Füssy z Magyarádu (pri Arade v Rumunsku) vyplatili veno svojej sestre, ktorá bola manželkou Jána Szuhaya  (Bakács István: Hont vármegye Mohács előtt. Budapest, 1971).

1442. V zápisnici urbariátu z obce Dubovica pri Sabinove zo dňa 29.1.1442 je medzi členmi urbariátu zapísaný aj jeden Suhaj.

1463. Suchá nad Parnou (Szárazpatak, do r. 1887 Szuha), dedina pri Trnave, okrem pánov z Červeného Kameňa mala aj iných majiteľov, napríklad v 15. storočí rodinu Mikuláša Szuhaia -Kamberszky a v r. 1547 Juraja Zuchaia Halthomára (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Apolló irodalmi társaság, Budapest, 1903, 618 s.). Podľa urbárskeho súpisu z r. 1704 (UC 34:42(c)) rodina vlastnila majetky aj v Dolných Orešanoch a Šelpiciach.

1475. V monografii o Dobšinej je Pavol Szuhai (Pauli de Zuha) uvedený ako jeden   z podnecovateľov násilného obsadenia medenej bane Czemberg (Zemberg) v Dobšinej. Medzi tými, ktorí boli vyšetrovaní pre účasť na tomto obsadení bane boli aj ďalší Suhajovci a to: Briccius de Zuha, MichaelGeorgius de Zuhafeu, Johannes de ZuhaGeorgius de Zuha starší (Josef Mikulik: Die Dobschauer Fishőhle, eine monographische Skizze. Druck und Verlag der Pannonia, Kaschau, 1878, In: http://mek.oszk.hu/13100/13175/13175.pdf ).  V listine z vyšetrovania tejto udalosti na základe príkazu kráľa Mateja sa konštatuje, že týmto činom bola spôsobená škoda 3000 zlatých (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-kishont vármegye. Apollo irodalmi társaság, Budapest, 1903, 718 s.). Zvláštna anexia Dobšinej sa  udiala v r. 1677, keď v časoch protihabsburgských rebélií bola Dobšiná obsadená kurucmi pod velením Mateja Szuhaia, Gabriela Kendeho a Pavla Szepešiho. V ich spoločnom vyhlásení stálo, že Dobšiná je pod ich špeciálnou ochranou a trestom smrti bude potrestaný každý, kto by mestu a jej obyvateľom spôsobil akúkoľvek škodu (Josef Mikulik: Die Dobschauer Fishőhle, eine monographische Skizze. Druck und Verlag der Pannonia, Kaschau, 1878, In: http://mek.oszk.hu/13100/13175/13175.pdf ).

1480. V historickom dokumente o osídľovaní nitrianskej župy z r. 1480 sa v zozname obyvateľov Komjatíc uvádza rodina Zohay (Fügedi Erich: Nyitra megye betelepülése. Századok, A magyar történelmi társulat  közlönye, Királyi magyar egyetemi nyomda, Budapest, 1938, s. 502). 

1493. V matrike Rímskeho bratstva Ducha svätého (Fol. 279a.,VI) je uvedený presbyter Demetrius zo Sajózentpétera (mesto v Maďarsku v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe), ktorý bol synom Alberta Zwhaya, bratom presbytera Jakuba, ako aj bratom ValentínaMagdalény v jágerskej diecéze (Liber Confraternitatis Sancti Spiritus De Urbe. A római Szentlélek Társulat anyakönyve. 1446–1523. Budapest, 1889. Mon. Vat. Hun. I/5). 

1496. Na súdne pojednávanie za prítomnosti sedmohradského vajdu, podžupanov a slúžnych sudcov sabolčskej župy sa do súdnej stolice nedostavili žalobcovia, ktorí  žiadali predviesť pred súd viacerých poddaných zo statku Bathyan, medzi ktorými sa uvádza aj Zuhay Gál (C. Tóth Norbert: Szabolcs megye hatóságának oklevelei Budapest-Nyíregyháza, 2002. Jósa András Múzeum Kiadványai 53. Nyíregyháza, 2003).

V r. 1502 je Martin Suhai uvedený v jágerských účtovných knihách biskupa Esteia Hippolita, kde je zaevidované jeho zaplatenie desiatku vo výške 315 florénov z prenájmu viníc a predaja vína v Zombore (E. Kovács P.: Estei Hippolit püspök egri számadáskönyvei 1500–1508 - A Heves Megyei Levéltár forráskiadványai 4. Eger, 1992). Bol pravdepodobne synom Benedikta Szuhaya, ktorý spoločne s manželkou Katarínou a deťmi Martinom, Alžbetou, Kristínou a Annou kúpili v r. 1487 šľachtickú kúriu v Zombore v zemplínskej stolici aj s časťou poddanských usadlostí.

1548. V listine jágerskej kapituly z r. 1548 je zoznam platiteľov cirkevných daní (desiatkov) mesta Miškovec  v časoch kraľovania Ferdinanda I. Medzi občanmi, ktorí zaplatili cirkevnú daň je uvedený aj Ján Zuhaj (Zuhaij) (Dr. Szendrei János: Miskolcz város története és egyetemes helyiratai III. Oklevéltár Miskolcz város történetéhez 1225-1848, Miskolc, 1890). 

1549. Na muránskom hrade pôsobil Gašpar Šuhaj ako jeden z hradných kapitánov Bašovej vojenskej družiny (zlatyfond.sme.sk/dielo/ 808/Tomasik_Basovci-na-Muranskom-zamku/1).

1551. Medzi listinami košického archívu sú testamenty z r. 1551 a na jednom z nich je uvedený Peter Zuhay ako slúžny sudca zemplínskej župy (Puky Andor: Művelődéstörténeti adatok Kassa város levéltárából: Végrendeletek. Közli: Magyar Történelmi Tár – 3. sorozat 8. kötet – 1885). 

1552. Na podporu protitureckého ťaženia bola poslaná do Jágru vojenská jazda pozostávajúca z 200 husárov. V jednej kavalérii bol aj Imrich Szuhay (Sugár István: Bornemissza Gergely deák élete - Studia Agriensia 4. Eger, 1984).

1557. Pavol Zuhai je uvedený ako občan mesta Tolna (mesto v Maďarsku v Tolnianskej župe v obvode Szekszárd) (Radán Balázs et al.: XVI. századbeli magyar költők művei 5. kötet 154?-1560 - Régi magyar költők tára 5, Budapest, 1886).

1558. Bekecsi (tokajská oblasť) v zemplínskej župe bol Peter Szuhay slúžnym sudcom.

1559. Šimon Bácsmegyei zaplatil 11 florénov a 92 denárov za kone, ktoré ostali po Turkami zabitom Petrovi Záslótartovi. Pešiaci Peter Monoszloi a Ján Szuhai zo Suchej mláky (Zuhámlaka) a ich spoločníci z Chorvátska vyzbierali od obyvateľov dobitého územia dane a časť vo výške 27 florénov odovzdali (Németh Béla: Szigetvár története. Pécs, 1903).

1559. V zápisoch zo zasadnutia Zemplínskej župy v r. 1559 je záznam o tom, že slúžny sudca Peter Szuhay vypočul svedka ohľadom nedovoleného skosenia lúky a krutého zbitia poddaného Jána Töröka na statku Lúč (Lúc). V ďalšom prípade vyšetroval tento slúžny sudca nezákonný výrub lesa (Tóth Péter: Zemplén vármegye közgyűlési jegyzőkönyvei. Tartalmi kivonatok. Miskolc, 1990). 

1565 - 1794. Z histórie vinohradníctva v Tokaji.  Odroda hrozna Árnyék (Tôňa) bola v polovici 18. storočia vo vlastníctve šľachtických rodín Csáky, Szilágyi-Szabó a Zombory, ako aj rímsko-katolíckej farnosti v Tokaji. Tento názov dostala preto, lebo sa nachádzala v tôni lesa Tarczalského vrchu. Odroda Messelátó bola evidovaná v meste Tokaj od r.  1564 pod názvom Vinea Mezzelato. V r. 1670 bola vo vlastníctve šľachtických rodín Apáczay a Szuhay. Pre účasť vo Wesselényiho povstaní boli suhajovské vinice skonfiškované, ale rodina Szuhay ich neskôr získala späť. Odroda Adam sa uvádzala v súpise majetkov tokajskej oblasti z r. 1568-1570 a názov dostala podľa šľachtickej rodiny Ádám, o ktorej je záznam aj v tokajskom mestskom súpise z r. 1564. V tokajskej oblasti existovala aj odrada hrozna Szarvas pomenovaná podľa šľachtickej rodiny Szarvas v Zemplínskej župe (http://vinoport.hu/eleterzes/-szarvas-a-tarcali-kiraly-szoloje/3041).

