Rodové línie

      Podľa dostupných historických prameňov sa najstaršie zmienky o rodine Suhaj v Uhorsku týkajú najmä línií Szuhajovcov nadväzujúce na genealógiu:

 rodu Ajtoň v gemerskej župe v osadách  povodia Szuhy (Zuha),

Hont-Poznanovského rodu  v malohontianskej župe - Hrnčiarska Ves (Zuha) a 

 ⚜ rodiny v  Suchej n/Parnou, (Zuha), okr. Trnava.

  V prípade rodu Ajtoň historici predpokladajú, že má bulharsko-slovanské korene (Györffy György: István király és műve, Gondolat, Budapest 1977, 163-176), nakoľko jeho korene vzišli z  bulharského kniežaťa Glada (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai, Temes vármegye, 1914). Jedna z línií tohto rodu sa koncentrovala najmä v gemerskom komitáte v povodí riečky Szuha (Zuha) a prevzala meno Szuhai (Zuhai) podľa názvu získaných osád Alsószuha (Dolná Suchá) a Szuhafő (Horná Suchá) (viď mapu v kapitole o pôvode mena). Odtiaľto sa v dôsledku cieleného osídľovania zdecimovaných a vyľudnených území po mongolskej a najmä tureckej invázii dostávajú  v 16. storočí aj do východných a severných častí Uhorska, hlbšie na územie Slovenska a okolitých krajín a neskôr v období vojen a hospodárskej krízy i do celého sveta. 

Na základe známych miestnych názvov, archeologických a historických súvislostí možno predpokladať, že zemepanské vlastníctvo Hont-Poznanovského rodu má preduhorské slovanské korene (Leon Sokolovský: Šľachtické rody v Malohonte In: Zborník príspevkov zo sympózia o najstarších rodoch na Slovensku, Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, 1994, ISBN 80-967103-0-3). Úľanská línia tohto rodu začala používať  meno Szuhai (Zuhai), keď sa do jej vlastníctva dostala osada Nagy Szuha (Veľká Suchá v súčasnosti Hrnčiarska Ves) v malohontskom komitáte. Východná hranica tohto španstva sa tiahla od prameňov Rimavy až po Rimavskú Sobotu, kde sa stáčala na západ a smerovala k rieke Suchej, pretekajúcej cez Hrnčiarsku Ves a ďalej k Ipľu (viď mapu v kapitole o pôvode mena).

V prípade rodovej línie v západoslovenskom regióne zo Suchej nad Parnou bola rodina Szuhaj založená po získaní tejto usadlosti, vtedy s názvom Zuha, príslušníkom rodiny Szombathy. Tento príbeh sa začal v r. 1199, kedy  sa Konštancia, dcéra kráľa Bela III. vydala za českého kráľa Otakara I. a získala od rodiny Szombathy mestá Biely kostol (Belehrád, Balarád) a Trnavu (Szombathely, Szombath, Nagyszombat) pri riečke Trnávka. Juraj Szombathy postavil v Trnave kúriu, kde sa nasťahoval a založil svoju rodinu. Podobne aj jeho bratia v okolitých usadlostiach okolo Trnavy založili rodiny Bogdanóczy (v Bohdanovciach n/Trnavou), Korompay (v Dolnej Krupej), Spáczay (v Špačinciach) a Szuhay   (v Zuhe - Suchej n/Parnou) (Sombathy Ignácz: Élő nemesség. A nemes családok szakközlönye. Budapest, 1900, č.3, s. 42). Katolícky kňaz Szuhay Joannes pochádzal zo Szuchej n/Parnou. Študoval na Trnavskej univerzite, v r. 1662 bol bakalárom a v r. 1663 magistrom filozofie. Teologické štúdium absolvoval v r. 1665. V r. 1672-1676 pôsobil ako správca farnosti  vo Veľkých Kostoľanoch a od r. 1684 v Dlhej n/Váhom, okr. Šaľa (Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum. Strigonii, 1894). Juraj Szuhai – kňaz pôvodom zo Suchej nad Parnou (Szuha) sa  narodil 20.1.1672  a v rokoch 1696-1697 pôsobil v Horných Žemberovciach, farnosť Bátovce, Hontianska župa. Matrika bola vedená od r. 1716 v slovenskom jazyku. V  r. 1697 bol správcom farnosti  v Križovanoch nad Dudváhom, okr. Trnava (Pozsony-Keresztúr.) a v r. 1698 v Suchej n/Parnou (okr. Trnava) (Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum. Strigonii, 1894). V rokoch 1699-1708 bol v Suchej nad Parnou vybudovaný dnešný farský kostol sv. Martina, biskupa z Tours.  Po dvoch rokoch tohto pôsobenia bol Juraj Szuhai  menovaný za ostrihomského kanonika a súčasne ešte niekoľko rokov mal stále na starosti aj faru v Suchej n/Parnou. Potom vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (Jedlicska Pál: Kiskárpáti emlékek Vöröskőtől Szomolányig. Budapest, 1882, s.264) a v r. 1724-1730 pôsobil aj v Žiline. Zomrel v r. 1735 na Spiši (Szilas László S.J.: Jezsuiták plébániai munkában Magyarországon a 17. században. Magyar Egyháztörténeti Enciklopédia Munkaközösség, Budapest, 2005, č. 3-4). V mesačníku  farnosti je o ňom zmienka ako o farárovi, suchovskom rodákovi Jurajovi Suchayovi  (Duchovné ozveny. Mesačník farnosti sv. Martina z Tours - Suchá nad Parnou, Košolná, Zvončín, Ročník I. November 1998, Číslo 10). V Suchej n/Parnou sa v r. 1551 narodil aj jeden z najvýznamnejších predstaviteľov rodu a to Štefan Szuhay - jágerský a nitriansky biskup, kalocsajský arcibiskup a predseda Uhorskej komory, jeho rodina však pochádzala z Hornej Szuhy v Gemeri (viď Postavenie rodu). Prv uvedení kňazi pochádzali pravdepodobne tiež z tejto rodiny. 

Suhajovci z rodu Ajtoň v Gemeri

          (Suhajovské vetvy z povodia Szuhy) 

 

Ajtoňov erb (totem) (Györffy, 1958)

Uhorské knieža a neskorší kráľ Štefan I. po víťazstve nad šomodským kniežaťom Kopáňom mal na samom začiatku svojej vlády v roku 997  pod kontrolou celú západnú polovicu Karpatskej kotliny a vo východnej polovici Biharsko. V roku 1003, keď sa do Štefanovej moci dostalo Sedmohradsko, spadalo pod jeho správu takmer celé územie Karpatskej kotliny. Jedine knieža Ajtoň (po grécky Ahton,  rum. Ahtum, bulh. Ochtum,  srbsky Achtum a latinsky Ohtum, meno je údajne odvodené z tureckého názvu Altyn = zlatý), ktorý sa spojil so susednou Byzanciou, si udržal svoje kniežatstvo, ktorého doména sa rozkladala okolo dolného toku Dunaja, Tisy a na dolnej Maroši so sídelným centrom v Marosvári (v súčasnosti Cenad v Rumunsku). Ajtoňovo vojvodstvo bol na území súčasného Rumunska, Srbska a zaberal aj južnú časť súčasnej Békešskej župy (viď mapa nižšie)(pozn.: na Slovensku existuje obec Ochtiná, okr. Rožňava, ktorá bola banskou osadou a ťažilo sa tam aj zlato).

 

Historici predpokladajú, že rod Ajtoň mal bulharsko-slovanské korene (Györffy György: István király és műve, Gondolat, Budapest 1977, 163-176), ktoré vzišli z  bulharského kniežaťa Glada (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai, Temes vármegye, 1914). Existenciu Gladovej ríše podporujú zemepisné pomenovania niektorých tokov a obcí z tohto obdobia, ako rieka Gládszka a hrad Glád na jej brehu v bývalej Torontálskej župe (na území Srbska, Maďarska a Rumunska), dedina Gladna a potok Galádna v Krašovskej župe, Gladova v Aradskej župe a i. (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai, Temes vármegye, 1914). Aj z Anonymovej kroniky (Anonymus Gesta Hungarorum, In: http://hunok.hu/anonimus/CA11b.jpg), ktorá vznikla koncom 12. storočia a sú v nej určité časové nezrovnalosti, sa dozvedáme, že Ajtoň (Ohtum) bol potomkom Glada, obr. nižšie.

 Zmienky o vojvodovi Gladovi a Ohtumovi (Anonymova kronika, 1200)

 Po Gladovej smrti v období obsadzovania územia zakladajúceho sa uhorského štátu bolo toto územie stále vo vlastníctve jeho nástupcov, ktorými mohli byť v tom čase nie len priami potomkovia a dediči, ale aj ďalší rodoví rivali, alebo bohatí veľmoži, ktorí sa dostali k moci násilnou cestou. V časoch po korunovácii Štefana za uhorského kráľa bol vládcom tohto územia knieža Ajtoň (Ohtum). Toto meno nebolo menom rodinným, ani menom veľmoža, ale bolo to meno rodové, ktorým bol oslovovaný najvyššie postavený člen rodu, ktorý v prípade Slovanov mohol byť kráľom, kniežaťom, vajdom, županom a pod., v prípade Ajtoňa označený aj v listinách „de genere Ohtum“ (Ortvay Tivadar: A római hódítástól a magyar királyság megalapításáig. Budapest, 1914). Ajtoňovo meno ostalo aj v názve Ajtoňovho rodového kláštora v Aradskej župe a v názve dediny Aiton v župe Kolosz (Rumunsko) (Hóman–Szekfű: Magyar történet, Budapest, Királyi magyar egyetemi nyomda,1928). Na rozdiel od pôvodu Ajtoňa, vieme, že obyvateľmi jeho vojvodstva boli Slovania a Bulhari (Váczy Péter: A korai magyar történet néhány kérdéséről, 333. In: Acta Universitatis Szegediensis, Acta Historica, Tomus LXXV, Hungaria, Szeged, 1983), ale aj Maďari, ktorých Byzantínci v tom období nazývali Tourkoi (Του̑ρκοι) a ktorých územie cisár Konštantín VII. Porfyrogenet lokalizoval aj do Ajtoňovej ríše (Constantine VII Porphyrogenitus, De Administrando Imperio. By Ed. Gy. Moravcsik, with English translation by R. J. H. Jenkins. Pp. 347. Budapest: Egyetemi Görög Filológiai Intézet, 1949). Na Ajtoňovom území okrem južných Slovanov boli aj východní Slovania, keďže toto územie patrilo na konci 9. storočia do Veľkomoravskej ríše a spadalo pod správu veľkomoravských kniežat. Pomenovanie rieky Mureš má tiež pôvod z názvu Morava.
Rod Ajtoň je v práci heraldika Jozefa Csomu pokladaný za jeden z rodov, ktorý sídlil v južnej časti Karpatsko-Dunajskej kotliny a mal v svojom erbe leva ako totemové zviera – symbol jednoty a totožnosti jeho kmeňovej skupiny (Körmendi Tamás: A magyarországi nemzetségi címerek kialakulásának kérdéséhez II/391, Századok, 2009). Uvádza sa aj medzi rodmi, ktoré vzišli z niektorého zo siedmych hlavných kmeňových veľmožov (Herényi István: Totemek, lovagcímerek, fejedelmi oroszlánok. Vasi Szemle 64, 2010 , č. 3), obr. nižšie (Chronicon pictum, Marci de Kalt, Chronica de gestis Hungarorum, 1360, Országos Széchényi Könyvtár v Budapešti).