1570- 1576. V urbárskych súpisoch z r. 1570 v Szendrő je uvedený Albert Zuhay ako jurátus (začínajúci právnik) a v r. 1576 Anton Zuhay ako svedok v majetkovom spore v Bizöghu (Maksay Ferenc: Urbáriumok XVI–XVII. század. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 7. Budapest, 1959). 

1572. V súpise obyvateľov dediny Derecske (pri Debrecíne) v r. 1572 bol uvedený Demeter Szuhai (Dankó Imre: A Körösköz-Bihari hajdúság (A Gyulai Erkel Ferenc Múzeum Kiadványai 8-9. kötet. Gyula, Erkel Ferenc Múzeum, 1959).

1572. V zápisoch o výbere daní z r. 1572 je uvedený záznam o vlastníctve domu  Mateja Zuhaya vo Folte v Peštianskej župe a v Ratóte vo Vašskej župe  (Szakály Ferenc: Pest–Pilis–Solt megye XVI–XVII. századi dica– és dézsmajegyzékei. Előmunkálatok Pest megye monográfiájához I. Bp., 1995).

1572. Pri súpise obyvateľov mestečka Derecske neďaleko Debrecína bol ako jeden z obyvateľov zapísaný Demeter Szuhai (Dankó Imre: A Körösköz-Bihari hajdúság. A Gyulai Erkel Ferenc Múzeum Kiadványai 8-9. kötet. Gyula, Erkel Ferenc Múzeum, 1959).

1573-1574. V urbariálnom súpise Pešt-Piliš-Šoltskej župy z r. 1573 je v prípade vlastníctva Mateja Zuhaya zapísaných 19 parciel vo Folte pod tureckou správou a  14 parciel v r. 1574 (Szakály Ferenc: Pest–Pilis–Solt megye XVI–XVII. századi dica– és dézsmajegyzékei. Előmunkálatok Pest megye monográfiájához I. Bp., 1995).

1578. Szegedíne v tureckom sčítaní obyvateľstva (turecké defter-registre ľudí a majetku) v r. 1578 je uvedený Ján Suhay so synom Pavlom (Péter László: A Hunyadi János sugárút története. A Móra Ferenc Múzeum Évkönyve, 1974/75-1, Szeged, 1975).

1580. Žiadosť poddaného z Tarjánu, aby bol Matej Szuhai tiež z Tarjánu postavený pred súdnu stolicu (dôvod nie je uvedený). Tarján je obec v Maďarsku v Komárňansko-ostrihomskej župe v obvode Tatabánya. (Tóth Péter: Borsod vármegye közgyűlési és törvényszéki jegyzőkönyvei, I. 1569–1578, Borsod vármegye jegyzőkönyvei – 3298).

1581. Abovsko-turnianska župa vydala nariadenie, aby sa vyzbieralo výkupné na záchranu sluhu Štefana Drugetha a pre Štefana Szuhaya, ktorý zjednal výkupné na záchranu fiľakovského občana (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai Abaúj-Torna vármegye és Kassa, 1896, s. 500). 

1581. V urbárskom zázname z r. 1581 z tokajskej vinohradníckej oblasti spustošenej Turkami je ako majiteľ uvedený Matej Zuhay (Maksay Ferenc: Urbáriumok XVI–XVII. század. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 7. Budapest, 1959, s.758).

1585. V súpisoch parciel zemplínskej župy v r. 1585 je uvedený majetok vdovy po Andrejovi Szuhayovi z obce Rovné, okr. Humenné (Adalékok Zemplén-Vármegye Történetéhez, 1910. január-december. 16. évfolyam, 11-12. szám, 1910).

1596-1622. Michal Suhay bol vo Váci jazdeckým dôstojníkom (Farkas Rozália szerk.: Gazdaság- és társadalomtörténeti tanulmányok, Studia Comitatensia 25. Szentendre, 1995);( Jakus Lajos: A töröktől megszabadított Vác 1596–1622).

1597.  V úradnej listine z r. 1597 sú zapísané inštrukcie pre kráľovských výbercov desiatku z vína. Vo vinohradníckej  obci Tolcsva v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe v Sárospatackom regióne boli v tomto období výbercami  Anton Zuhay a Balthasari Beregszaszy (Királyi tizedszedők utasitása 1597-ből. Vegyes közlések. Magyar Történelmi Tár – 4. sorozat, 12. kötet, 1911, s. 478).

1598. Žigmund Szuhai je v daňovom súpise zemplínskej župy z r. 1598 uvedený ako majiteľ statkov v Hoportoch (v súčasnosti Sóstófalva, okr. Miškovec) s dvoma poddanými (1/Nagy Gyula: Zemplén vármegye népessége az 1598. évi kamarai adólajstromok szerint. VIII. A vármegye birtokosai és jobbágyaik száma községenkint; 2/Dongó Gyárfás Géza: Adalékok Zemplén-Vármegye Történetéhez, 1899, 5. évfolyam, 5. szám).

1600. Majiteľom obce Macsola v župe Berehovo na Zakarpatskej Ukrajine bol Gašpar Szuhay. Matej Szuhay sa uvádza v r.1660 medzi prítomnými pri uvedení vlastníkov z rodiny Melith do majetkov patriacich do podhradia zničeného hradu Bene. Rodina Szuhay vlastnila aj iné majetky v tejto župe, lebo v r. 1757 napr. vo Vásárosnaményi sa Anna Szuhayová so svojim manželom Samuelom Patayom vyslovila proti uvedeniu rodiny Eötvös do majetkov v tomto meste  (Lehoczky Tivadar: Beregvármegye monographiája. III. Kötet. Különös rész, 1881, s. 36). 

1605. V listine Uhorskej komory sa v  testamente uhorského palatína a  miestodržiteľa Martina Petheho uvádza medzi služobníctvom Martin Szuhay ako servitor (ÖStA HKA Hoffinanz -Ungarn RN. 89. Konv. 1605. december fol. 282-296. Archives Bécsi Levéltári Delegáció, Viennese inventory, Hoffinanz Ungarn (1275) 1525-1641).

1609. Prvý matričný zápis o narodení príslušníka rodu v Bratislave je zo dňa 19.1.1609, kedy bola  pokrstená dcéra Zuzana Szuhayová rodičov Juraja a KatarínyDruhý matričný zápis z Bratislavy je zo dňa 7.2.1634, kedy sa rodičom Jurajovi a Margaréte narodil syn Matej Suhaj, ktorý sa 24.7.1661 oženil v Pukliciach pri Jihlave s Mariannou Dluhy.

1610. Michal Csizmadia z Csalánosu kúpil v Tarczali vinicu s názvom Mézesmálon za 120 florénov. V listine je okrem kúpnej zmluvy uvedené aj vyhlásenie Michala Czizmadiu, že spoločne so svojou manželkou Katarínou Zuhai už malú vinicu na tarczalskom vrchu vlastnil (Kerekes György: Nemes Almássy István kassai kereskedő és bíró. Magyar Gazdaságtörténelmi Szemle, 9. évfolyam, 1902) .

1612. Matej Zuhaj žijúci v Ónode  v mene svojom,  manželkinom a svojich bratov vzniesol protest proti uvedeniu Farkaša Garaya do majetku v Mindszente, ktorý patril k hradu Hajnáčka (dnes zrúcanina, okr. Rimavská Sobota)  (Sugár István: Az Egri Káptalani Hiteleshely nógrádi vonatkozású iratainak regesztái 1378–1700. Adatok, források és tanulmányok a Nógrád megyei levéltárból 30. Salgótarján, 2001, s. 26).

1613. Tokajskej oblasti rodina Szuhay v r. 1613 vlastnila vinohrady v Tarcali a v Cserfási (A nagy-károlyi gróf Károlyi család összes jószágainak birtoklási története. Első kötet, Budapest, 1911, 8. X. Füzér vára és az uradalom története (a lapispataki jószág és a tarczali birtok, s. 298).

1622. Medzi potvrdeniami o splatení finančnej požiadavky v záznamoch protestantskej cirkvi týkajúcej sa Tiszaigaru z r. 1622 je aj kvitancia kňaza Juraja Szuhaia (Zsinka Ferenc: Magyar protestáns egyháztörténeti adattár. XIII., .I. Protestáns lelkészek nyugtatványai régi tizedjegyzékek mellett, Budapest, 1929).