 

 Miniatúra siedmych kmeňových veľmožov (Obrázková kronika, 1360)

Novšie práce historikov tiež predpokladajú bulharský pôvod Ajtoňovho rodu (Hriszto Dimitrov: Bálgaro-ungarszkiotnosenija prez szrednovekovieto. Prof. Marin Drinov” Akadémiai Kiadó, Szófia, 1998), dokonca Ajtoňov rod pokladajú za jednu z vetiev sedmohradského kniežaťa Ďulu (Szabados György: Szent István király ellenfeleiről. Acta Universitatis Szege-diensis. Acta Juridica et Politica. Tomus lxxv. Szeged, 2013), pričom slovanskí Bulhari územie Sedmohradska aj s časťou Panónie pripojili k Bulharskej ríši začiatkom 9. storočia, kým koncom tohto storočia bola časť Sedmohradska dobytá Veľkou Moravou. Podľa ostatných výskumov bulharských historikov bol Ajtoň vnukom bulharského mocipána bojara Glada. Ajtoň dlho odolával expanzii Maďarov, pričom v tomto úsilí bol nápomocný aj Kopányovi a Ďulovi II (Alexander Gjurov: A magyar-bolgár kapcsolatok kezdetéről. Tények, kútfők, hitregék. Hévíz, 1999, 7. évfolyam, č. 4, 1999). 
Marošvárske knieža Ajtoň mal dobré vzťahy so Samuilom, cárom bulharskej prvej ríše, do ktorej okrem Bulharska patrilo dnešné Macedónsko, Albánsko, Bosna a i. Ajtoň získal podporu od Samuila, lebo sa nechal vo Vidine pokrstiť podľa východného grécko-katolíckeho byzantského obradu a nechal postaviť kláštor sv. Jána Krstiteľa v Marošvári. Z jeho strany to bol politický manéver a formalita, lebo dôsledne nedodržiaval kresťanské princípy a mal pritom aj sedem žien. V Ajtoňovom kniežatstve žilo mnohopočetné bulharsko-slovanské obyvateľstvo, navyše centrom tamojších bulharských Slovanov bol Marošvár (Morisina) (Kristó Gyula: Az al-földi bolgár uralom kérdéséhez a IX. században, Dissertationes Slavicae XIV, Szeged, 1983, 33). Metodovi učeníci aj po páde Veľkej Moravy tu šírili kresťanstvo s liturgickými textami a obradmi v  staroslovienskom bohoslužobnom jazyku (Morin, D.G.: Un Théolo-gien ignoré du XI. siecle: l'évque Martyr Gérard de Csanad, OSB, Revue Bénédictine. XXVII. 1910, 520), čo tiež napovedá niečo o pôvode tohto kniežatstva. Ajtoň si však znepriatelil uhorského kráľa Štefana, keď uvalil dane na soľ, ktorá sa ťažila a vyvážala zo sedmohradských soľných baní na územie uhorského kráľovstva. Ajtoň spoločne so sedmohradským kniežaťom Ďulom za podpory cára Samuila dlho odolával náporu kráľa Štefana. Keď Štefan porazil Ďulu, tak všetci prívrženci sedmohradského kniežaťa našli útočisko u Ajtoňa. Bol medzi nimi aj Čanád, ktorý sa stal jedným z hlavných veliteľov Ajtoňovho vojska. Čanádovi za nejaké závažné previnenie hrozil ťažký trest a preto dezertoval a prešiel do služieb kráľa Štefana. V Ostrihome sa nechal pokrstiť a odprisahal vernosť kráľovi Štefanovi.
Kráľ Štefan sa spojil s byzantským cisárom Bazilom II. a spoločne porazili bulharského cára Samuila. Po tejto udalosti uzavrel spojenectvo s Bazilom aj Ajtoň. Po Bazilovej smrti v r. 1025, kedy Byzantská ríša už nebola v stave ochrániť Ajtoňove kniežatstvo, došlo v r. 1028 k vojenskému stretu oboch armád a k Ajtoňovej porážke i jeho poprave sťatím hlavy, ktorú vystavili na hradnej veži v Ostrihome. Hlavným strojcom Ajtoňovej porážky bol práve jeho bývalý veliteľ Čanád, ktorý poznal taktiku boja Ajtoňovej armády. Neskôr ešte vypuklo pod vedením Ajtoňovho syna ďalšie povstanie. Malo však len regionálny charakter a bolo veľmi rýchlo potlačené. Až po ňom sa podarilo túto oblasť pričleniť definitívne k Štefanovmu kráľovstvu (Vladimír Rábik- Peter Labanc - Martin Tibenský: Slovenské stredoveké dejiny I. FFTU, Trnava, 2013).
Kráľ Štefan po Ajtoňovej porážke kláštor v Marošvári (Cenad) zabral, gréckokatolíckych mníchov vyhnal a kláštor odovzdal benediktínom (Peter Žeňuch a Andrej Škoviera: Pramene byzantskej tradície na Slovensku. Slovenský komitét slavistov – Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, 2010. 72 s. ISBN 978-80-89489-00-8). Po Ajtoňovej porážke bolo z územia jeho kniežatstva vytvorených 5 žúp a jednu z nich dostal Čanád od kráľa do daru so sídlom premenovaného Marošváru na Cenad. Legendou je, že Čanád si po Ajtoňovej porážke vzal za manželku jednu z jeho žien, ktorá mohla byť teda príčinou vážneho vyššie uvedeného konfliktu medzi ním a Ajtoňom (Györffy György: István király és műve, Gondolat, Budapest 1977, 163-176). Kráľ bol milosrdný najmä k Ajtoňovým potomkom. Jeho synom i ďalším príslušníkom rodu daroval život a ponechal im aj ich majetky pri rieke Maroš s nasledovnými dedinami Ó-Szőlős, Serjén, Nagyszentmiklós Abony (Borovszky Samu: Csanád vármegye története 1715-ig. 2 vyd. Budapest, 1897). Neskôr tu v ich blízkosti pri rieke Maroš medzi Semlakom a Pečicou Ajtoňovi potomkovia vybudovali svoj Ajtoňovský rodový kláštor (viď obr. nižšie). Kláštor sa nezachoval, lebo neskôr padol za obeť tatárskemu plieneniu, požiaru i zaplaveniu po zmene koryta rieky Maroš. Jeho zrúcanina bola objavená v r. 1992 (Blazovich László: A Körös-Tisza-Maros-köz települései a középkorban - Dél-Alföldi évszázadok. 9. Lexikon, Szeged, 1996, s. 34).

 

  1- Marošvár (Csanád, rum. Cenad)-  sídlo Ajtoňovho rodu, 2- Oroszlámos, 3- Ajtoňov rodový kláštor; Ponechané majetky: 4- Abony, 5- Serjén, 6- Ó-Szőllős a 7-Nagyszentmiklós

K obci Nagyszentmiklós, ktorá bola majetkom Ajtoňovcov sa viaže zaujímavý nález. V chotári obce v r. 1799 istý srbský vinohradník pri vykopávaní jarku objavil poklad, ktorý pozostával z 23 kusov servírovacieho riadu zo zlata s celkovou hmotnosťou takmer 10 kg, obr. nižšie.

Predpokladá sa, že sa jedná o poklad, ktorý bol časťou pokladnice avarského panstva, ktorý bol ukrytý v čase porážky a zániku kaganátu. Miesto úkrytu je vzdialené len 10 km od vtedajšieho Marošváru, preto viacerí historici spájajú tento nález najmä s Ajtoňovým kniežatstvom, ktorý ako bulharský miestodržiteľ mal sídlo v Marošvári (A Nyíregyházi Jósa András Múzeum Évkönyve X. 1967. 31-80). Poklad sa v súčasnosti vystavuje vo viedenskom umelecko-historickom múzeu (Kunsthistorisches Museum, Wien).
Nepoznáme dôvody toho, prečo a kedy časť Ajtoňovho potomstva opustila svoje rodové majetky a rodné územie. Neskôr však už viacero rodín nachádzame v  severnejších oblastiach Uhorska, kde začiatkom 13. storočia vlastnili aj viaceré dediny v hornom povodí potoka Szuha na Gemeri a neskôr aj v povodí rieky Rimava v Malohonte (Lajos Árpád: Nemesek és partiak Szuhafőn. Herman Ottó múzeum, Miskolc, 1979). V tom čase bola väčšina týchto osád slovanskými usadlosťami (Módy György: A sajó—bódvaköz települési és birtoklástörténeti képe a török hódoltságig, A Miskolci Herman Ottó Múzeum Évkönyve , 1969). Názov potoka i dediny „Suchá“ bol v latinsky písaných listinách v tvare Zuha, ktorý sa v časoch maďarizácie zmenil na Szuha.
Z potomstva rodu Ajtoň tu vzišli neskôr aj šľachtické suhajovské rodiny, ktoré mali v erbe kráčajúceho resp. vzpínajúceho sa leva (Györffy György: A magyar nemzetségtől a vármegyéig; a törzstől az országig. Századok, 1958 ), ktorý bol totemovým zvieraťom Ajtoňovcov, ako symbol ich kmeňovej jednoty a identity (Györffy György: A magyar nemzetségtől a vármegyéig; a törzstől az országig. Századok, 92, 1958, č. 1-4, Akadémiai kiadó, Budapest, 1958 ), viď kapitolu „Postavenie Suhajovcov....“. O príslušnosti tejto gemerskej vetvy Suhajovcov k rodu Ajtoň vieme podľa toho, že v r. 1315 preukázali svoje vlastníctvo k ajtoňovskému kláštoru a k nemu náležiacim majetkom, ktoré im kráľ Karol Róbert prinavrátil v r. 1329. Serjénska vetva Ajtoňovcov ešte aj v r. 1503 (t.j. skoro 500 rokov po Ajtoňovej porážke) dojednávala vlastnícke vzťahy ohľadom rodinných majetkov so suhajovskými Ajtoňovcami, kedy sa podľa listiny z r. 1503 Szuhai Pavol súdil s Valentom a Štefanom, synmi Ladislava Serjénskeho (Borovszky Samu: Csanád vármegye története 1715-ig. Magyar Tudományos Akadémia Palotájában, Budapest, 1897, s.5). Spory o tieto majetky prebehli aj v predchádzajúcich rokoch, a to v r. 1464 a 1499 (Ila Bálint: Telepulés és nemesség Gömör megyében. Turul, Budapest, 1939).
Ján Zuhai sa v listinách uvádza ako najstarší známy príslušník rodu Ajtoň vlastniaceho Ajtoňovský kláštor pri Semlaku. Po spustošení Gemera a po ukončení invázie Mongolov získal a obýval po r. 1242 dedinu Dolná Szuha (Zuha, Alsószuha) v Gemeri (Borovszky Samu: Csanád vármegye története 1715-ig, 2. vyd., Budapest, 1897). Okrem toho tu v povodí Szuhy rodina Jána Zuhaia vlastnila a obývala aj Hornú Szuhu (Szuhafő) a Zubogy (Karácsonyi János: Magyar nemzetségek a 14. század közepéig. A Magyar Tudományos Akadémia Lev. Tagja, Első kötet, Budapest, MTA, 1900, s. 91-94). Jednotlivé rodiny tejto vetvy si postupne prisvojili názvy vlastniacich usadlostí za svoje vlastné mená a vytvorila sa z nich stredná a neskôr drobná šľachta. Podľa autorov Karácsonyiho (1900) a Ilu (1940) je rodokmeň rodiny Jána Zuhaia (Johannis de Zuha) v Szuhe a Zubogyi nasledovný (obr. nižšie; pozn.: uvedené roky sa viažu na udalosti o ktorých sa predmetné listiny zmieňujú) (Karácsonyi János: Magyar nemzetségek a 14. század közepéig. A Magyar Tudományos Akadémia Lev. Tagja, Első kötet, Budapest, MTA, 1900, s. 91-94); (Ila Bálint: Település és nemesség Gömör megyében a középkorban. Turul. A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye, Budapest 194O, 54 zv., s.25):

Rodina Jána Zuhaia z rodu Ajtoň (1278-1464) (Karácsony, 1900 + Ila, 1940)

 

 1278-1283. Ján Zuhai (Johannis de Zuha) mal päť synov: Heyma (Heym, Heem), Demetera (Demetrio), Ladislava, AlbertaJána (obr. vyššie). Rodina jeden zo svojich majetkov v povodí Szuhy získala po tom, ako v r. 1278 synovia komesa Detricha dali za 60 mariek v striebre do zálohy svoj majetok v Ozdabughu pri Zubogyi synom Jána Zuhaia a to Hemovi a Demeterovi (Heym et Demetrio filys Johannis de Zuha), ako aj ich príbuznému komesovi Mikulášovi, ktorý bol synom Laurentia (viď obr. nižšie Ila, 1940). Tento majetok však nebol vykúpený, ako to aj v r. 1279 potvrdila jágerská kapitula a podľa práva pripadol Zuhaiovcom (Zichy Ferencz, gróf: A Zichy és Vásonkeői gróf Zichy-család időseb ágának okmánytára = Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vásonkeő : 1. kötet, Pest : Magyar Történelmi Társulat, 1871, s. 42). Na základe príkazu kráľa Ladislava IV. jágerská kapitula r. 1281 vo Vyšehrade vystavila listinu vlastníctva Ozdalbugu na  komesa HeymaDemetera Zuhaia (comite Heym et Demetrio filys Johannis de Zuha) a ich príbuzného komesa Mikuláša (Nagy Imre–Nagy Iván–Véghely Dezső: A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. I., Pest, 1871); (Szentpétery Imre: Az Árpádházi királyok okleveleinek kritikai jegyzéke II. kötet 2-3. füzet 1272–1290. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 9. Budapest, 1961, s.273). Okrem toho HeemoviDemeterovi (Heem et Demetrius fily Johannis) kráľ Ladislav IV. v r. 1282 daroval gemerskú dedinu Zubogy (terran Zubud) za vojenské zásluhy, preukázané služby a vernosť. V r. 1283 jágerská kapitula potvrdila uvedenie synov Jána Zuhaia a to Demetera, Jána a Heyma (Demetrius filius Johannis, Janus de Zuha pro se et pro Heym fratre suo) do tohto majetku (Csoma József: Abaúj-Torna vármegye nemes családjai. 1897. Kassa.); (Reiszig Ede: Gömör-kishont vármegye története); (Zichy Ferencz, gróf: A Zichy és Vásonkeői gróf Zichy-család időseb ágának okmánytára = Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vásonkeő : 1. kötet, Pest : Magyar Történelmi Társulat, 1871, s. 52). Heem (Heem, Heym, Heim, môže byť meno odvodené z názvu pohoria Haemus v Bulharsku, resp. skratka mena Henricus alebo prezývka Mihálya). V 13. storočí i v období Anjouovskej dynastie bolo toto meno rozšírené aj Uhorsku, napríklad aj obec Perín-Chym, v okrese Košice-okolie, mala v tom období názov Heym, Heem. Heym mal titul vyššieho šľachtica-komesa stojaceho na čele župy, podobne mal tento titul neskôr aj Demeter a Albert (Karácsonyi János: Magyar nemzetségek a 14. század közepéig. A Magyar Tudományos Akadémia Lev. Tagja, Első kötet, Budapest, MTA, 1900, s. 91-94). Heym mal dvoch synov, Mikuláša a Lukáša, ktorí r. 1323 vlastnili tiež majetky v Zubogyi (Wertner Mór: Család történeti adalékok. Turul, A Magyar Heraldikai és Genealogiai Társaság, Budapast, 1897, s. 70). Demeter mal štyroch synov, Bekeho, Tomáša, Antona a Petra, okrem toho aj dcéru Chabu (Dr. Wertner Mór: Családtörténeti adalékok. I. Az Ajton nemzetség. II. Turul. A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye, 15 zv., 1897 , s. 70-74). Väzba rodiny na čanádsku župu a rod Ajtoň ostala zachovaná skrz Petra, syna Demeterovho, ktorý bol aradským spievajúcim kanonikom, ale najmä skrz Alberta II., syna Gregorovho a vnuka Alberta I., ktorý sa nazýval "Ajtoňmonoštorský" (viď rodokmeň vyššie, Karácsonyi, 1900). O synovi Jánovi (Janus de Zuha) je zmienka v súvislosti s uvedením jeho bratov Demetera a Heyma do majetku v Zubogyi v r. 1283 (Wertner Mór. Turul, A Magyar Heraldikai és Genealogiai Társaság, Budapast, 1897, s. 70).

 1287-1343. Najmladší zo synov Jána Zuhaia, komes Albert, za služby, ktoré preukázal jednému predstaviteľovi kráľovského dvora, získal v r. 1287 Hornú Barcziku (vtedy kuriálna dedina, dnes Nagybarcza pod Alsószuhou v Boršodskej župe). Toto bolo zadokumentované aj vo vyhlásení jágerskej kapituly, v ktorom magister Štefan, syn  Ernyejského bána (palatína) z rodu Akus (Ernye pri Marosvári, teraz Čanáde) v prítomnosti išpána slobodne a bez nátlaku daroval svoje pozemky komesovi Albertovi Zuhaiovi, synovi Jána Zuhaia (comite Alberto filio Johannis  de Zuha) za to, že ho za 60 mariek vykúpil z tureckého zajatia a za služby, ktorými Albert vernosť preukázal vystaviac sám seba mnohým nebezpečenstvám a nástrahám utrpiac pritom nebezpečné zranenie (Wenzel Gusztáv: Árpádkori új okmánytár. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus. XII., Pest, 1874). V r. 1272 bol Albert komesApáti (dedina v župe Arad, Apateu - Rumunsko) najbohatším členom rodiny nie len v údolí potoka Szuha, ale aj v Prešove (Eperješi) a v Košiciach (Info: Župný archív v Miškovci). Albert mal päť detí: Gregora, Tomáša, Jána, Luciu Šimona (obr. vyššie, Karácsonyi, 1900). Neskôr časť získaných majetkov rodina stratila, ale v r. 1315 Albertov syn Ján IIZuhai predložil doklady o vlastníctve Ajtoňovského opátstva a k nemu patriacich majetkov a statkov  a požiadal kráľa Karola Róberta o ich vrátenie. Na základe rozhodnutia kráľa Karola Roberta a príkazu krajinského sudcu Pavla  došlo v r. 1329 k vráteniu týchto majetkov a uvedeniu Šimona Zuhaia (Zohay), syna AlbertovhoBeketa, syna Demeterovho a ostatných príslušníkov rodiny do týchto majetkov v Serjéne predstaveným čanádskej kapituly a určeným zástupcom kráľa. K Ajtoňskému kláštoru patril Ó-Szőlős, Abony, SerjénSzentmiklós (Borovszky Samu: Csanád vármegye története 1715-ig. 2 vyd. Budapest, 1897). Beket v r. 1343 tiež pôsobil v priamych službách kráľa. Demeter v tom čase už používal meno "de Zobody". V r. 1427 , keď názov Zubogyu bol "Zwogh"  tu Suhajovci vlastnili už 33 parciel, kým v okolitých dedinách bol priemerný počet 22 (http://www.zubogy.hu/zubogytortenete.html).

1291. V listine jágerskej kapituly v r. 1291 o predaji pozemkov vo Felsőtelekeši v boršodskej župe (neďaleko východne od Alsószuhy) sú ako susedia predmetných pozemkov uvedení komes Demeter Zuhai (comes Demetrius Zuha) a jeho brat komes Heem (comes Heem fratre suo), obr. nižšie (Kondorné Látkóczki Erzsébet: Árpád-kori oklevelek a heves megyei levéltárban, Eger, 1997, Oklevelek • 1145. sz. oklevél: 1291, s. 70). O ich bratovi Ladislavovi je zmienka, keď  v r. 1296 poskytol zálohu na polovicu majetkov v Kázmérteleku (medzi Zubogyom a Ragályom) a pretože nemal potomkov, prešli vlastnícke práva na tento majetok neskôr na jeho brata Demetera  (Dr. Wertner Mór: Családtörténeti adalékok. I. Az Ajton nemzetség. Turul. A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye, 15 zv., 1897 , s. 70-74).

 

1295 - 1299. Z listiny jasovského konventu sa dozvedáme, že synovia Pavla Zuhaia (obr. nižšie), a to  komes Lukáš a Mikuláš (Comite Lukach et Nicolao, filys Pauli de Zuha) pre seba a pre svojich bratov Ladislava, AlbertaAtyuza (Ogus), kúpili za 120 mariek od synov komesa Šimona statok Noak (v súčasnosti obec Imola, východne od Alsószuhy) (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi VII. Vol. 5. Budae, 1841). Tento úkon vykonali pred predstaveným jágerskej kapituly písomne s presným vyznačením hraníc statku (Herpay Gábor: Debrecen szab. kir. város levéltára diplomagyűjteményének regesztái. Debrecen, 1916).   V r. 1366 sa v košickej listine statok spomína pod názvom Nouak, resp. Nouakfew, neskôr sa už do názvov tejto osady dostáva aj pomenovanie Imola „Nouak alio nomine (Imo)la“  (Dénes György: A középkori Gömör megyei Noak birtok helye és neve, Aggtelek és Jósvafő betelepítése. A Herman Ottó Múzeum évkönyve, 52. évf., 2013, s. 195-212). Neskôr sa rodina sporila o tieto statky s rodinou komesa Šimona  (Görgy Démes: Noak helynevek és személynevek, In: https://edit.elte.hu/xmlui/bitstream/ handle/10831 /8847/ ne35_10dgy.pdf? sequence=1).     V r. 1296 rodina vlastnila polovicu Kázmérteleku (Zichy-Okmánytár I-XII. Bp. 1871-1931; Fejér György: Codex diplomaticus Hungária. Budae, 1829-1844). V histórii rodiny Pavla Szuhaia ( obr. nižšie) sa uvádza, že  pochádza  zo Szuhy, nadväzuje  na líniu rodu Ajtoň  a v r. 1299 vlastnila aj Koryťany (Kurittyán pri Zubogyi) (Ila Bálint: Település és nemesség Gömör megyében a középkorban. Turul. A Magyar Heraldikai és genelogiai társaság közlönye, Budapest, 1940, s. 25).

 

Rodina Pavla Szuhaia: de Szuha, de Noak a de Kurittyán (Ila Bálint, 1940)

1299. Rodina Jakuba Zuhaia sa spomína v listine palatína Rolanda z r. 1299, v ktorej je súdne rozhodnutie ohľadom majetkového sporu o Naragh (Felsőnyárad, neďaleko Alsó Szuhy, okr. Putnok, Maďarsko) medzi Mikulášom- synom komesa Mikuláša, ktorý bol synom Laurecia  a Jakubom Zuhaiom, synom Sebastiana de valle Zuha, ktorý užíval jemu darované uvedené majetky od komesa Mikuláša za nepretržité služby a vojenskú ochranu. Syn komesa Mikuláša po dohode ponechal Jakuba  hospodáriť  naďalej na vymedzenom území predmetného majetku (Wenzel Gusztáv: Árpádkori új okmánytár. Codex diplomaticus Arpadianu s continuatus. XII. Pest, 1874, s. 637).

1315. Jágerská kapitula opätovne vystavila listinu vlastníctva na statok Noak (Imola) v gemerskej župe pre komesa LukášaMikuláša, synov Pavla Zuhaia vzhľadom k tomu, že originálna zmluva o kúpe bola zničená pri požiari kazajského kláštora (Sajó-Kaza pri Szuhakálló) (Herpay Gábor: Debrecen szab. kir. város levéltára diplomagyűjteményének regesztái. Debrecen, 1916, s. 18). V r. 1315 podľa listiny jágerskej kapituly majetkové práva  ohľadom Noakovských statkov získava aj ďalší syn Pavla Zuhaia a to Ladislav (Ladislaus de Zuha) (Fejér Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi VIII. Vol. 7, Budae, 1842). 

1323. Ladislav Lökös pred vicepalatínom komesom Mikulášom protestuje proti tomu, aby majetky v Zubogyi v gemerskej župe boli vo vlastníctve Dominika Lukáša Zuhaia (magistro Dominico filio Benedicti et Lukas filio Heym de Zuha), synov BenediktaHeyma Zuhaia (Nagy Imre–Nagy Iván–Véghely Dezső: A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. I., Pest, 1871, s.249).

1323. V Boldve pred  sudcom komesom Mikulášom a  palatínom Filipom I. Drugetom zakazuje Ladislav- syn Levkusov Lukášovi, synovi Heyma Zuhaia, aby predal Zubud v gemerskej župe (Blazovich László-Géczi Lajos: Anjou–kori Oklevéltár. VII. 1323. Budapest–Szeged, 1991).

1325. Pred jágerskou kapitulou Ladislav Leukuš vyjadril svoj nesúhlas, aby synovia Hema Zuhaia (fily Hemy de Zuha) odkúpili Uzbud v gemerskej župe (Nagy Imre–Nagy Iván–Véghely Dezső: A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősseb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. I., Pest, 1871). 

1329. Podľa listiny čanádskej kapituly z r. 1329 Gregor a Tomáš, synovia Alberta Zuhaia  podľa poslednej vôle ich zosnulého brata Jána, ako aj so súhlasom Demeterových synov BeketaTomášaAntona a Petra, prenechávajú majetok vo Felső-Szőlősi (Nagy-, resp. Ó-Szőlős pri Nagylaku na pravom brehu rieky Mureš vtedajšej čanádskej župy) svojej sestre Lucii a jej manželovi Michalovi (Karácsonyi János: Magyar nemzetségek a 14. század közepéig. A Magyar Tudományos Akadémia Lev. Tagja, Első kötet, Budapest, MTA, 1900). Uvedená listina vystavená čanádskou kapitulou súčasne dosvedčuje ajtoňovský pôvod rodiny: Gregorio et Thoma filiis Alberti de genere Ohtun (Nagy Imre: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. II. 1322–1332. Budapest, 1881).

1329. Krajinský sudca, komes Pavol, na základe rozhodnutia kráľa Karola I. nariaďuje čanádskej kapitule, aby podľa zvyklostí za prítomnosti kráľovho človeka boli Šimon ZohayBeke Zohay, syn Demeterov, uvedení do majetkov Ajtoňovského opátstva a do majetkov v Serjéne. V prípade námietok sa majú protestujúci dostaviť pred panovníka (Almási Tibor: Anjou–kori Oklevéltár. XIII. 1329. Budapest–Szeged, 2003) Čanádska kapitula oznamuje kráľovi Karolovi I., že po uvedení do majetkov Ajtoňovského kláštora, boli na polovicu majetkov v Serjéne (v súčasnosti neexistuje) vznesené námietky vlastníctva (Nagy Gyula: A nagymihályi és sztárai gróf Sztáray család oklevéltára. I. Budapest, 1887).

1338. V súdnom spore, v ktorom v časoch kráľa Karola I. krajinský sudca komes Pavol rozhodoval o delení majetkov medzi šľachtickými rodinami v Kožuchove (okr. Trebišov) zastupoval Tomáš, syn Jána Zuhaia záujmy panovníka ako „kráľov človek“  (homines domini regis) (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi VIII. Vol. 6, Budae, 1837).

1343. Vo Vyšehrade krajinský sudca Pavol, zastupujúci kráľa Ľudovíta I., jasovskému konventu. Komes Pavol so spoločne s ním prísediacimi barónmi a šľachticmi nariaďuje Bekemu, synovi Demetera Zuhaia, aby spoločne s ostatnými šľachticmi pred jágerskou kapitulou odprisahali, že Michal, syn Jánov násilne odniesol jedného žrebca  zo žrebčína z majetku Chakan (Čakanovce, okr. Lučenec), ktorý patril Jánovi, Feliciánovmu synovi (Piti Ferenc: Anjou–kori Oklevéltár. XXVII. 1343. Budapest–Szeged, 2007).