1622Gabriel Szuhay sa zúčastnil synody evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (synoda je zhromaždenie biskupov a iných zástupcov cirkvi ku voľbe biskupov a vytváraniu cirkevných zákonov) v Hegyfalu neďaleko Sopronu v župe Vas (Payr Sándor: Egyháztörténeti emlékek. Forrásgyüjtemény a Dunántuli Ág. Hitv. Evang. Egyházkerület történetéhez. I. kötet. Sopron 1910.III. Az egyházkerület történetére vonatkozó fontosabb emlékek a XVI. és XVII. századból. s.61).

1625. Maďarský evanjelický kazateľ Gabriel Zuhay pôsobil v r. 1625 v  evanjelickom lýceu v Bratislave (Markusovszky Samuel: A pozsonyi ágostai hitvallású evangélikus lýceum értesítője az 1901/1902- tanévről., Evangélikus lyceum, Pozsony, 1901, s. 32).

1630. Rudabányi, kde sa ťažilo aj zlato a striebro je uvedený Ján Suhay na banskej výplatnej listine s obnosom 39 florénov (Nagybánya város levéltára, közigazgatási iratok, 104, sz, 3-21 p.).

1630. V súpise majetkov vo vinohradníckej oblasti mesta Tokay, ktorý sa konal v r. 1630, je záznam o navrátení vinohradov Anne Szuhay (Zuhay), vdove po Ladislavovi Szuhayovi, ktoré manželom boli odobraté násilne a bez finančnej náhrady (Urbaria et Conscriptiones 51. Regestrata • UC 87 : 76, http://archives. hungaricana.hu/en/urbarium).

1634. Štefan Szuhay (Stephanus Zuhay) je uvedený v zozname kráľovských úradníkov ako kontrolór tridsiatkovej dane v Győri (Fallenbüchl Zoltán: Állami királyi és csásári tisztviselők a 17. századi Magyarországon. Országos Széchényi könyvtár, Budapest, 2002).

1635. V Rimavskej Sobote krajčírsky cech eviduje v r. 1635-1697 dvoch krajčírskych učňov Szuhaiovcov.

1636. V časoch tureckej nadvlády v Uhorsku sa veľa ľudí dostalo do zajatia a otroctva. Šľachtici a obyvatelia miest neboli výnimkou, ale mnohých sa podarilo vykúpiť. Napr. v r. 1636 syna Gašpara Nagya vykúpili za 12 florénov, alebo Mateja Szuhaya za 100 toliarov (Borovszky Samu: Borsod Vármegye története (Budapest, 1909, s. 295).

1638-1650. Nová éra Spoločnosti Ježišovej na Spiši sa spája aj s menom jezuitu, pátra Pavla Szuhaia, ktorý bol povolaný do duchovnej správy dvora na Spišskom hrade v roku 1638. Pavol Szuhai sa narodil v januári 1607 v gemerskej Szuhe. Do jezuitského rádu vstúpil 25. 10. 1632 vo Viedni, kde absolvoval noviciát. Po pedagogickom pôsobení v Bratislave a Rábe študoval na Teologickej fakulte v r. 1636 v Štajerskom Hradci a v roku 1637 v Trnave. Pôsobil v r. 1639 na Spiši, v r. 1642 – 1645 v Košiciach ako kazateľ, operarius, správca chóru, v r. 1646 v Užhorode ako misionár, v r. 1647 v Prešove, opäť v r. 1648 – 1650 na Spiši a v r. 1651 Trnave. Z Trenčína odišiel do Spišskej Kapituly. Potom pôsobil v pastorálnej práci na rôznych miestach v Uhorsku (Bernát, L.: Katalóg členov Spoločnosti Ježišovej pôsobiacich v Trenčíne v rokoch 1675 – 1684. Historia Ecclesiastica, IX, 2018). Zomrel 18. decembra 1676 v Trenčíne. V apríli 1647 sa jezuitom podarilo získať benefícium Kaplnky Kristovho Tela v Spišskej Kapitule, spolu s dvomi budovami, v ktorých zriadili svoju rezidenciu a gymnázium. S vyučovaním sa začalo už v roku 1648 (Bizoňová: Rekatolizácia na Spiši a konfesionálna štruktúra jeho obyvateľstva vo svetle kanonických vizitácií. Historia Ecclesiastica, 2012). Prefektom uvedeného gymnázia sa stal Pavol Szuhai. V r. 1650 je tu vedený aj vo funkcii operarius slavonicus, čo len zdôrazňuje jeho vzťah k pôsobeniu medzi domácim slovenským obyvateľstvom. V zázname z jezuitskej kroniky je zmienka o uvedení slovenskej školskej divadelnej hry miestnemu ľudu vo vianočnom čase, ako aj to, že Pavol Szuhai bol pravdepodobne aj autorom jednej z naštudovaných školských divadelných hier (Pater Paulus Szuhai Slavonicam Comoediam produxit) (Miroslav Varšo a kol.: Školské hry Jezuitského gymnázia v Spišskej Kapitule 1648-1672. Pallas Scepusiensis, Cen-trum spoločenských a psychologických vied SAV, Košice, 2017).

1638. Czégénydányádi je maďarská dedina na pravej strane riečky Szamos, kde rodina Szuhayová získala majetky v r. 1638. V tom istom roku Gašpar Matej Szuhay so sestrou Annou získali ako kráľovský dar od Ferdinanda III statky v neďalekých osadách Kömörő a celú dedinu Penyige. V dedine Balajt, v Borsodsko-Abovsko-Zemplínskej župe patrili Szuhajovci pomerne dlhé obdobie medzi tamojšie šlachtické rodiny (Dr. Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai, Magyarország monografiája Szatmár vármegye, Országos monografia társaság, Budapest, 1894, 990 s.).

1638.  Gašpar a Matej  Szuhay boli vlastníkmi usadlosti v Szatmári v Szabolcskej župe (Dr. Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai, Magyarország monografiája Szatmár vármegye, Országos monografia társaság, Budapest, 1894, 990 s.).

1647. Katolíckeho kňaza Petra Szuhaya v časoch Rákócziho nepokojov nahnevaní obyvatelia dediny Moravské Lieskové v trenčianskej župe ubili na smrť (Borosy András: Pest-Pilis-Solt vármegye közgyűlési iratainak regesztái. Közigazgatási és politikai iratok I. 1618-1670 - Pest Megyei Levéltári Füzetek 33. Budapest, 2001).

1648. V monografii o župe Bereg sa v r. 1648 uvádza Anna Szuhaiová, ktorá spoločne s Gregorom Lipcseim kúpila v Bilke (v súčasnosti na Ukrajine v blízkosti maďarských hraníc) časti majetkov od Štefana Bilkeiho (Lehoczky Tivadar: Beregvármegye monographiája. III. Kötet. Különös rész, 1881).

1648. Pavel Szuhai, S.J. bol v r. 1648 prefektom jezuitskej školySpišskej kapitule. Na sviatky narodenia Pána uviedol s úspechom a za veľkej účasti ľudu slovenskú divadelnú hru o prvomučeníkovi sv. Štefanovi, ktorú nacvičil so študentami novozaloženého jezuitského kolégia (Miroslav Varšo: Divadelné drámy z polovice 17. Storočia. Ústav divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied, Bratislava, In: https://www.sav.sk/journals/uploads/10192152SD022014-188.pdf).

1648. V Tápióbicske pri Budapešti bol Ján Suhaj katolíckym farárom.

1651. Rodičom Martinovi Szuhayovi a Alžbete Borsosovej sa v Trnave dňa 29.5.1651 narodil syn Ján Szuhay.

1651. Ján Szuhai bol správcom majetkuČeskom Brezove (Cheh Brezo) v novohradskej župe. Majiteľom tohto majetku bol Gabriel Bakoš, veliteľ hradu v Szendrő a dostal ho formou donácie od kráľa Ferdinanda III. (Sugár István: Az Egri Káptalani Hiteleshely nógrádi vonatkozású iratainak regesztái 1378–1700. Adatok, források és tanulmányok a Nógrád megyei levéltárból 30. Salgótarján, 2001, s. 66).

1654-1675 Od začiatku 17. storočia bol Matej Szuhay vlastníkom Tiszakürtu. V časoch tureckých vojen bol Tiszakürt silne zdecimovaný, okrem toho tu pôsobila aj vojenská družina Mateja Szuhaya (Szugay), ktorého majetok pre kurucké rebélie bol v r. 1675 skonfiškovaný. V tom čase tu bolo iba 15 poddaných a 6 želiarskych rodín (Dr. Tóth Dezső: Arnales Reformatae Ecclesiae Tiszakürtiensis (1949) / 0053-1964); (Adatok Szolnok megye történetéből II. kötet. Szolnok megyei levéltár , Szolnok, 1989, s. 692).

1656. V katastrálnych zápisoch obce Dolní Němčí pri Uherskom Brode je uvedené, že pred r. 1656 bol majiteľom gruntov Matúš Suhaj. V ďalších výpisoch z Tereziánskeho katastra z r.1773 je už jeho potomok zapísaný ako Jozef Šohaj.

1662. Zo dňa 10.12.1662 je prvý matričný záznam o narodení dvojičiek Alžbety a Evy rodičom Eliášovi Szuhayovi a jeho manželke Alžbete v Trnave.

1662. Radvani nad Hronom sa narodil dňa 4.1.1662 Ján Schuhay rodičom Andrejovi (Andreas) a Kataríne Schuhayovcom.

1668. V historických dokladoch o splatení dane Turkom (ágovi Juszufovi) v Szolnoku je záznam o splatení dane za majer Lajos puszta pri meste Nagykőrös, ktoré sa uskutočnilo prostredníctvom vlastníkov Štefana Szuhaia a Jána Darócziho (Benedek Gyula: Oklevelek és iratok Szolnok város történetéből 1075-1685. Documentatio Historica 10., 2007).

1668. Michal Suhay vo vyšetrovacom spise peštianskej župy vypovedá vo Fiľakove o problémoch s nadmerne a násilne vymáhanými daňami v Keresztúre v r. 1668. (Farkas Rozália szerk.: Gazdaság- és társadalomtörténeti tanulmányok (Studia Comitatensia 25. Szentendre, 1995) Jakus Lajos: A töröktől megszabadított Vác 1596–1622).

V r. 1689 je v Szendrő (neďaleko Alsószuhy) zaregistrovaný Štefan Szuhai ako šľachtic s armálesom (Borovszky Samu: Szendrő vára. Érc- és Ásványbányászati Múzeumi füzetek 20, Rudabánya, 2000)

1671. Ján Suhai prišiel do Szentmártonkáty ako 43 ročný za bíreša na majetok Mikuláša Keglevicha.

1671. Štefan Szuhay a Andrej Szuhay so svojimi synmi hospodárili na cirkevnom majetku s ornou pôdou a vinohradom vo Váci (Horváth Lajos: A Váci püspöki birtokok név szerinti összeírása 1671-bıl. In: Váci Könyvek 3. Vác, 1987).

1672. Juraj Szuhai – kňaz pôvodom zo Suchej nad Parnou (Szuha) sa  narodil 20.1.1672  a v rokoch 1696-1697 pôsobil v Horných Žemberovciach, farnosť Bátovce, Hontianska župa. Matrika bola vedená od r. 1716 v slovenskom jazyku. V  r. 1697 bol správcom farnosti  v Križovanoch nad Dudváhom, okr. Trnava (Pozsony-Keresztúr.) a v r. 1698 v Suchej n/Parnou (okr. Trnava) (Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum. Strigonii, 1894). Tu počas jeho pôsobenia  začala aj výstavba kostola. Po dvoch rokoch tohto pôsobenia bol menovaný za ostrihomského kanonika a súčasne ešte niekoľko rokov mal stále na starosti aj faru v Suchej n/Parnou. Potom vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (Jedlicska Pál: Kiskárpáti emlékek Vöröskőtől Szomolányig. Budapest, 1882, s.264) a v r. 1724-1730 pôsobil aj v Žiline. Zomrel v r. 1735 na Spiši (Szilas László S.J.: Jezsuiták plébániai munkában Magyarországon a 17. században. Magyar Egyháztörténeti Enciklopédia Munkaközösség, Budapest, 2005, č. 3-4).

1672. Spišská komora, poverená správou kráľovských majetkov a vyberaním príjmov v severovýchodnej oblasti Horného Uhorska, poslala Imrichovi Szuhayovi usmernenie, podľa ktorého mal v sprievode s nemeckými a maďarskými vojakmi doprevádzať tureckého diplomata Mehmeda do Košíc tak, aby nedošlo ku komunikácii medzi ním a vojakmi a aby všade boli k nemu pohostinní. Náklady na to vynaložené mu komora vynahradí. Rokovania prebiehali 4-6. augusta 1672. V záznamoch vojenského veliteľstva ostalo ohľadom týchto rokovaní hlásenie, v ktorom košický jezuitský rektor informoval Maďarskú Kanceláriu, že v Košiciach jeden jágerský janičiarsky aga rokoval s košickým vrchným veliteľom Spankauom (prédikátorov)(Mihalik Béla Vilmos: Mehmed egri janicsár aga kassai követsége. A török és a törökösség az 1670-es évtized ellenreformációjában. A Kőrösi Csoma Társaság folyóirata. Kelet-kutatás. Budapest, 2009).

1662-1685. Szuhay Joannes. Pochádzal pravdepodobne zo Szuchej n/Parnou. Študoval na Trnavskej univerzite, v r. 1662 bol bakalárom a v r. 1663 magistrom filozofie. Teologické štúdium absolvoval v r. 1665. V r. 1672-1676 pôsobil ako správca farnosti  vo Veľkých Kostoľanoch a od r. 1684 v Dlhej n/Váhom, okr. Šaľa (Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum. Strigonii, 1894).

1675. V súpise pozemkov v HevešsejSzolnockej župy je záznam o šľachticovi Matejovi Szuhayovi (Benedek Gyula: Jász-Nagykun-Szolnok megye iratai 1601-1700. A Szolnok Megyei Levéltár Évkönyve. Szolnok, 2001, s. 195).

1675. Fiľakovo. V zápisnici Pest-Pilis-Soltskej župy je rozhodnutie župy, že na základe žiadosti sirôt po Jánovi Gombkötő zo Zolnej pri Zvolene sa nejaké listy, ktoré boli u Štefana Szuhaia, švagra Jána  Gombkötő a ktoré sa dostali do rúk slúžneho sudcu, nemajú nikomu vydať (Borosy András: Pest-pilis-solt vármegye közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái 1638–1711, II. 1666–1680).

1677. V Máramarošskej župe v Tačovej (Técső) získala v r. 1677 rodina Móricz šľachtictvo od rodín  Bornemissza a Apafi. V archíve tejto rodiny sa ako príbuzenstvo  uvádza rodina Darnai, Pogány a Szuhay (Fazekas István: Kisebb családi és személyi fondok VI. kötet : Repertórium. A Magyar Országos Levéltár segédletei, 5. Budapest, 1999).

1680 V záznamoch o hospodárení vácskeho biskupstva z r. 1680 v Tiszakürte je poznámka, že zemepánom v tom čase bol Pavel Szuhay (Zuhay) (Szarka Gyula, Molnár Antal, Horváth M. Ferenc: A váci püspökség gazdálkodása a török hódítás korában, 1526-1686. Váci Történelmi Tár 5. Vác, 2008, s. 467).

1686-1688. Ján a Matej Szuhaj boli zaevidovaní vo vojsku nasadenom proti Turkom v Nagyharsányi (Nagy Lajos: Budától–Belgrádig. Válogatott dokumentumrészletek az 1686-1688. évi törökellenes hadjáratok történetéhez. A nagyharsányi csata 300. évfordulójának emlékére. Baranya Megyei Levéltár, Pécs, 1987).

1687-1690. V súpise obyvateľstva v Jágri (Egeri) po skončení tureckej nadvlády je uvedený Benke Szuhay ako jágerský hajdúch a vlastník nového domu a záhrady (Benke- Benjamín, Benedikt).

1688. V obci Bzovík pri Krupine sa dňa 27.2.1688 narodil Matej (Mathias) Suhay rodičom Jánovi (Joannes)Anne Suhayovcom.

V r. 1688 bol Ján Szuhaj v časoch tureckých vojen zaregistrovaný ako regrút-vojak v špeciálnom bavorskom vojenskom tábore pri Budapešti a zaradený do 7. roty jazdeckého pluku baróna Lidla (Nagy Lajos: Budától-Belgrádik, Dokumentumok 1686-1688 évi törökellenes hadjáratok , Pécs, 1987).

V r. 1688-1720 bola Anna Szuhaiová s rodinou evidovaná ako obyvateľka obce Pásztó v Novohrade (Hausel Sándor: Pásztó lakóinak névtára 1688–1720 közötti időszakából. A Nógrád Megyei Múzeumok Évkönyve XVI. 1990).

1692. Agneša, manželka Martina Szuhaia spoločne so svojou rodinou odovzdali kamenný dom a časti iných majetkov svojmu príbuznému Michalovi Bánffymu v Kolozsvári (Vargyasi id. Daniel Gábor: A Vargyasi Daniel család eredete és tagjainak rövid életrajza, Franklin-társulat nyomdája, Budapest, 1896, s. 102).