1347. Pred jágerskou kapitulou pri akte, kedy bola daná do zálohy časť majetku Ladislava Czigánya Dénesovi Losonczimu v Zemplínskej župe bol prítomný prokurátor  šľachtic komes Peter Zuhai, syn Antalea Zuhaia (comite Petro filio Anthaleus de Zuha) (Varjú Elemér: Oklevéltár a Tomaj nemzetségbeli losonczi Bánffy család történetéhez. I. 1214–1457, Budapest, 1908).

1353. Budín. Kráľ Ľudovít I. prikazuje jágerskej kapitule vyhľadať v archíve listinu vlastníctva na majetok v Zubogyi pre Petra Zuhaia, ktorý bol synom Demetera a vnukom Jána Zuhaia a vyhotoviť prepis tejto listiny, nakoľko rodinná listina bola zničená požiarom. Peter Zuhai bol kanonikom a organistom (A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. VII./1. Az I–VI. kötetek időrendi mutatója,Budapest, 1903, s. 148).

1354. V súdnom pojednávaní o rozdelení majetkov v Somogyi v novoabovskej župe krajinský sudca Mikuláš Drugeth rozhodol, že sa tento majetok rozdelí medzi sporiace strany na tri časti. Medzi účastníkmi prejednávania bol ako kráľov človek prítomný Michal Zuhai, syn Mikuláša Zuhaia (Michaele filio Nicolai de Zuha) (obr. listiny viď kapitola o postavení Suhajovcov) (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból E, MKA, Acta Jesuitica, Q 313/SCEPUS 4 78, DL-DF 4429).

1355. Pred čanádskou kapitulou Lucia, dcéra Alberta Zuhaia (Zuhai) (nobilis domina Lucia vocata filia videlicet magistri Alberti de Zuha) (obr. nižšie) so svojimi synmi predali za 100 mariek Ószőlős (v súčasnosti neexistuje) v čanádskej župe Margite Pósa, manželke zosnulého sikulského grófa Ladislava  (Nagy Imre: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. VI., 1353–1357, Budapest, 1891), resp. (Diplomatikai levéltár, Neo-registrata octa Q311, DL-DF 4568).

 

1364. Sudca Štefan, syn Tomáša Zuhaia (Stephanus, filii Thomae de Zuha), obr. nižšie, so slúžnymi sudcami boršodskej župy dávajú na vedomie, že v spore medzi bratrancami rodiny Maly, ktorí vlastnili spoločne les, sa zakázala ťažba dreva Fabiánovi, vzhľadom k tomu, že následkom nekontrolovaného výrubu a rozpredávania došlo k úplnej devastácii uvedeného majetku (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak állagtalan fondokból, Vay család, berkeszi. Q 203, DL-DF 96393).

 

1364. V kauze Štefana Csebiho proti rodine Putnok a spol. vystupoval spoločne s inými sudcami boršodskej župe aj magister  Štefan, syn Tomáša Zuhaia (Judiciales Magistri Stephani, filii Thomae de Zuha, ....)  (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi IX., Vol. 6, Budae, 1838).

1366-1368. Štefan a Tomáš, synovia Beketa Zuhaia boli uvedení v súdnom spore ohľadom hraníc svojich pozemkov s rodinou Donch. Anton Zuhai, syn Tomáša Zuhaia bol okrem iných uvedený medzi palatínovými ľuďmi, ktorí boli poverení  dozorom nad riešením uvedeného sporu  (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Dancs család Q 59/57092 DL-DF 57092), obr. nižšie. 

 

V r. 1369  Mikuláš Zuhai spolu s ozbrojenými príslušníkmi iných rodín prepadli a zastrelili Mikuláša Doncha, jeho dom  vykradli spolu s listinami vlastníctva. Kráľ nariadil, aby tento prípad v boršodskej župe vyšetrili dvaja slúžni sudcovia (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak állagtalan fondokból, Vay család, berkeszi. Q 203, DL-DF 96446). 

137?.  gemerskej  župe v kauze  ohľadom svojho poddaného stála rodina Puthnok proti Jánovi a Mikulášovi Zuhaiovi (Joannem et Nicolaum de Zuha) (György Fejér: Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus et Civilis: Tomi IX, Volumen VI, Budae, 1838).

1372. Pred predstavenstvom gemerskej župy protestuje Ladislav Szuhai, syn Petra Szuhaia proti obsadeniu časti jeho majetku svojimi súrodencami (Iványi Béla: Eperjes szabad királyi város levéltára. 1245-1526, Szeged, 1931. Acta litterarum ac scientiarum Reg. Universitatis Hung. Francisco-Iosephinae. Sectio iuridico-politica, Tom. 2., s. 34).

1381. Palatín Mikuláš Garai na spoločnom zasadnutí gemerskej a turnianskej župy vymenoval prísažných sudcov (iurati assessores). Za župu Gemer bol medzi inými menovaný aj Ján Zuhai (Havassy Péter: Gömör és Torna vármegyék nádori közgyűlései a 14-15. században A Herman Ottó Múzeum Évkönyve. 39, 2000).

1381. Na spoločnom zasadnutí gemerskej a turnianskej župy, ktoré viedol palatín  Mikuláš Garai vo veci odsúdenia zločinca na trest smrti, bol za gemerskú župu prítomný prísažný sudca Ján, syn Petra Zuhaia (Johannes filius Petri de Zuha) (Dr. Gábor Gyula. A megyei intézmény alakulása és működése Nagy Lajos alatt oklevelek alapján. Grill Károly könyvkiadó vállalata. Budapest, 1908).

1381 a 1383. Na spoločnom jednaní biharskej župy a župy Kraszna palatín Mikuláš Garai v mene Šimona Zuhaia (Symon de Zuha), rodiny Putnok a rodiny Mihály protestuje proti tomu, že Mikuláš Telegdi spolu s poddanými z Telegdu obsadili ich statky v Uylaku (Újlaku) a ukradli 50 vriec obilia a 60 vozov sena (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Radvánszky család, sajókazai. Q 154/8 8, DL-DF 89503). Táto sťažnosť sa riešila aj na váradskej (Oradea v Rumunsku) kapitule v r. 1383, kedy navyše  došlo ešte k obťažovaniu poddaných a zničeniu mlynskej hrádze (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Radvánszky család, sajókazai. Q 154, 8 28, DL-DF 89515).

1393. Na spoločnom zasadnutí zemplínskej a užskej župy, ktoré viedol palatín Leustachius Jolsvai z Jelšavy, sa riešila sťažnosť na rodinu Ujfaluši ohľadom ublíženia poddanému rodiny Nagymihályi. Ako kráľov človek tu bol prítomný Štefan Zuhai, syn Tomáša Zuhaia (Stephano filio Thome de Zuha domini nostri regis) (Nagy Gyula: A nagymihályi és sztárai gróf Sztáray család oklevéltára. I., Budapest, 1887).

V r. 1412 sa množia sťažnosti na kazaiského Jána Kakaša, ktorý s rodinou násilne obsadzoval a zaberal majetky v gemerskej župe v povodí Szuhy. Nepomohli ani sťažnosti u kráľa Žigmunda, nakoľko Ján Kakaš bol kráľovským hlavným stajníkom a obľúbencom kráľovnej Barbory. Týmto spôsobom prišla o časti svojich majetkov aj rodina Putnok a synovia Alexandra Szuhaia o časti majetkov v oboch Szuhách a v Zubogyi (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-kishont vármegye. Apollo irodalmi társaság, Budapest, 1903).

1413. Vissegrad. Palatín Mikuláš Garai jasovskému konventu. V jasovskom konvente a aj  pred jágerskou kapitulou bol podaný protest Michala, syna Petra Zuhafeu (Szuhafő), Eleny, manželky Sebastiána Zuhafeu, Anny, dcéry Andreja, syna Mikuláša Zuhafeu, Petra, syna Mikuláša ZuhafeuŠtefana  Zuhafeu  proti uvedeniu Anny, manželky Petra Abu z Wárkoňu do polovice majetkov v Zuhafeu (Szuhafő). Palatín rozhodol tak, že rodina Zuhai prišla o 1/8 majetkov v Zuhafeu a vdova Anna bola nakoniec do tohto majetku aj podľa zvyklostí uvedená (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár IV. 1413–1414. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 25, Budapest, 1994).

1425. V zmysle listiny bývalého krajinského sudcu Štefana Kompolta nechal jasovský prepošt Peter a jasovský konvent odprisahať vybraných šľachticov ako svedkov toho, že Peter, syn Jakuba Gargoiho a iní príslušníci širšej rodiny sú v príbuzenskom pomere so zosnulým Hannusom vzhľadom na ich nároky na majetky v Ragyolczi, Zenthleulinczi a Zenthgurghu. Medzi prisahujúcimi okrem iných boli aj Ladislav, syn Štefana Zuhafeuiho, Tomáš, syn Marka Zuhapatakyho Sandrin, syn Jána Zuhaia (C. Tóth Norbert - Lakatos Bálint: Zsigmondkori oklevéltár XII. 1425. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 52, Budapest, 2013).

1427. V súpisoch uskutočnených v r. 1427 sa uvádzajú mená vlastníkov a počet ich parciel: Alsószuha: Alexander Zuhai 24 parciel, Alsószuha: Peter Zuhai 15 parciel, Zubogy: Alexander Zuhai 19 parciel, Szuhafő: Sebastián Zuhaföi 18 parciel, Mikuláš Orros Zuhai (rod Ajtony) 14 parciel a Alexander Zuhai (rod Ajtony) 43 parciel. Zo súpisu vidíme, že najmajetnejší bol Alexander Zuhai, ktorý mal majetky aj Alsószuhe, Szuhafő a Zubogyi (Engel Pál: Kamarahaszna-összeírások 1427, Budapest, 1989. Új Történelmi Tár 2).

1430. Predstavitelia gemerskej župy aj na základe príkazu kráľa Žigmunda prešetrili sťažnosť rodiny Puthnok a zistili, že Andrej Zuhai a synovia Štefana Zuhaia, JánVincent spolu s príslušníkmi Láthrándfalvskej rodiny skosili lúky rodiny Puthnok, zbili ich poddaných a jedného z nich aj poranili šípom, obr. nižšie (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból. Radvánszky család, sajókazai. Q 154/16 8, DL-DF 89911-2).

 

1433. Budín. Matej Palóci, krajinský sudca oznamuje jágerskej kapitule, že na základe záložného práva má uviesť synov Štefana Hanwaia na časti majetkov zosnulého Alexandra Zuhaia v Chakofalve (Čakanovce, okr. Lučenec), Barache (Barca, okr. Rimavská Sobota), Zubogyi (Zuboghy) a v Szuhe (Zuha) v gemerskej župe (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból. Radvánszky család, sajókazai, Q 154 16 16, DL-DF 89923).

1443-1520. Uhorský kráľ Vladislav I. Jagelonský daroval v r. 1443 Vincentovi Zuhaiovi zo zubogyskej suhajovskej línie (viď vyššie uvedený rodokmeň (Karácsonyi + Ila) 12 čabianskych poddanských usadlostí v boršodskej župe (Csaba pri Miškovci, v súčasnosti mestská časť Miškovca) (Kammerer Ernő: A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. IX. (Budapest, 1899) do ktorých ho uviedla jágerská kapitula. V r. 1454 sa v listine jágerskej kapituly uvádza Vincent de Zuha ako študent a sused iných majetkov v Miškovci darovaných kráľom Ladislavom (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak (állagtalan fondokból), Bárczay család Q 27, 83735), obr. nižšie.

 

Vincent Szuhay a Anna Chaba mali dcéru Alžbetu a Žofiu (K. Kovács László: Adatok a miskolci avasi templom történetéhez. A Herman Ottó Múzeum Évkönyve 11, 1972). Alžbetu si zobral za manželku Štefan, syn šľachtica Štefana Kowacha de Myskolcz (Gyulay Éva: Miskolci Kowach István címereslevele 1479-ből. Adatok a patkót harapó strucc és a folyók címerszimbolikájához. Turul. A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye, 1996, 1-2. füzet). Rodina o časť majetkov, ktoré boli vo vlastníctve Vincentovho brata Lazára Szuhaia prišla v r. 1479, pretože boli Matejom I. formou kráľovskej donácie darované iným rodinám (Kammerer Ernő–Döry Ferencz: A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmá-nytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. XI. (Budapest, 1915). V r. 1483 prišli JánLazar z tejto rodiny o majetky v  Miškovci, pretože ich nedokázali vykúpiť zo zálohy. V r. 1520 sa už v listine Ľudovíta II. mnohé majetky a mlyn na rieke Hejő, pretekajúcej cez čabiansku časť v Miškovci, uvádzajú ako bývalé majetky Vincenta de Zuha (nobilis Vincency de Zwha) (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak, Bárczay család, Q 27, DL-DF 84135), obr. nižšie.

 

1448. Gemerská župa so svojim ališpánom Gregorom Danczom a slúžnymi sudcami potvrdzuje, že Vincentius de Zuha v čase, keď jeho poddaný na úteku Barnabáš Antal  zo statku Csákány (Čakanovce, okr. Lučenec) prechádzal jeho pozemkami v Zubogyi, tak tohto nezatkol a nenasadil mu ani okovy, ale ho prepustil (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból E, MKA, Neo-regestrata acta Q 311/1553 20, DL-DF 14160), obr. nižšie.

 

1448. Palatín Ladislav Garai prikazuje jasovskému konventu, aby prešetril sťažnosti rodiny Puthnok na rodinu Kakaš za neoprávnené zabratie ornej pôdy a  podpálenie a zničenie lesa, ako aj sťažnosť na rodinu Jána Mikuláša Zuhaiových  (Johanes et Nicolaus de Zuha), ktorá odviedla  prasatá z Puthnoku na svoje statky v Zuhe (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból. Radvánszky család, sajókazai. Q 154/ 17 24, DL-DF 89971), obr. nižšie.

   

1448. Ján, Juraj a Vavrinec Zuhai (de Zuha) žalujú Žigmunda Kakaša za ujmu na ich majetku v gemerskej župe, spor však krajinský sudca na základe príkazu panovníka Jána Hunyadiho, preložil na neskorší termín (obr. nižšie) (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Radvánszky család, sajókazai. Q 154/ 17 20, DL-DF 89976).

 

János Kakaš spolu so svojou rodinou pokračoval s násilným obsadzovaním majetkov v gemerskej župe v povodí Szuhy. Týmto spôsobom prišla o svoje majetky rodina Putnok a synovia Alexandra Szuhaia zo Szuhy (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-kishont vármegye. Apollo irodalmi társaság, Budapest, 1903).  

1449. Pred gemerskou župou Ján a Vavrinec Zuhai, zvolení sudcovia, urovnávajú sťažnosť a nahrádzajú škodu rodine Puthnok ohľadom  zbitia ich poddaných počas lovu na divú zver a vyklčovania časti ich lesa, ako aj uhradenia nákladov za súdne trovy (Diplomatikai levéltár, Q szekció), Családi levéltárak P szekcióból. Radvánszky család, sajókazai. Q 154/17 30, DL-DF 89981). Podobnému problému v tomto roku čelil pred predstavenstvom  gemerskej župy aj Brcko (Brikcius) Zuhai ,  syn Ladislava Zuhaia, za zbitie poddaných rodiny Kakaš (Diplomatikai levéltár Q szekció. Családi levéltárak P szekcióból. Radvánszky család, sajókazai. Q 154/17 29, DL-DF 89982), obr. nižšie.

 

1455. Ladislav, syn Jána a vnuk Juraja Báthoriho si pred koložmonoštorským konventom vybral advokátov, medzi ktorými bol aj Šimon Zuhai (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Erdélyi országos kormányhatósági levéltárakból, F, KKOL, Protocolla Q 333,  36407).

1461. V 15. storočí v období náboženských nepokojov, najmä zásluhou radikálneho husitského hnutia, boli ohrozené príjmy z cirkevných desiatkových daní. Széchy Déneš, ostrihomský arcibiskup v tejto súvislosti dal ostrihomským kanonikom Lukáčovi Zuboghimu a Václavovi Szuhaiovi do prenájmu za 1200 florénov výber desiatkov turnianskej a gemerskej župy  (Reiszig Ede: Gömör- Kishont Vármegye Története, In: http://mek.oszk.hu/09500/09536/html/0008/27.html).

1461. Ján a Vincent de Zuha (Johannes vel Vincentius de Zwha) boli menovaní ako zástupcovia kráľa Mateja v prešetrení prípadu násilného zabratia majetkov  Echegh v boršodskej župe, ktoré patrili rodine Zentmiháli, ktorej vznikla škoda 200 florénov (Diplomatikai levéltár, Q szekció,  Kincstári levéltárból E,  MKA, Neo-regestrata acta Q 311,  15565).

1464. Krajinský sudca Ladislav Palóczi vyzýva jágerskú kapitulu, aby začala vyšetrovať násilné obsadenie gemerských majetkov v Latrándfalve. Vincentius de Zuha bol právnym zástupcom žalobcu- Jána Lathrándfalského (Melczer István: Okmányok a kellemesi Melczer-család levéltárából. Budapest, 1890).

1467. Budínska kapitula vyhlásila, že uviedla do majetku vicepalatína Michala Bessenyeiho do majetkov v Zubogyi a Uzbogyi, proti čomu sa odvolali Lazar, Ján, Juraj, Brcko (Brikcius) a Andrej de Zuha (Kammerer Ernő: A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. X, Budapest, 1907).

1469. V listine ališpánov a slúžnych sudcov gemerskej Szuhy adresovanej kráľovi Matejovi je Johannes de Zwha na základe príkazu krajinského sudcu uvedený ako vyšetrujúci sudca pod vedením ktorého sa rozhodlo, že bratia Mikuláš a Peter Gertwai so spoločníkmi spáchali majetkové násilnosti (Diplomatikai levéltár Q szekció, Kincstári levéltárból MKA, Neo-regestrata acta Q 311, DL-DF 16901).

   

1475. Gemer. Vicekomesi gemerskej župy Emericus z Drienčan (okr. Rim. Sobota) a Vincent Soldoš z Ruminiec (okr. Rim. Sobota) potvrdzujú, že Laurencius Parvus- obyvateľ Miškovca, dal za tri zlaté florény do zálohy pozemky o rozlohe troch akrov, ležiace v obci Zuha  pri potoku Zuha(vize)  a to Mikulášovi- synovi Michala de ZuhaAlbertovi- synovi Tomáša de Zuha, ktorí boli jobagiónmi šľachtica Lazara de Zuha (Dr. Szendrei János: Miskolcz város története és egyetemes helyiratai III. Oklevéltár Miskolcz város történetéhez 1225-1848. Miskolc, 1890).

1476. Rodokmeň Jána Zuhaia je známy po jeho vnuka Alberta II. (1343), Gregorovho syna. Potom sa rozvíjajú aj ďalšie línie, chýbajú však spájajúce údaje. Nevieme koho boli deti : Peter, Alžbeta, UršulaPetrove deti Šimon, Bálint, Jób, Mojžiš, Juraj, Apolónia, ktorí žili v r. 1488 (Karácsonyi, 1900).

1479. Pred jágerskou kapitulou sa Pavol Teresztényi a Andrej Latrándfalvai dohodli s rodinou Lazara de Zuha o deľbe majetkunakoľko na časť Lazarových majetkov v Szuhe (Gemerská župa) a v Csabe (dnes mestská časť Miškovca, boršodská župa) získali od Mateja I. kráľovskú donáciu (Kammerer Ernő–Döry Ferencz: A zichi és vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára. Codex diplomaticus domus senioris comitum Zichy de Zich et Vasonkeo. XI, Budapest, 1915), (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Zichy család, zsélyi, Q 206, DL-DF 81823), obr. nižšie. (Pozn.: jedná sa tu pravdepodobne o majetky Vincenta de Zuha - viď vyššie).

 

1484. Jágerská kapitula na základe sťažnosti rodiny Beken z Lőrinczfalvi a príkazu kráľa Mateja ohľadom nezrovnalosti s majetkami v Szuhe predvolala na súd  Szuhaya Gašpara, Lazara, Pavla, Brcka (Bereck, Briccius), Šimona, Juraja a Krištofa (Dr. Illéssy János: A Mikófalvi Bekény család leszármazása és története. Budapest, 1902).

1485. Szuhai Benedikt, ktorý si písal za menom "zo Zomboru" (Zemplínska župa), mal s Katarínou podľa dokladu z r. 1485 potomkov: Martina, Bálinta, Alžbetu, Annu a Kristínu (Karácsonyi J., 1900)

V r. 1488 Gašpar Szuhai, syn Jána SzuhaiaŠimon Szuhai, syn Petra Szuhaia vystupujú v dohode o vlastníctve pozemkov pri obci Szuha.

1488. Pécsváradský konvent oznamuje jágerskému biskupovi, kráľovskému pokladníkovi a palatínskemu súdu kráľa Mateja, že v zmysle listiny z r. 1488 vyhotovenej a prepísanej v Budíne, poslal slúžneho sudcu ako kráľovho človeka a kňaza na statok Bellye, aby získali svedectvá pod prísahou ohľadom násilného prepadu a krádeží na uvedenom statku, ktorých sa mali dopustiť synovia nebohého Juraja Bellyeho. Táto výpoveď sa opiera o prísahu svedkov, medzi ktorými bol aj šľachtic Andrej Zuhai (Kőfalvi Tamás: A pécsváradi konvent hiteleshelyi oklevéltára 1254-1526. Szeged, 2006).

1490. Jasovský konvent oznámil kráľovi Matejovi, že na základe záložného práva uviedol Tomáša Melletheiho do majetkov Alachka, Egres, Dewen a Jakófalva v boršodskej župe, pričom JurajBrcko (Briccio, Brikcius) Zuhai (de Zuha) boli spoločne s kráľovým človekom oficiálnou asistenciou  uvedenia menovaných do týchto majetkov (Melczer István: Okmányok a kellemesi Melczer-család levéltárából. Budapest, 1890).

1495. Na príkaz kráľa Vladislava II. Jagelovského má aradská kapitula upozorniť rodinu Jána Országa, aby vyplatila veno Kataríne Országovej a jej manželovi Mikulášovi Szuhaiovi (Nobilis Nicolai de Zuhay) (obr. nižšie), ako aj ich synovi Jánovi. Venom bola štvrtina z majetkov v Keresztúre (Nové Hony, okr. Lučenec), Földvári (v súčasnosti Edelény) a v ďalších 9 dedinách v aradskej župe (Juhász Kálmán: Egy dél-alföldi hiteleshely kiadványai - Aradi regesták, A Gyulai Erkel Ferenc Múzeum Kiadványai 31-32. kötet. Gyula, Erkel Ferenc Múzeum 1962, s. 50) (Diplomatikai levéltár, Neo-registrata Q311, DL-DF 20343). V tom istom roku bolo toto upozornenie smerované ešte aj na rodinu Haraszthy vzhľadom na majetky v Kovászi, Kő, Gyaraku, Keresztúre, Panáte, Földvári, Péle, Szárcsaházi, Pongráczi a aradskú dedinu v Csále (Márky Sándor: Aradvármegye és Arad szabad királyi város monographiája. Aradvármegye és Arad szabad királyi város története. Aradvármegye nemescsaládai. II. kötet. Első rész., 1892, XVII., s. 325).

Príkaz Vladislava II. na vyplatenie vena rodine Nicolaia de Zuhay

1556. Pred ališpánmi a slúžnymi gemerskej župy Laurinc Kis z Myskolcza, pôvodom zo Zwhy, dal za tri zlaté florény do zálohy tri parcely v Zwhe pri potoku Zwha poddaným Mikuláša Zwhaia, ktorý bol synom Michala a ten synom šľachtica Lazara Zwhaia, ako aj poddaným Alberta, syna Tomáša Zwhaia (Diplomatikai levéltár Q szekció, Kincstári levéltárból E, MKA, Neo-regestrata acta Q 311, DL-DF 17662).

 

1570. V urbárnej knihe Sendrovského panstva (v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe v Edelénskom okrese) z r. 1570 nachádzame ako osadníka Matthaeusa Zuhaÿa v Tiszatarjáne a Sajókeresztúri (tokajská oblasť), právnika Antona Zuhaÿa v obci Berzék (historický názov Bizögh v tokajskej oblasti), okrem toho aj  Alberta   Zuhaÿa ako mladého právnika v Kameňanoch (historický názov Kövi, Castrum Kowi, okr. Revúca) a Stephana Zuhaÿa   v Plešivci (okr. Rožňava) ako stredného statkára a vlastníka vinohradov (Maksay Ferenc: A szendrői uradalom urbáriuma. Urbáriumok XVI–XVII. század 1570. május 24. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 7, Budapest, 1959).

 

Serjénska a Orošovská vetva.

 1381-1470. Od konca 14. storočia sú zmienky o členoch tohto rodu aj pod menami Serjén alebo Orros z vetvy šľachtica Andreja Zuhaia (Andreas nobilis de Zuhavelge) (obr. nižšie) (Ila Bálint: Település és nemesség Gömör megyében a középkorban. Turul. A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye, Budapest 194O, 54 zv., s.25).