1695. V evanjelickej matrike Banskej Štiavnice je záznam o krste Márie Suhajovej zo dňa 30.6.1695 rodičom Petrovi a Anne Suhajovcom, ktorým sa tamtiež dňa 19.6.1699 narodil aj syn Ján (Johanes) Suhaj.

1696. V daňovom súpise obce Lukovištia (okr. Rimavská Sobota) z r. 1696 je uvedená poznámka obsahujúca zoznam obyvateľov oslobodených od dane a medzi menovanými sa nachádza Stephanus Szuhai (http://adatbazisokonline.hu /sk/adatbazis/dikalis-osszeirasok/).

1696. Juraj Szuhai – kňaz pôvodom zo Szuhy v rokoch 1696-1697 pôsobil v Horných Žemberovciach, farnosť Bátovce, Hontianska župa. Matrika bola vedená od r. 1716 v slovenskom jazyku. V  r. 1697 bol správcom farnosti  v Križovanoch nad Dudváhom, okr. Trnava (Pozsony-Keresztúr.) a v r. 1698 v Suchej n/Parnou (okr. Trnava) (Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum. Strigonii, 1894). Tu počas jeho pôsobenia  začala aj výstavba kostola. Po dvoch rokoch tohto pôsobenia bol menovaný za ostrihomského kanonika a súčasne ešte niekoľko rokov mal stále na starosti aj faru v Suchej n/Parnou. Potom vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (Jedlicska Pál: Kiskárpáti emlékek Vöröskőtől Szomolányig. Budapest, 1882, s.264).

1698 V matrike divínskej farnosti je zaznamenaný krst Paula Suhaja (Paulus Suhag) zo dňa 18.1.1698, ktorého otcom bol Ján Suhaj (iné verzie z matrík: Joanné SuhagJoannes Szuhay) a Helena Lapinová. Ján Suhaj bol pod menom Joannes Szuhay zo Szuhafő evidovaný ako vojak regimentu generála Schlika.

1700. Gregor Szuhai zaevidovaný ako občan v Pešti.

1700.Sikárló v marmarošskej župe žil šľachtic Michal Szuhay, ktorý  vstúpil do Rákóczyho vojska (Szirmai Szirmay Antal: Szathmár vármegye fekvése, történetei és polgári esmerete. Buda, 1810).

1700. V kronike obce Dolné Držkovce sa uvádza, že v obci bolo sídlo notariátu od 17. storočia, pričom prvým notárom bol statkár Szuhay, ktorého úrad bol v jeho vlastnom dome.

1700. Na začiatku 18. storočia bola v Belényesi (Beiuș je mesto v Biharskej župe v Rumunsku) šľachtická rodina Szuhai, ktorá tu existovala do konca 19. storočia (Kun József Belényes monográfiája, In: mek.oszk.hu/09600/09679/09679.htm).

1702. Podľa oficiálnych súpisov v Hódmezővásárhelyi dve rodiny Szuhai tam boli evidované už od roku 1702 do r. 1731 (http://www.sulinet.hu/oroksegtar/data/telepulesekertekei/hodmezovasarhely/hodmezovasarhely_tortenete_szeremlei_V/pages/018_lakosok_csaladi4. htm), po tomto roku sa sem ešte prisťahovali ďalší Szuhaiovci a Dudášovci (http:/ /katalogus.nlvk.hu/html/hek/hodmezovasarhely _tortenete_ szeremlei_IV/ pages / 004_ a_nemzetisegek_aramlasa.htm).

1702. V strednom Maďarsku sa v 13. storočí usadili a asimilovali Jásovia spoločne s Kumánmi (Kunovia) a získali od uhorského kráľa určité právo na samosprávu. Ich strediskom sa stalo mesto Jászberény. V r. 1702 sa tu konalo zasadnutie samosprávy, na ktorom bol prítomný aj Štefan Zuhay a prejednávala sa otázka obnovenia výsad Jásov a Kunov, ktoré boli v dôsledku tureckých vojen pozastavené. Tieto práva boli obnovené až v r. 1745 tzv. peňažným vykúpením. Svoje zvláštne politické postavenie si potom ešte viac-menej táto menšina udržala až do uhorskej správnej reformy v roku 1876 (Dr. Kele József: A Jász-Kunság megváltása. Grill Károly cs. és kir. udvari könyvkereskedése. Budapest, 1903, s. 44).

1703. František Rákóczi II. poveril šľachtica Martina Szuhaia, aby obnovil dôstojnícky stav v Marmarošskej župe. Tento sa tam s ozbrojeným sprievodom v r.1703 vydal z Tokaja a v Máramarosszigete dostáva od Rákócziho úlohu prevziať soľné bane a zabezpečiť dovoz soli do západných častí krajiny a doplniť zásoby soli vo Zvolene (Nógrád Megyei Múzeumok Évkönyve 22. (1976) II. Rákóczi Ferenc születésének 300. évfordulójaR. Várkonyi Ágnes: Rákóczi állama és Nógrád vármegye).

1703. Pôvodní obyvatelia Valašska boli kočovní pastieri oviec a ostatného rožného dobytka. Stáda pásli na stráňach horských masívov Karpát a po ich hrebeňoch často aj so stádom putovali ďalej na západ a dostali sa do Sedmohradska a Haliče. Boli bez náboženského vyznania alebo získali pravoslávne počas putovania. Ďalej na západ sa dostali najmä za panovania kráľa Mateja Korvína a Ľudovíta II. Panovníci mali viacero dôvodov pozývať valachov na menej osídlené územia Uhorska. Preto im dávali výsady. Mali však povinnosti chytať zbojníkov, platiť desiatok z mäsa a syra. Museli strážiť horské priechody, zúčastňovať sa vojenských zásahov na príkaz panovníka. Valasi neplatili peňažný desiatok, ani nemali povinnosť pracovať na panskom. Taktiež neplatili ani cirkevný desiatok, keďže neboli rímskokatolíci. Jeden z valachov, Ján Suhaj, bol proti snahám o katolizáciu Valachov a preto v r. 1703 v Bikszáde (obec v Rumunsku v pohorí Avas, župa Szatmár)  siahol na život Jeremiáša, grécko-katolíckeho bazilitu, ktorý bol hlavným presadzovateľom týchto snáh (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai.  Szatmár vármegye, 1908).

1703. V zápise pokladníka szilágyskej župy je záznam o výdavkoch za mesiace júl – september v r. 1703. V prvej položke sú výdaje  za nákup vína pre generála Detricha a ďalej výdaje za nákup prasiat  pre vojenský oddiel Juraja Garda so súhlasom Martina Szuhaya a Petra Ilosvaia (Petri Mór: Szilágy vármegye monográfiája 1. kötet: Szilágy vármegye általános története. Kiadja szilágy vármegye közönsége. 1901).

1709. Ján Szuhai asi 36 ročný slobodný poddaný zo Sajóvámosu (obec v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe pri Miškovci) so svojou 36 ročnou manželkou Alžbetou (rod. Kenyeres) opisujú ľudové zvyklosti v obci na sv. Juraja (Móser Zoltán: Boszorkányok, kövek, közmondások és népdalok  között. Hitel, 22. évf., 7. sz., 2009). V urbárnom súpise z r. 1701 je  Joannes Szuhay v Sajóvámosi uvedený ako rezident (stredná populácia)  (Urbárny súpis HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 057. - No. 085).

1710. Andrej Szirmay, jedna z vedúcich kuruckých osobností v protihabsburskom odboji, vo svojom denníku uvádza, že v r. 1710 po morovej epidémii mu zostalo už len niekoľko sluhov, medzi inými aj jeden pastier kráv s menom Szuhai (Adalékok Zemplén-Vármegye Történetéhez, 8. évfolyam, 1902, 10. szám).

1715. V Sajószentpéteri (Boršodsko-abovsko-zemplínska župa) je v súpise obyvateľstva v r. 1715 evidovaný ako daňovník Ján Szuhaj.

V r. 1717 zaútočili  Turci posledný krát v Sedmohradsku. Po ich porážke boli spísané škody, ktoré v župe narobili. V obci Bökény zajali 44 šľachticov a 88 sedliakov, z ktorých sa 31 šľachticov  a 58 sedliakov vrátilo. Turci do kostola nanosili všetky v obci nazbierané cenné veci a kostol zapálili, pričom všetko zhorelo do tla. Zhorelo aj niekoľko šľachtických kúrií, medzi nimi aj kúria Martina Szuhaya a štyri ďalšie šľachtické usadlosti (Komáromy András: Levéltári kutatások 1216–1717. II. közlemény. Magyar Történelmi Tár – 4. sorozat 4. kötet, 1903).