 

                             

                         Serjénska a Orrosovská línia rodiny Szuhai  (Ila Bálint, 1940)              

Orrosovská vetva Szuhaiovcov pochádzajúcich z Alsószuhy ovládla Zubogy a hlásila  sa aj k majetkom v Serjéne (obr. vyššie). Evidencia nebola veľmi dôsledná, viackrát sa totiž stalo, že tá istá osoba sa objavuje pod viacerými menami, dokonca aj v jednom a tom istom dokumente. Podľa listiny z r. 1402 Helena, manželka Mikuláša Zuhaia Orrrosa  (Zuha-i Orrus dictus Miklós) pred palatínom Bebekom Detrem Edelíne potvrdila, že od Ladislava Vitéza z  Wrayu (Wray-i Vitéz dictus Lászlótól) dostala  20 florénov, resp. po prepočítaní 100 nových denárov, ktoré jej podľa listiny gemerskej župy patrili ako dievčenské veno (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár II. 1400–1410: Első rész 1400–1406. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 3. Budapest, 1956). Podľa listiny z r. 1402 v Edelíne (Edelény) palatín Bebek Detre potvrdzuje, že v Aba-Újvári (Abov- Nový hrad, v súčasnosti už len zrúcanina) došlo k rozkradnutiu proviantu určeného pre  posádku hradu, za čo zodpovedá ním vymenovaný veliteľ hradu Mikuláš Zuhai Orros (Zuha-i Orrus dictus Miklós), ktorý tento proviant buď predal alebo použil pre vlastné účely. Palatín prikázal novému veliteľovi Mikulášovi Puthnukovi, aby z majetku predchádzajúceho veliteľa zaobstaral toľko potravín do hradu, koľko tento spreneveril. Nový veliteľ, aby splnil tento príkaz, predal koňa svojho predchodcu a nakúpil zaň proviant pre potreby hradu (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár II. 1400–1410: Első rész 1400–1406. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 3. Budapest, 1956). V r. 1404 Mikuláš Zuhai Orros (Zuhai Orrus dictus Miklós) so svojimi synmi Štefanom, Danielom a Andrejom žiadajú gemerského išpána, ališpána alebo slúžnych sudcov, aby prešetrili prepadnutie a okradnutie  ich rodinného príslušníka Mikulášom Puthnokim a Benediktom Náprádim (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár II. 1400–1410: Első rész 1400–1406. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 3, Budapest, 1956). Jágerská kapitula v r. 1416 potvrdzuje, že Daniel, syn Mikuláša Zuhaia (Nicolai de Zuha) v svojom mene i v mene svojich súrodencov vracia rodine Cynege polovicu usadlosti Apáthi pri rieke Slaná v gemerskej župe. V listine je poznámka, že Mikuláš Zuhai je tu nazvaný prímenom Orros (Diplomatikai levéltár,Q szekció, Családi levéltárak , P szekcióból, Dancs család, Q 59/57111 http://www.archiv portal.arcanum.hu), obr. nižšie.

 

Aj v tomto období mali rodoví príslušníci majetkové podiely najmä v gemerskej Alsószuhe (Peter Zuhai a Vincent 15 osád v r. 1427), Zubogyi (72 nevoľníckych parciel, neskôr v r. 1427 už len 33 parciel), ako aj v čanádskom Serjéne, Szőllősi, Rárósi i v iných oblastiach (Rémiás Tibor: Abaúj, Gömör és Torna vármegye Zsigmond-kori nemesi társadalma az 1427. évi kamarahaszna-összeírás alapján. A miskolci herman ottó múzeum közleményei 26. (miskolc, 1989) történeti közlemények). V r. 1444 v zápise aradskej kapituly serjénska rodina Orros protestuje proti zabratiu polovice majetkov v Serjéne a Szőllősi rodinou Zuhai a to Demeterom (presbyter) Tomášom, synmi Ladislava Juraja Zuhaia (Nagy Gyula: A nagymihályi és sztárai gróf Sztáray család oklevéltára. II. (Budapest, 1889, s.360);(Juhász Kálmán: Egy dél-alföldi hiteleshely kiadványai - Aradi regesták, A Gyulai Erkel Ferenc Múzeum Kiadványai 31-32. kötet. Gyula, Erkel Ferenc Múzeum, 1962, s.28). V r. 1464 sa napokon  Zuhaiovci a serjénska rodina Orros dohodli a majetky si rozdelili. Serjénska vetva si ponechala majetky v čanádskej župe a szuhajovská vetva na Gemeri. Tomáša, syna Juraja Zuhaia, ktorý sa usadil v Serjéne neskôr v dokumentoch volajú len ako Tomáš Serjénsky. Tento v r. 1470 spolu so svojou manželkou Annou a svojimi deťmi Jánom, Františkom, Alžbetou a Veronikou protestujú proti tomu, aby kráľ Matej časť ich majetkov v Temešskej župe daroval iným rodinám. Rodiny Szuhai a Orros vlastnili na viacerých miestach čanádskej župy viacero majetkov. Niektorí členovia tohto rodu uzavreli manželské zväzky s Révayovcami, Bajonovcami a Balassyovcami, ako aj s niektorými príslušníkmi rakúskych vysokopostavených rodín (Szeremlei Samu: Hód-Mező-Vásárhely története 5. A közmivelődés története 1526-1848. II. Második rész 27. Földesuraink nemzetségi és birtoklási története. Hódmezővásárhely, 1913).

  

a/ Rodová línia z  hornej Suchej

  

Erb Hornej Suchej  (Szuhafő)

(Grif v korunke pripomína historicky významnú rodinu Szuhay a vlnovka v štíte potok Szuha)

1360. V Szuhafő sa meno Zuhay objavilo v 14. storočí, kedy rodina vlastnila už niekoľko statkov. V listine jágerskej kapituly, obr. nižšie, adresovanej kráľovi Ľudovítovi o spore medzi rodinami Hubai a Donch o majetky v Zuhafő (Zuhafeu) a jeho okolí boli ako svedkovia vypočutí okrem iných  aj nasledovní Suhaiovci, všetci šľachtici: Ján, syn Mikuláša Zuhafőiho,  Michal, syn Jána Zuhaia, Peter, syn Pavla ZuhaiaDominik, syn Tyba Zuhaia, Mikuláš, syn Farkaša ZuhaiaMikuláš, syn  Ladislava Zuhaia (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Dancs család Q 59/ 57085, DL-DF 57085).

 

1381.  Ján Zuhay, syn Petra Zuhaya, sa ako šľachtic stal v r. 1381 stoličným sudcom gemerskej župy (Nagy Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest, 1863). V roku 1427 vlastnili PeterVincent Zuhaiovci 15 parciel v Szuhe. V listine  z r. 1381 sú menovaní  sudcovia gemerskej a turnianskej župy a medzi nimi magister Ján Zuhai, syn Petra Zuhaia (Joannem filium Petri de Zuha)(Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civils. Tomi IX, Vol. 7, Budae, 1842). Uvedený Peter de Zuha (Szuhafői), ktorý sa v listinách z r. 1386 spomína aj pod menom Šomodi, mal synov Štefana, MichalaJána. Títo vlastnili Pusztakazinc (v súčasnosti Sajókaza južne od Alsószuhy) v boršodskej župe a v r. 1386 predali túto usadlosť za 670 florénov kazaiskej rodine Kakaš (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1384. Pred jágerskou kapitulou, Štefan, syn Petra de Zuhafew (zo Szuhafő) dosvedčuje, že svoju časť majetkov v Kazynchi v boršodskej župe dal do zálohy sajókazaiskému majstrovi Ladislavovi Kakasovi za 40 zlatých florénov (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Radvánszky család, sajókazai Q 154, DL-DF 89519), obr. nižšie.

 

1413. Vissegrad. V listine palatína Mikuláša Garaia jasovskému konventu je opísaný nedoriešený niekoľkoročný spor o pozemky medzi  rodinami v Szuhafő (Zuhafeu) v r. 1378, v ktorom vystupovali Anna, dcéra Andreja, ktorý bol synom Mikuláša Zuhafeuiho, r. 1379 Klára, manželka Michala, ktorý bol synom Rada, syna   Mikuláša Zuhafeuiho, ako aj Peter, syn Mikuláša Zuhafeuiho, r. 1384 Filip Zenthgyorghzuhai s manželkou, r. 1385 Štefan, syn Petra Zuhafeuiho  aj v mene svojho brata Michala,  ako aj Anna, dcéra Filipa Zuhaia, r. 1388 Michal, syn Petra Zuhafeuiho, r. 1390 Ladislav, syn Štefana Zuhafeuiho  a r. 1411 Helena, manželka  magistra Sebastiána Zuhafeuiho (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár IV. 1413–1414. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 25, Budapest, 1994). 

1425. V listine jasovského (Jasov pri Košiciach) konventu sú v zápise jedného majetkového sporu uvedení ako prísažní Ladislav – syn Štefana Zuhaia zo Szuhafő a Alexander, syn Jána Zuhaia (Zsigmondkori oklevéltár XII, 1425, Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 52. Budapest, 2013, s. 187).

1427. V listine z tohto obdobia má Szuhafő názov Zuchafeu (Lajos Árpád. Nemesek és partiak Szuhafőn. Borsodi kismonográfiák 8. Herman Ottó Múzeum, Miskolc, 1979, 76 s.).

V r. 1427 vlastnila dedinu Szuhafő rodina Sebastiána Szuhafőiho. V pozemkovom daňovom súpise sa uvádza 18 poddanských parciel. V tom istom čase Alexander Szuhai vlastnil 24 parciel v Alsószuhe a 19 v Zubogyi. Mikuláš Orros Szuhai v Zubogyi vlastnil 14 parciel. Okrem toho sa tu uvádza aj 15 parciel, ktoré vlastnil Peter Szuhai vo Venechene (dedina v okr. Putnok) (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1466. Juraj Lugnai pred krajinským sudcom protestoval proti tomu, aby Ján Szuhai zo Szuhafő predal svoje lászlófalské, zsórske a szentlélekovské  majetky (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1475 a 1677. V monografii o Dobšinej je Pavol Szuhai (Pauli de Zuha) uvedený ako jeden   z podnecovateľov násilného obsadenia medenej bane Czemberg (Zemberg) v Dobšinej. Medzi tými, ktorí boli vyšetrovaní pre účasť na tomto obsadení bane boli aj ďalší Suhajovci a to: Briccius de Zuha, Michael a Georgius de ZuhafeuJohannes de Zuha a Georgius de Zuha starší (Josef Mikulik: Die Dobschauer Fishőhle, eine monographische Skizze. Druck und Verlag der Pannonia, Kaschau, 1878, In: http://mek.oszk.hu/13100/13175/13175.pdf ).  V listine z vyšetrovania tejto udalosti na základe príkazu kráľa Mateja sa konštatuje, že týmto činom bola spôsobená škoda 3000 zlatých (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-kishont vármegye. Apollo irodalmi társaság, Budapest, 1903, 718 s.). Zvláštna anexia Dobšinej sa  udiala v r. 1677, keď v časoch protihabsburgských rebélií bola Dobšiná obsadená kurucmi pod velením Mateja Szuhaia, Gabriela Kendeho a Pavla Szepešiho. V ich spoločnom vyhlásení stálo, že Dobšiná je pod ich špeciálnou ochranou a trestom smrti bude potrestaný každý, kto by mestu a jej obyvateľom spôsobil akúkoľvek škodu (Josef Mikulik: Die Dobschauer Fishőhle, eine monographische Skizze. Druck und Verlag der Pannonia, Kaschau, 1878, In: http://mek.oszk.hu/13100/13175/13175.pdf ).

1484 a 1486. Na rozkaz kráľa Mateja jágerská kapitula vyšetrovala prípady násilností, ktoré spôsobili škody rodine Jána Szuhaia  a jeho syna Gašpara Szuhaia. V jednom prípade, keď sa Gašpar Szuhai  vracal domov z hradu Šomoška (okr. Lučenec) ho pod hradom Hodejov (castrum Gedew, okr. Rimavská Sobota) prepadli Lórantffyovci- služobníci hradných pánov, zbili ho a obrali o 25 florénov. Pri inej príležitosti ho príslušníci rodiny Lorántffy obrali o 100 florénov pri Kaze (Sajókaza južne od Alsószuhy). Ďalej sú tu zmienky o nasledovných násilnostiach: Andrej Lathránth, Gregor, Mikuláš, Ladislav, Pavol Szuhay, Brikciusov syn Brikcius, Štefan, Simeon, Gregor, Peter, Bachus a Krištof (pravdepodobne tiež zo suhajovskej rodiny) spoločne s 15 látránfalskými (Látránfalva medzi Szuhafő a Alsószuhou), ďalej Andrej Iván so 4 poddanými z Ivánfalvy (tiež medzi Szuhami) ozbrojení prepadli a zničili kúriu Jána Szuhaya a jeho syna Gašpara v neďalekej Naprágyi (Neporadza, okr. Rimavská Sobota). Jána Szuhaya vážne zbili a zranili a jeho manželku, šľachtičnú Annu vyhodili z domu. V r. 1486 majetky Gašpara Szuhaya nachádzajúce sa v Szuhe a čabianske majetky pri Miškovci zhabali. Panovník chcel tieto majetky darovať iným rodinám, ale pri uvádzaní do majetkov jasovským konventom sa GašparDemeter Szuhay proti tomu ohradili (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1487. Po smrti Gašpara Szuhaya (syna Jána Szuhaya) vyvstali nároky jeho sestier AlžbetyUršuly na pozemky v Nyergesaljáne, tri poddanské usadlosti a polia s ornou pôdou, pričom došlo k dohode so Šimonom Szuhayom, synom po nebohom Petrovi Szuhayovi. Šimon Szuhay mal synov Valentína, Jóba, Mojžiša, Dávida, Juraja a dcéru Apolóniu (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1487. Benedikt Szuhay spoločne s manželkou Katarínou a deťmi Martinom, Alžbetou, AnnouKristínou kúpili šľachtickú kúriu v Zombori (Zemplínska župa) spoločne s časťou poddanských usadlostí. Pavol, syn Andreja SzuhayaLadislav, syn Brikcia Szuhaya upadli do nemilosti kráľa a prišli o svoje majetky v Szuhe. A títo, podali proti tomu protest u kráľovskej kúrii, keď do ich majetkov uvádzali nových majiteľov (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1520. V bývalej boršodskej župe v tomto období v Szuhafő žila rodina Zuhafő (de Zuhafeu), z ktorej  Rajnold (Radnót) de Zuhafeu bol ališpánom župy. V r. 1524 bol spoločne so svojimi synmi Mikulášom, Valentom, Jánom Martinom uvedený do majetkov s mlynom v Berenténe (Berent pri Szuhakálló) v boršodskej župe (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.). Jeho synovia však už vo svojich menách nemali predikát de Zuhafeu, ale boli pomenovaní podľa krstného mena svojho otca Rhinóth. Jeho syn Michal Rinót bol v r. 1588 tiež ališpánom (Csoma József: A magyar nemzetségek a XIV. század közepéig. 3/2. kötet: Magyar nemzetségi címerek, Budapest, 1904).