1718. Tomáš Szuhay predal vinicu a hrozno v Ostrihome ališpánovi Alexandrovi Menyhértovi za 50 florénov (Tóth Krisztina: Esztergom szabad királyi város jegyzőkönyveinek regesztái 1716-1718. Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 11. Esztergom, 2004).

1721. Ján Szuhaj Békésszentandrásu v r.1721 na Békéš-čabianskom súde ako poddaný vo veci Andreja Suppunyiho („Zvonolejára“) vypovedal, že jeho páni, Muraközi- prefekt v meste Gyula a Pavel Matula prišli do Szentandrásu, aby na základe mnohých sťažností chytili Zvonolejára (In: Seres István: Zolnátol a budai vérpadig. Egy felvidéki nemes életútja: Matolay Pál (1683-1736). Corpus Evengelicorum. A magyarországi Evangélicus Egyház Folyóirata. 14. (2008), 1-2 sz.). V tejto záležitosti vypovedala aj manželka Andreja Szuhaia zo Szeghalmu (neďaleko Békéscsaby). Medzi iným Ján Szuhaj spomenul aj to, že jeho páni sťahovali svojich sluhov loďou po rieke Körös (Dr. Karácsonyi János, Mivelődéstörténelmi társulat évkönyve 1886/87. 13 vydanie. Békés-Gyulán, 1888).

1724. V testamente Judity Csukásovej z r.1724 je zmienka o vinohrade Juraja Szuhaja v Kis Váczi, hoci tento vinohrad nebol predmetom dedičského konania.

1728. Andrej Szuhai je ako poddaný uvedený v regnikolárnom súpise v Kecskeméte (statok Jánoshida) a Matej Szuhai vo Váci (statok Szada) v Peštiansko–pilišsko–šoltskej župe v r. 1728 (Borosy András: Pest–Pilis–Solt vármegye 1728. évi regnicoláris összeírása. I. kötet. Szerk.: Horváth M. Ferenc. Bp., 1997, Pest Megye Múltjából sorozat 8, s. 482 a 920 ).

1728. Andrej Suhai bol slobodný poddaný v Šolte pri Dunaujvári.

 

1728. Urbárny súpis majetku (obr. vyššie) rodiny Szuhai (Martin Szuhai) v r. 1728 v obci Bilke (župa Bereg, Ukrajina)

1728. V súpisoch Peštiansko-Pilišsko-šoltskej župy (Pešť a pod ňou ležiace južné okresy okolo Nyíregyházy a Dunaujvárosi) v r. 1714-1720 nenachádzame nijakých Szuhay(i)ovcov, ale v nasledujúcom období je už v r. 1728 zaevidovaný Juraj Szuhaj vo Vörösegyházi (pri Váci) ako slobodný poddaný, želiar s možnosťou voľného pohybu, disponujúci domom a pôdou v prenájme, obrábajúci najmä vinice (Borosy András: Pest-Pilis-Solt vármegye 1728. évi Regnicoláris összeírása , II. Kötet, Szerk.: Horváth M. Ferenc. Bp., 1997. Pest Megye Múltjából sorozat 8.). Podobne v tejto vácskej osade Szada (pri Gödöllö) je evidovaný slobodný poddaný Matej Szuhai, pracujúci vo  vinohrade a Andrej Szuhai v Šolte ako slobodný poddaný, o ktorom sa tu uvádza, že si zarába na chlieb kosou a motykou.

1728. Podľa súpisu z r. 1728 novoosídlená obec Mözs (v súčasnosti časť mesta Tolna pri Szekszárde, južné Maďarsko) sa medzi poddanými uvádza aj Ján Szuhaj (Máté, G.: Slovenskí usadlíci v južnom Zadunajsku. Acta Historica Neosoliensia, 13, 2010, s. 34-39). Veľa slovenských rodín sa tu nezdržalo dlho a presťahovalo sa do iných častí Maďarska.

1730. V Komárne boli zaevidované rodiny Jána Štefana Szuhaja.

1730. Jozef Szuhay bol učiteľom v katolíckej maďarskej škole v Gyule (Visitatio canonica a Gyulai Plébániában).

1731. Vo Švedlári sa dňa 21.8.1736 narodil Michal Suhaj rodičom Matejovi (Mathias) Anne Suhajovej.

1732. Ján Szuhay v Ostrihome mal svoj dom na brehu Dunaja. V zázname ostrihomského slobodného kráľovského mesta sa ocitol, pretože  v jeho susedstve bol dom predaný za 1370 florénov tamojšiemu poštmajstrovi (Komárom-Esztergom Medyei Levéltár) (Tóth Krisztina: Esztergom szabad királyi város jegyzőkönyveinek regesztái 1716-1718. Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 11. Esztergom, 2004).

1734 - 1736. Tomáš Szuhai Békésszentandrássu (pri Szarvasi) sa zúčastnil na sedliackom povstaní (Pérova vzbura) v Békéšskej župe, ktoré bolo vyvolané kvôli vysokým daniam (Seres István: A Károly-Huszárezred Hadkiegészítése a Tiszántúlon Szegedinác Péró felkelése idején. Chronica Bekesiensis 3, Békéscsaba, 2010, s. 81).  Chytili ho v Kunszentmártone, mal pri sebe zbrane a spoločne s ostatnými 12 druhmi bol odsúdený na smrť, pričom im kráľ udelil takú milosť, že na popravišti mali týto odsúdení ešte možnosť hádzať kocky a štyria, ktorí by hodili najmenšie čísla by boli sťatí. (Implom József: Olvasókönyv Békés megye történetéhez II. 1695–1848 – Forráskiadványok a Békés Megyei Levéltárból 4, Békéscsaba, 1971). V zápisnici békešskej župy z r. 1736 po sedliackom povstaní a amnestii povstalcov sa uvádza, že Tomáš Szuhay sa už do Békéssezentandrásu viac nevrátil. V dokumente z Békésszentandrássu z r. 1735 sa Tomáš Suhaj uvádza aj v zozname tých, ktorí boli okradnutí Jászmi, resp. Ráczmi (srbské jednotky v čase kuruckých vojen). 

1737. Nový osadník Szuhai bol zaevidovaný v Ďurkove pri Košiciach.

1737. Vo Vámosgyörku (asi 50 km východne od Budapešti) sa usídlila rodina Szuhajová ako poddaní. (Horváth László szerk.: Mátrai Tanulmányok (Gyöngyös, 2003) 101. Horváth László: Vámosgyörk története a törökkortól a jobbágyfelszabadításig, 17. oldal).

Anna Szuhayová (†1737) si vzala za manžela Gabriela Szemereho zo šľachtickej rodiny de genere Huba (Kempelen Béla: Magyar nemes családok 10. kötet, Szabad-Üveges, 1931).

1739. Ďalším katolíckym duchovným zo szuhajovskej vetvy bol Ján Szuhaj, ktorý po znovuosídlení Szegváru od roku 1739 bol jeho prvým vikárom, avšak neskôr bol preložený do Abonyu. Keď však brojil proti protestantom a chcel im zobrať kostol, bol preložený do Galgamacsáru.

1743. Michal Szuhai je uvádzaný v zoznamoch hrnčiarskeho cechu v Telegde (Udvarhely v Rumunsku) .

1743. V Čemeri (pri Budapešti) bol Ján Szuhai ako hlava rodiny zaevidovaný v r. 1743 a v r. 1752 tu už bol prísažným, ako aj vlastníkom vinohradov a starostom obce. Od r. 1770 však už Ján Szuhai ako hlava rodiny v následných súpisoch Čemeru nefiguruje. Ďalšia rodina Szuhajová tu bola zaevidovaná v r. 1760 a Juraj Szuhai je uvedený ako hlava rodiny. V r. 1787 tu bol sudcom a meno si píše ako Szuhay (http://www.sulinet.hu/oroksegtar/data/ telepuleseker tekei/Csomor/pages/007csomorahosszubekeidejen.htm).

1744. Z výstavy vojenských pamiatok konanej v r. 1896 v Pešti bol v katalógu uvedený namaľovaný obraz delostreleckého majora  Filipa Szuhaya  z r. 1744 (Temesváry Ferenc:  Szendrei János: Magyar hadtörténelmi emlékek az ezredéves országos kiállításon című katalógusához Folia historica 15. Múzsák Közművelődési Kiadó, 1991).