1545. V potvrdzujúcej listine gemerskej župy z r. 1545 je Demetrius Zuhaÿ uvedený ako svedok v spore o násilnom obsadení majetkov medzi rodinami Kápolnai, Derenchény a Farkas (Thaly Kálmán: Magyar levelek a XVI-ik század első feléből 346, Századok. Budapest, 1874).

1549 - 1572. Rodina aj v XVI. storočí (podľa dokumentov z r. 1549) získala nové pozemky v Szuhafő. Zemepán Matej Szuhay tu nadobudol pozemky v r. 1556 a v Zubogyi r. 1572.

1549 Rodina Szuhay vlastní majetky v Szuhafő v r. 1549 a 1553 (Maksay Ferenc: Magyarország birtokviszonyai a 16. század közepén I. kötet. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 16. Budapest, 1990).

1552. V časoch vojen proti Turkom boli Štefan Szuhay zo Szuhafő, Michal Terči a Andrej Nagy veliteľmi vojenskej družiny, ktorá bránila Hollókő (Holovka, osada s hradom v novohradskej župe) (Palásthy Pál: Palásthyak I. Hunyadi Mátýs Intézet, Budapest, 1890). V tom istom roku bol Štefan Zuhay  alkapitánom na hrade v Bušinciach v novohradskej župe. Tu spolu so svojou družinou vybudovali obrannú vežu, ktorú bránili proti Turkom s takým odhodlaním, že im týto z obdivu za to po prehratej bitke darovali život (Mocsáry Antal: Nemes Nógrád vármegyének históriai, geographiai és statistikai esmertetése III. Pest, 1826, s. 256).  

1554. V r. 1554 mal Sebastián Szuhaj v Szuhafő 7 poddaných (Lajos Árpád. Nemesek és partiak Szuhafőn. Borsodi kismonográfiák 8. Herman Ottó Múzeum, Miskolc, 1979, 76 s.). V tom čase spoločne s rodinou Devényi vlastnili aj Zubogy (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1555. V protitureckých bojoch pri Szigetvári (neďaleko Kaposváru) sa hrdinsky zachovali vicekapitán pešiakov Matej Zohai a desiatnik Demeter Matosi a dostali odmenu 55 florénov a 50 denárov (Németh Béla: Szigetvár története, Pécs, 1903).

1558. V r. 1588 Gašpar Szuhay zastupuje Juraja Verbőcziho v súdnych sporoch. V r. 1588 sa GašparPavel Szuhay stali zemepánmi Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-kishont vármegye. Apollo irodalmi társaság, Budapest, 1903). 

Zo zápisníc gemerskej župy: 1571 - 1585 

(Tóth Péter: Gömör vármegye közgyőlési jegyzıkönyveinek regesztái I. 1571–1579, Kiadja a Borsod-Abaúj-Zemplén Megyei Levéltár, Miskolc, 1996) a (Tóth Péter: Gömör vármegye kozgyűlési és töorvényszéki jegyzőköonyvei II. 1580–1587. Borsod-Abaúj-Zemplén megyei Levéltár, Miskolc, 2011):

1571.  Pavol Hegyi, ako aj Uršula- manželka  Alberta Szuhaya zo Szuhafő si vzali advokáta a zaplatili za to po 6 denárov.

1571. Zasadnutie vo veci Františka Kardoša vynieslo rozhodnutie: František Kardoš kúpil za 100 florénov šľachtickú kúriu s názvom Nagyházhely od Juraja Szuhaya v Szentgyörgyszuhe na základe dedičného práva.

 1571. Rodina Bánrévy mala bez súdnych prieťahov vrátiť pozemky inej vetve tejto rodiny prostredníctvom Andreja Szuhaya.

1571. Anton Hubay uplatnil výhradu voči Jurajovi Szuhayovi (Zuhaÿ) i ostaným členom rodiny ohľadom predaja svojich pozemkov v Alsószuhe, podobne aj rodiny Šimon, Lóczy a Török.

1571. Andrej Szuhay (Zuhaÿ)  dal za 4 florény do zálohy časti svojich majetkov v Csomósháze a zaplatí za tento úkon 6 denárov.

1571. Pavol Szuhay si vzal advokáta.

1571. Súdna stolica rozhodla, že vo veci Františka Vékeyho treba v starých zápisniciach vyhľadať záznam o svedectve Mateja Szuhaya a vydať súdne rozhodnutie pre Františka Vékeya.

1571. Na základe obžaloby Pavla Thara predvolala súdna stolica  členov rodiny Hubay ako aj Alberta  a Andreja Szuhaya zo Szuhafő.

1572. Pre Alberta Szuhaya zo Szuhafő je potrebné napísať písomné stanovisko.

1572. Marek Nagy zabezpečil pre Uršulu vdovský podiel z majetku jej zosnulého manžela Alberta SzuhayaSzuhafő.

1572. Albert Szuhay dal za 25 florénov Mikulášovi Hubayovi do zálohy časti majetkov v Hubove.

1572. Matej Szuhay si  vzal advokáta a zaplatil za to určenú čiastku.

1572. Pavol Hegyi a Uršula- manželka Alberta Szuhaya si vzala advokáta a zaplatila za to 6 denárov.

1573. Žofia- manželka Demetera Hubaya podala žalobu na Mateja Szuhaya a Pavla Hubaya a zaplatila za to 6 denárov.

1573. Pavol Szuhai „Harcsa“ si vzal advokáta (zaplatil za to 6 denárov) a požiadal súdnu stolicu, aby sa k nemu mohol prisťahovať poddaný Štefan Székely z Posoby (Gömörszőlős pri Putnoku) od pánov Michala Serjényiho s manželkou Annou Tornallyayi.

1573. Matej Szuhay požiadal súdnu stolicu o umožnenie presťahovania sa poddaného Jakuba Kecseho bývajúceho v Ragályi (pri Szuhafő) od pani Alžbety- manželky Jána Bašó.

1574. Časť majetkov v Szentgyörgyszuhe, ktorú Juraj Szuhay za 100 florénov prepustil Františkovi Kardošovi, prevzala podľa rozhodnutia súdnej stolice Sára- manželka Františka Šimona.

1574. Tomáš Szuhay súdnou cestou nechal predvolať Petra Derencsényiho za to, aby postavil pred súd Martina Csására z Rakottyásu (Rakytník, okr. Rimavská Sobota). 

1574. František Láthránd požiadal súdnu stolicu o navrátenie utečeného poddaného Františka Kovácsa od Mateja Szuhaya.

1575. František Deme súdnou cestou žiadal Mateja Szuhaya, aby postavil pred súd v Szuhe bývajúcich Jakuba a Štefana Kecseho, ako aj v Ragályi (pri Szuhafő) bývajúceho Štefana Jakaba (zrejme utečení poddaní). Menovaný za to zložil 5 denárov.

1575. Benedikt Beretkey súdnou cestou žiadal, aby Žofia- vdova po nebohom Jánovi Beretkeyovi a jej syn František Szuhay umožnili postaviť pred súd poddaného Laczka bývajúceho v Beretke (Bretka, okr. Rožňava).

1575. Bálint Bartók v zmysle rozhodnutia súdnej stolice sa môže domáhať potrestania poddaných Mateja SzuhayaIvánfalve (pri Zádorfalve)) a prinútiť ich aj k tomu, aby zaplatili Turkom.

1575. Juraj Perbes podal žalobu na Františka Szuhaya, ktorý bol podozrivý z vraždy Benedikta Beretkeya a bol už trikrát predvolaný pred súdnu stolicu, ale ani raz sa nedostavil.

1576. Peter Csolthay podal námietku proti tomu, aby Matej Szuhay kúpil pozemky a časti majetkov v Ivánfalve (pri Zádorfalve).

1576. Matej  Szuhay si pred ališpánom vybral advokátov: Lazára Korlátha, Pavla Zsóryho, Andrása Dövényiho, Pavla Komornika, Benedeka Karácsondyho a Petra Karácsondyho.

1576. Manželia Szentiványiovci  predvolali pred súdnu stolicu Gregora Tibaya s manželkou a Annu Szuhay.

1576. Súdna stolica v mene Mateja Szuhaya zakázala všetkým susedom hraničiacim so Szentgyörgyszuhou, aby urobili výrub v lese Bakóc, ktorý sa nachádza v jej chotári.  Za tento zákaz bola zaplatená aj určená čiastka.

1576. Vdove po nebohom Benediktovi Beretkeyovi a jej  synovi  vyplatil František Szuhay pred súdnou stolicou 25 florénov ako odškodné za smrť Benedikta Beretkeya.

1577. Pavol Szuhay si vzal advokáta a zaplatil za to prislúchajúcu čiastku.

1577. Juraj Horváth žiadal súdne povolenie o presťahovanie poddaných Antona a Mateja Vinczeových z Harmacza (Chrámec, okr. Rimavská Sobota) od Gašpara Szuhaya.

1577. František Kováč, poddaný Pavla Szuhaya, bývajúci v Szuhe, sa dohodol so súdnou stolicou zastúpenou Františkom Láthrándom, že za poplatok 8 florénov ho už nikto nebude môcť nazvať újdeným poddanným aj napriek tomu, že ním v skutočnosti bol. Okrem toho za tento úkon zaplatil 12 denárov.

1577. Pavol Szuhay si za 33 florénov vzal do zálohy šľachtické pozemky od Ilony- vdovy po nebohom Matejovi Perkedym. Jednalo sa o pozemky, lúky a lesy, pričom tento majetok bol niekdajším majetkom  Tomáša Szentgyörgyszuhaya. Po čase vdova Ilona splatila prvú splátku zálohy vo výške 26 florénov.

1577. Boldizsár Láthránd súdnou cestou žiadal Pavla Szuhaya, aby postavil pred súd svojich poddaných Jána Jánoša a Jakuba Bálinta v Szuhafő.

1577. Imrich Imolay žiadal súdnou cestou o povolenie presťahovania poddaného Štefana Kecsiho bývajúceho v Zubogyi, ktorého pánom bol Pavol Szuhay.

1577. Pavol Szuhaj si vzal advokáta a zaplatil za to požadovanú čiastku.

1577. Agáta Szuhayová- manželka Antona Vályiho podala žalobu na Alberta Čására.

1577. Pavol Szuhay si vzal advokáta Lőrinca Šimona a zaplatil za to 6 denárov.

1577. Uršula- vdova po nebohom Štefanovi Szuhayovi, ktorá je súčasnou manželkou Alberta Szuhaya potvrdila, že od Mareka Nagya prevzala 12 florénov, ktoré dostala ako dedičstvo po zomrelom manželovi z majetkov v Szuhafő. Za túto potvrdzujúcu listinu obe strany zaplatili po 12 denárov.

1577. Pavol Szuhay súdnou cestou predvolal Petronelu Serjényi- vdovu po Pavlovi Darvašovi za to, aby postavila pred súd Antona Kováča, bývajúceho v Zubogyi. Zaplatil za to poplatok 6 denárov.

1577. Ján Szuhay, Bálint Bartók , Baláž Szabó a Ján Mátyáš dostanú satisfakciu od  Františka Žoldoša, Juraja Kövešdyho a Gregora Farkaša tým, že za vraždu Antona Farkaša od nich  dostanú odškodné 40 florénov.

1577. Alexander Héthy za 25 florénov prepustil Pavlovi Szuhayovi časti svojich majetkov v Héte (Hét pri Putnoku)  a zaplatil za tento úkon 2 denáre.

1578. Pavol Szuhay súdnou cestou žiadal, aby Pavol Dövényi predviedol Juraja Bekeho, bývajúceho v Zubogyi

1578. Pavol Szuhay žiadal o súhlas súdnej stolice, aby sa poddaní rodiny Dövényi a to Martin, Jakub a Ján Mazovci, bývajúci v Szuhe,  mohli presťahovať.