 

 Mária Terézia vydala Alžbete Szuhayovej povolenie k obchodovaniu v Nagymade

1746. Mária Terézia vydala Alžbete Szuhayovej 18.4.1746 vo Viedni povolenie (listina vyššie) k obchodovaniu  v obci Mad  (Nagy-mad, okr. Dunajská Streda) (Királyi Könyvek 40.104; A 57 - Magyar Kancelláriai Levéltár, Libri regii 40. kötet, s. 273-274, A 35 - Ma-gyar Kancelláriai Levéltár).

1747. V dedine Hét (neďaleko Alsószuhy) manželka Jána Szuhaia darovala kostolu obetný kalich a vyšívaný obrus.

1747. Podľa rakúskych vojenských záznamov sa v r.1747 narodil slobodný pán (Freiherr- barón) Franz von Schuhay, ktorý ako major dostal vojenský rád cisárovnej Márie Terézie v r.1794 a v r.1809 bol povýšený na poľného maršála. Ako miesto jeho narodenia uvádzajú rakúske zdroje mesto Fűred a maďarské zdroje Marosnémet. Po odchode do penzie žil v Prahe až do jeho umrtia 28.9.1918 . Podľa preskúmania maďarských, slovenských a českých matrík sa v inkriminovanom období narodil chlapec menom Franz (Franciscus) Schuhay iba v obci Puklice pri Jihlave a to dňa 5.11.1752.

1754. V Nyíregyházi, ktorú postavili hlavne čabianski Slováci sa v súpise obyvateľstva, ktorý sa konal v r. 1754, nachádza meno prisťahovalca Maca Szuhaja zo Szarvasu, kde sa v r. 1743 oženil s Evou Lipovskou a mali dcéru Máriu (Dr. Reszkető Péter: A szlovák népmozgások okai és hatásuk az Alföldön. A szlovákok betelepülése Békés megyébe. In: http://szarvasikronika.szarvasnet.hu/ 16_szam/ 16_12.htm). V súpise Nyíregyházi Pro Memoria (Nyíregyháza, 2003) z r. 1761 sa uvádza Matej Szuhai ako poddaný s polovičným vlastníctvom pozemkov.

1754. Michal, syn Jána Beleznaya a Zuzany Grassalkovichovej, podplukovník kráľovského vojska,  si zobral za manželku Alžbetu, dcéru  Samuela Pataya a Alžbety Szuhayovej zo Szuhafő (Merényi-Metzger Gábor: A Beleznay család pilisi sírboltja és az ott eltemetettek anyakönyvi adatai. Turul. A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye,  1998,  1-2. füzet). 

1754. V Szabolcskej župe boli Szuhajovci aj s inými rodinami statkármi v obci Mezőladányi.

1754. Ester Szuhayová si vzala za manžela Štefana Lóczyho a F(?) Szuhayová Abraháma Lóczyho zo šľachtickej rodiny v gemerskej župe (Kempelen Béla: Magyar nemes családok 6. kötet, Khár-Lyukáts, 1913). V záznamoch o krstoch v rodine Horvát v r. 1754 je Ester Szuhayová uvedená ako krstná mama a manželka Františka Pongrátza. Po jej smrti sa v r. 1757 manželkou Františka Pongrácza stala  Agneša Szuhayová (Szabó Károly, Szopori Nagy Imre: Monumenta Hungariae Historica 2. Scriptores 31.: Palóczi  Horvát család naplója 1622-1790. A Magyar történelmi évkönyvek és naplók a XVI–XVIII. századból, Budapest, 1881).

1755. V súpise obyvateľstva z r. 1755 v Sajószentpéteri (nedaleko Alsószuhy) sa uvádza Michal Szuhai ako jeden člen výboru nespokojných a rebelujúcich proti statkárom.

1755. V tekovskej evanjelickej vetve je zo dňa 9.6.1755 prvý matričný zápis o narodení a krste Pavla Šuhaja rodičom Jurajovi a Anne Šuhajovcom Hontianskych Moravciach (Apáth Maróth).

V r. 1758 bol Ján Szuhay v Hubove prísažným sudcom.

1760. Halmiho dvor v centre Košíc (obr. nižšie) patril rodine Szuhai a v roku 1760 sa uvádzal ako Szuhaiovský mestský dom. V súčasnosti je to národná kultúrna pamiatka (http://www.muemlekem.hu/hatareset?id=2910). Bol to s najväčšou pravdepodobnosťou skonfiškovaný dom Gašpara Szuhaya, ktorý bol jedným z dôležitých protagonistov protihabsburského odboja (Galla Ferenc: Pálos missziók magyarországon a 17–18. században. Budapest, Róma, 2015).

 

Historická fotka Halmiho dvora z vnútra dvora

1764. V matrike z obce Šintava pri Seredi je prvý zápis o narodení Štefana Szuhaya rodičom Štefanovi Szuhayovi Márii Fojtíkovej zo dňa 1.1.1764.

V r. 1767 sa do usadlosti Tura (pri Budapešti) prisťahoval František Szuhai (Papp József: Tiszacsege. A Hajdú-Bihar Megyei Múzeumok Közleményei 8. Debrecen, 1967) (NYÁL consor. fasc. 68. No. 2177. 1767. év.).

1768. Vdova po Jurajovi Szuhaiovi darovala finančný príspevok na stavbu oltára v kostole vo Vámosgyörku (Horváth László szerk.: Mátrai Tanulmányok (Gyöngyös, 2003) 101. Horváth László: Vámosgyörk története a törökkortól a jobbágyfelszabadításig, 17. oldal).

1768. Vdova po Jurajovi Szuhaiovi (Katarína Kantsár) v Ďurkove pri Košiciach prispela na nový zvon a v r. 1771 sú rodiny Szuhaiové v Ďurkove vedené ako poddaní.

1776. V ručne zhotovenej mape mestkých častí Szegedu z r. 1776-78 (Balla Antal XVIII. századi szegedi kéziratos térképe – EPA) sú zaznamenaní vlastníci troch rodinných domov a to Faragó Moises alias  Suhaj (Moses alias Szuhaj), ako aj slovenskí osadníci Jozef Suhaj a manželka Jána Suhaja (A Móra Ferencz Múzeum Évkönyve, 1968, Szeged, 324 s.).

V r. 1778 býval Pavol SzuhayKopačeve (Kopács, baranská župa v južnom Maďarsku). V tomto roku mu gemerská župa vystavila potvrdenie o jeho pôvode, z ktorého vyplýva, že pochádzal zo suhajovskej rodiny z Hubova. Jeho otec bol Martin Szuhay, starým otcom Andrej Szuhay a prastarým otcom Ján Szuhay (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1779. V Debrecíne bol napísaný testament Anny Szuhaiovej.

1784. V Leviciach navzdory vonkajším protestom a útokom dokončili výstavbu kostola reformovanej cirkvi v roku 1638. V roku 1696 však pri veľkom požiari v Leviciach spolu so školou i farou zhorel. Opravili ho až v rokoch 1713-1718. Esterházyovci najskôr v roku 1719 kostol zatvorili a potom v r. 1740 ho zbúrali. Prvá bohoslužba po oprave sa konala 16. mája 1784. Vtedajším duchovným bol Štefan Szuhai. Za jeho čias, v roku 1785, sa napokon začala v Leviciach výstavba tretieho kostola, ktorá bola dokončená v roku 1788.

1784. Pavel Szuhai Levíc bol rektorom reformátorského seminára v Sárospataku a v r. 1812 tu bol Martin Szuhai zo Szepsu (Moldava n/Bodvou) učiteľom (praeceptorom) a podobne tu bol učiteľom aj Žigmund Szuhai zo Sajóvámosu pri Miškolci v r. 1870.

1786. Szuhay Pavol bol duchovným správcom v obci Rétfalu (obec v Chorvátsku v minulosti maďarská). Od obci dostával 200 Ft, od obyvateľov 66 Ft v hotovosti a okrem toho aj naturálie: 8 meríc pšenice, 52 meríc kukurice, 2 vozy sena, drevo, celkom po prepočte spolu 340 Ft (florénov) (Taba István dr.: Széchényi Ferenc, Honismereti olvasókönyv, Honismeret, 1979, 7. évfolyam).

1787. V súpise vlastníkov domov z r. 1787 v Békésszentandrássi pri Szarvasi je Gregor Szuhay uvedený ako vlastník domu (Békésszentandrás természeti, települési és társadalmi .. .europeanalocal.bmk.hu /jetspeed/displayContent?..).

1792. Vo Veľkých Lovciach pri Nových Zámkoch sa narodil prvý predok tejto vetvy Andrej Schuhaj rodičom Jánovi a Alžbete Schuhajovcom.

1793. Martin Szuhay medzi r. 1793-1804 bol prísažným gemerskej župy, jeho syn advokátom a stoličným prísažným.

1794. Z archívov piaristického rádu sa dozvedáme, že v tokajskej vinohradníckej oblasti v Sátoraljaújhelyi v r. 1794 gróf Samuel Szuhay kúpil za 800 florénov vinice (A magyarországi piarista telkek története: http://archivum.piar.hu/rendtortenet/forrasok/ hannig/hannig-satoraljaujhely.htm). V tomto období rodina Szuhaj vlastnila aj časť tokajských viníc v Tarcali.

1797. Alexander, Peter a Martin Szuhay v Hubove zaplatili šlachtickú daň v súvislosti s vojenskou službou.

1799. V súpise príjmov cirkvi jágerskej župy je zaznamenaná daň z vinohradov  Imricha (Emericus) Szuhaya zo Solymosváru pri Arade (Az egri püspökség jövedelmeinek 1799. évi összeírása II. Az egri egyházmegye történetének forrásai 6. Eger, 2002).

1808. Od r. 1808 začala rodina Franza Suhaja z Puklíc používať ponemčený tvar ich priezviska vo forme Schuhey a z tejto vetvy pochádzajú súčasní Šuhejovci žijúci v Kroměříži.

1819. Zápis krstu z matriky Beckova zo dňa 29.6.1819: Bol pokrstený Ladislav, syn urodzeného baróna Jozefa Medňanského, večný pán beckovského hradu a panstva, komorník jeho cisárskej a kráľovskej výsosti. Matkou pokrsteného bola urodzená pani Eleonora de Richert pôvodom z Francúzska. Krstil veľactený Ján Szuhay, miestny farár v Beckove.

1824. Jozef Szuhay v r. 1824 bol stoličným prísažným v  hevešskej župe.

1824. Začiatkom 19. storočia vlastnili Ján Szuhaj a rodina Dudáš pôdu v Üllési a Dorozsme pri Szegede.

1837. Záznam z matriky v Trstenej na Orave dosvedčuje, že sa tam dňa 2.7.1837 v obci Brezovica rodičom Tomášovi Suhajovi a Anne Hutzik narodil syn Tomáš (Thomas) Suhaj. Pri sobáši Tomáša a Anny mal však Tomáš uvedené priezvisko Matušík (Matussik) a jeho rodičia i prarodičia boli tiež Matušíkovci. Podľa ústne predávaných informácií v tejto vetve Šuhajovcov, bol ich prvým oravským predkom Matej (Matúš) Suhaj, syn kuruckého veliteľa Mateja Szuhaya. Obidvaja sa dostali na Oravu s kuruckými vojskami v rámci pomoci oravskému hradnému pánovi Turzovi v r.1672. Po reštrikciách a represiách nasledujúcich po potlačení protihabsburgských povstaní jeho potomkovia prestali používať priezvisko Suhaj a vrátili sa k nemu až po r. 1837.

1848. Kapitán František Szuhay bol zástupcom veliteľa Oravice v Krašovsko-Severínskej župe (v súčasnosti v juhozápadnom Rumunsku) (Mihalik Sándor: Adalékok Krassó vármegye 1848. évi mozgalmainak történetéhez. Történelmi és Régészeti Értesítő - A Délmagyarországi Történelmi és Régészeti Társulat Közlönye, 14.1898, 1-2. füzet).

Od r. 1849 abovskej župe po štúdiách v Debrecíne pôsobil niekoľko rokov Alexander Szuhay, evanjelický kňaz, ktorý pochádzal z Ladányi. Túto dedinu spolu s inými rodinami vlastnila aj rodina Szuhay (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai  Szabolcs vármegye (Magyarország vármegyéi és városai, 1900).

1862. Benedikt Szuhay, reformátorský kňaz a básnik. Narodil sa 20.6.1862 v Hubove na Gemeri. Teológiu vyštudoval v Sárospataku (Blatné mesto), niekoľko rokov bol vychovávateľom, potom farárom v niekoľkých mestách, cirkevným poradným sudcom a dozorcom boršodskej župy. Mal zásluhy na vytvorení štátneho reformátorského spolku kňazov. Bol autorom viacerých básnických zbierok (Zengő bokor -1908; Istenért és szabadságért - 1911; Isten hatalma - 1912) a viac ako 100 príspevkov v novinách a časopisoch. Zomrel v r. 1917.(Révai Nagy Lexikona, 17. kötet, Révai testvérek irodalmi intézet, 1925, s. 763).

1879. Dr. Imre Suhaj je uvedený ako nositeľ rádu Leopolda I. a ako sudca v Rijeke,  v chorvátskom prístavnom meste na brehu Jadranského mora (Magyarország tiszti cím- és névtára - 3. évfolyam, Magyar kir. igazságügyi ministerium, 1879).

1882. Výčapy-Opatovce, okr. Nitra , obecná škola od r. 1882, jeden z prvých učiteľov bol Szuhay.

1892. V tomto roku boli zaevidovaní v Alsószuhe medzi inými aj nasledovní statkári podľa čísla domu: Szuhai Pál s manželkou Ester Vincze, János Szuhai, manželka Ľudovíta Szuhaja rod. Júlia Dapsi a Ladislav Szuhai (Szuhay Béla: Alsószuha kisközség házszám jegyzéke; National Archives of Hungary, S- Térképtár, S79- Kataszteri iratok No 0320/002).

1898. Na jar 1898 (3. apríla) sa v Koločave na Podkarpatskej Rusi narodil literárne najznámejší Šuhaj. Bol ním Mykola, syn Petra a Agafie Sjugajovcov, z ktorého spisovateľ Ivan Olbracht urobil hrdinu svojej románovej balady „Nikola Šuhaj loupežník“. Potomkovia najmladšieho Nikolovho brata Andrija Šuhaja žili po II. svetovej vojne na Bruntálsku a súčasné generácie žijú v Ostrave.

1899. Žigmund Szuhay bol vo výbore na kontrolu vinohradov a vín mesta Revúca (Nagyrőcze) (In: Borászati Lapok – 31. évfolyam – 1899. 1-26. sz.1899-03-26 / 13. sz).   

1900. Ešte aj v minulom storočí vlastnila rodina Szuhajová pozemky v obci Csoltó.

1908. Alžbeta Szuhayová (*1890, sobáš 1908) si vzala za manžela Gustáva Dicső zo starej šľachtickej rodiny v sabolčskej župe (Kempelen Béla: Magyar nemes családok 11. kötet, Vaál-Zsyska, 1932).

1915. Slovenské noviny v Budapešti, v utorok, 20. apríla 1915 uvádzajú v zozname ranených z 1. sv. vojny Pavla Šuhaja z Muráňa (Gemer) a Adalberta Szuhaia z Hubova (Gemer).

 

⚜ SUHAJOVCI V SÚPISOCH OBYVATEĽSTVA (R. 1715 a 1720)

1715:

 

Georgius Szuhay, časť Vácu, daňovník

Joannes Szuhay, Győngős, daňovník, 

Joannes Szuhay, Kecskemét- Bács-Kiskun, daňovník

Andreas Szuhay, Bánovce n/Bebravou, daňovník

Joannes Szuhaj, Svätý Peter (Sajó Szent Péter), daňovník

Ondrej Szuhaj, Závadka, daňovník

Kubo Szuhaj, Závadka, daňovník

Michael Suhaj, Kátov, daňovník

Timoteus Suhaj, Šariš, Krásna lúka, daňovník

Andreas Suhaj, Šariš, Krásna lúka, daňovník

Mathias Suhay, Šariš, Krásna lúka, daňovník

Lucas Suhay, Bátovce, okr. Levice, daňovník

Michael Suhay, Bátovce, okr. Levice, daňovník

Michael Suhaj, Trenčín, Veľká Hradná, daňovník

Vanyko Suhaj K, Trenčín, Horná Udiča, daňovník

Joannes Suhaj K, Trenčín, Horná Udiča, daňovník

 

1720:

Stephanus Szuhay, Rimavská Sobota, šľachtic

Nicolaus Szuhay, Fejér, Vásárhely: Buda, želiar

Stephanus Szuhay, Streda n/Bodrogom, nie miestny vlastník (extraneus)

Thomas Szuhay, Guta, Novohrad, Modrý Kameň, daňovník

Georgius Szuhay, Komárno, daňovník

Stephanus Szuhay, Komárno - Ostrihom, daňovník

Joannes Szuhay, Szolnok, Gyöngyös, daňovník

Kubo Szuhaj, Závadka, poddaný na úteku

Johannes Suhajcsik, Liptov, Komjatné, daňovník

Joannes Suhajovík, Trenčín, Lúky, daňovník