1578. Ján Szuhay- syn Alberta Szuhaya, ako aj  Bálint Varga , Baláž Szabó a Ján Mátyáš v súvislosti s vraždou Antona Farkaša mali učiniť satisfaciu Jurajovi Kövešdymu a Františkovi  Žoldošovi tým, že zaplatia ako odškodné 40 florénov. Za túto výpoveď zaplatili 6 denárov.

1578. Pavol Szuhay si pred ališpánom vzal advokáta Pavla Dövényiho a zaplatil za to požadovanú čiastku.

1578. Alžbeta Szuhayová- manželka Pavla Szaba, žiadala súdnu stolicu, aby Andrej Békényi postavil pred súd Pavla Bálinta bývajúceho v Szuhafő.

1578. Štefan Szuhay spoločne s mnohými inými svedčil v prospech vlastníckych práv rodiny Korpáš na časti majetkov Iramoš v Bozókháze (pri Hrkáči, dnes Gemerská Ves).

1578. Albert Móricz žiadal súdnou cestou Andreja Szuhaya, aby postavil pred súd poddaného Andreja Cselényiho bývajúceho v Szuhafő.

1579. Albert Móricz žiadal súdnu stolicu, aby bol predvedený jeden z utečených poddaných Andreja Szuhaya.

1579. Benedikt Boza žiadal súdnou cestou, aby bol Pavol Szuhay („Harcsa“) predvolaný na súd za to, aby postavil pred súd poddaného Martina Maszó, bývajúceho Szentgyörgyszuhe.

1579. Ján Szuhay podal súdnu žalobu na Štefana Szuhaya.

1579. Slúžny Benedikt Bodon a prísažný Peter Bodon v súlade s rozhodnutím súdnej stolice uviedli v Centeházi do majetku Uršulu- vdovu po Matejovi Csenthe. Pri uvedení boli prítomní okrem iných aj šľachtic Tomáš Szuhay (nobiles), ako aj Peter Demeter, ktorý bol poddaným Martina a Mateja Puthnokyho bývajúci v Kálosáni (Kaloša, okr. Rimavská Sobota) a  Gál a Simon Csásárovci, ktorí boli poddaní Mikulása Derecsényiho v Rakottyási (Rakytník, okr. Rimavská Sobota).

1579. Benedikt Dér s manželkou súdnou cestou podali žalobu na Františka Szuhaya.

1579. Pavol Kisszuhay (Jakófalva) podal žalobu v súdnej stolici na Františka Szuhaya, ktorý bol synom zosnulého Gabriela Szentgyörgyszuhaya.

1579. Balázs Puha žiadal súdnou cestou Pavla Szuhaya, aby postavil pred súd Jána Tótha a jeho syna Pavla. Zaplatil za to 6 denárov.

1580. Albert Szuhay súdnou cestou požiadal Andreja Szuhaya, aby predložil tú listinu vlastníctva, ktorá dokazuje, že on a jeho syn Adorján vlastní gazdovstvo s názvom Šomodirész.

1580. Peter Čolthay požiadal slúžnych a Andreja Szuhaya o navrátenie dvakrát újdeného poddaného Imricha Kováča od svojho pána Farkaša Baso.

1580. V záležitosti Boldizsára Láthranda boli určení slúžni sudcovia, medzi nimi aj Andrej Szuhay.

1580. Imrich Szuhay si za 3 florény vzal do zálohy časti majetkov vo Felsőszuhe, kde sa jednalo najmä o poľnohospodársky využiteľnú pôdu za podmienky, že vykúpiť ich možno až po uplynutí 1 roku.

1580. Žofia, vdova po Jánovi Beretkeym, dala Štefanovi Szuhayovi za 40 florénov do zálohy svojho poddaného Bálinta Kováča takým spôsobom, aby ho bolo možné vykúpiť ihneď po zložení predmetnej sumy.

1580. František Szuhay podal žalobu na Andreja Beretkeya- syna zosnulého Benedikta Beretkeya.

1581. Barbora- vdova po Benediktovi Szentkirályim žiada súdnou cestou Pavla Szuhaya o vrátenie hnuteľného majetku jej poddaného Tomáša Bárdosa. Tento majetok pozostával z dvoch volov, jedného koňa, troch mladých volov, jednej kravy s teliatkom, 12 ošípaných, jedného voza a iného.

1581. Alžbeta Szuhayová, manželka Pavla Szaba si vzala advokáta.

1581. Gašpar Szuhay požiadal súdnu stolicu o súhlas s presťahovaním poddaného.

1581. Barbora, vdova po Benediktovi Szentiványim, žiadala súdnou cestou Pavla Szuhaya, aby postavil pred súd Martina Mazoa, Jakuba Bisotha a Štefana Vargamihálya.

1581. Gašpar Szuhay žiadal súdnu stolicu o navrátenie svojho poddaného Štefana Mazoa a jeho celej rodiny od rodiny Darvaš. 

1581. Pavol Szuhai „Harcsa“ si vzal advokáta a zaplatil za to 6 denárov.

1581. Jeho cisárska a kráľovská Výsosť Rudolf I. požiadal slúžneho Lathranda a Juraja Korlátha o povolenie k presťahovaniu Petra Tótha, bývajúceho v Szentgyörgyszuhe, resp. Alsószuhe od Gašpara Szuhaya, Štefana SzuhayaMartina Szuhaya, ako aj od Kataríny Szuhayovej, manželky Petra Kuzu.

1581. Žofia, manželka Mikuláša Dulu, dala do zálohy za 10 florénov šľachticovi Gašparovi Szuhayovi (nobilis) celú časť usadlosti Petőföld.

1581. Anton Hubay požiadal slúžneho Láthranda a Andreja Szuhaya o možnosť presťahovania sa poddaného Gregora Olaha, bývajúceho v Alsószuhe, od pána Františka Šimona a jeho manželky (nobiles).

1581. Pavol Szuhay si vypočul výpoveď Petronelly Serjényi.

1581. Petronella Serjényi žiadala súdnu stolicu, aby Gašpar Szuhay postavil pred súd Štefana Mazoa a Františka Kováča bývajúcich v Alsószuhe. Podobne požiadala súdnou cestou aj Pavla Szuhaya (Harcsa), aby postavil pred súd Martina Mazoa z Alsószuhy.

1582. Pavol Szuhai Harcsa sľúbil, že pustí na slobodu poddaného Jána Kata, ktorého prepustil Pavol Devényi a ktorého on potom nechal zavrieť.

1582. Zástupcovia šľachty gemerskej župy si zvolili  prísažných, medzi ktorými boli: Anton Hubay, Juraj Korláth, Andrej Szuhay, Pavol Szuhay a i. 

1582. Súdna stolica rozhodla, že Štefan Szentiványi s manželkou  budú potrestaní pokutou 12 florénov za krivé obvinenie, že Andrej Szuhay sa nechoval úctivo k pečati pána ališpána, čo však nevedeli nijako dokázať.

1582. Vo veci Jeho cisárskej a kráľovskej Výsosti Rudolfa I. ohľadom poddaných Františka Žoldoša a Štefana Szuhaya súdna stolica rozhodla nasledovne: František Žoldoš a Štefan Szuhay mali odprisahať, že ich poddaní, za ktorých ručia,  neodohnali zo statku v Szuhe viac ako 4 prasce.

1582. Ján Omanyi súdnou cestou žiadal Pavla Szuhaya (Harcsu), aby postavil pred súd Martina Mazoa, bývajúceho v Szuhe.

1582. Pavol Szuhay Harcsa si vypočul výpoveď Mateja Orogványiho a jeho manželky.

1582. Súdna stolica vo veci Petronelly Serjénskej, Gašpara Szuhaya a ich poddaných rozhodla nasledovne: Ak František Kováč, Štefan Mazo a Baláž Puha spoločne s 9 bezúhonnými svedkami budú svedčiť proti pani Petronelle, tak ju treba odsúdiť za nezákonné obohacovanie. Ak to neodprisahajú, tak ich treba odsúdiť v zmysle obvinenia.

1582. Tomáš Szuhay dal pozemky vo Felsőszuhe (časť v Szuhe, časť v Korláte a časť v Kisvölgyi) do zálohy za 7 florénov Jánovi Szuhayovi. Záloha sa uskutočnila takým spôsobom, že pozemky bude možné vybrať zo zálohy až po dvoch rokoch po zaplatení 7 florénov.

1582. Pavol Szuhay súdnou cestou predvolal pred súdnu stolicu Michala Serjényiho za to, aby postavil pred súd Benedikta Csulyaka bývajúceho v Keleméri (pri Putnoku).

1582. František Szuhay a jeho manželka Margita, ako aj jeho nevlastný syn František Csákányi na 10 rokov prenechali neobrábanú a zanedbanú vinicu v Zádorfalve (pri Putnoku) Menyhertovi Lenkeymu.

 1582. Tomáš Szuhay vyhlásil, že svojich bratov JánaAlberta chce v predstihu  urobiť spoluvlastníkmi majetkov v Szuhafő vzhľadom na opatrovníctvo ostatných bratov.

1582. Žofia- manželka Františka Szuhaya spoločne s ostatnými vlastníkmi pred slúžnymi sudcami predali vinice Cselezan v Bozókházi (pri Hrkáči, dnes Gemerská Ves) za 16 florénov Andrejovi Jakubovi.

1583. Na základe žiadosti Františka Žoldoša bol pred súdnu stolicu predvolaný Ján Szuhay- syn Alberta Szuhaya z Felsőszuhy.

1583. Gašpar Szuhay žiada súdnou cestou o súhlas s odsťahovaním poddaných Jakuba a Bálinta Demjéna od rodiny Pilinyi a Lőrinca Mathe od rodiny Darvaš bývajúcich v Zubogyi.

1583. Ján Szuhay si vypočul výpoveď Františka Žoldoša.

1583. Pavol Szuhay je uvedený ako prísažný sudca v spore medzi rodinami Moricz a Bethes.

1583. V gemerskej župe zástupcovia šľachty zvolili prísažných a medzi nimi bol aj Pavol SzuhayAndrej Szuhay.

1583. Ján Szuhay preto, aby sa vykúpil z tureckého otroctva, predal za 100 florénov natrvalo Petronelle Serjényi jednu šľachtickú kúriu v Alsószuhe ( Szentgyörgyszuhe) v susedstve Farkaša Szuhaya. Serjénskej rodine predal aj ďalšiu kúriu, ktorú vlastnil jeho otec, Matej Szuhay.

1583. Albert Szuhay podal žalobu na Andreja Szuhaya vo Felsőszuhe kvôli lúke v susedstve domu Andreja Szuhaya.

1583. Michal Bašo a Andrej Bekeny vyslovili nesúhlas pred súdnou stolicou proti tomu, aby Peter Čolthay a Mikuláš Bášthy boli uvedení do majetkov v Ivánfalve (pri Zádorfalve), z ktorých polovica patrila Gašparovi Szuhayovi.

1583. Štefan Szuhay si vzal troch advokátov a zaplatil za to určenú čiastku.

1583. Ján Szuhay si vypočul výpoveď Michala Rinótha (predtým používal meno Szuhafeu). Neskôr Michal Rinóth ml. nechal predvolať pred súdnu stolicu Jána Szuhaya.

1583. Albert Szuhay získal od Andreja Szuhaya poddanský statok v Szuhafő, kde bývali Bartolomej a Andrej Čelen. Tento statok patril Albertovi Szuhayovi aj podľa dedičného práva. Avšak Andrej Szuhay predložil listinu (za ktorú zaplatil 41 denárov), podľa ktorej Albert stratil nárok na uvedený majetok.

1583. Starší Michal Rinóth predvolal súdnou cestou Jána Szuhaya zo Szuhafő (resp. Felsőszuhy)

1583. František Láthrand prostredníctvom sudcu Andreja Szuhaya  žiadal Pavla Dovényiho, aby postavil pred súd Ambróza Hergeza so synom, ako aj bratov Ferenczovcov.

1583. Andrej Szuhay pred súdnou stolicou žiadal, aby Peter Nagymark s manželkou a synom postavili pred súd Tomáša Lenártha, bývajúceho vo Felsőszuhe.

1583. Mikuláš Szuhay súdnou cestou požaduje, aby Michal Rinóth predstúpil pred súdnu stolicu a postavil pred súd Jána Mátyáša bývajúceho vo Felsőszuhe.

1583. Žofia, manželka Krištofa Nagya a Katarína, vdova po nebohom Pavlovi Barakonyim, požiadali Pavla Szuhaya (Harcsu) o jedného poddaného.

1584. V tomto roku boli menovaní prísažní, medzi nimi aj Pavol Szuhay, pričom novozvolení sudcovia zložili predpísanú prísahu.

1584. Žofia, vdova po  nebohom Mikulášovi Láthrandovi, žiadala súdnou cestou predvolať Pavla Szuhaya Harcsu vo veci poddaného Martina Mazoa.

1584. Katarína, vdova po nebohom Petrovi Nagyovi a Helena (honesta), manželka Gregora Farkaša  dali predvolať pred súdnu stolicu Jána Felsőszuhaya.

1584. Alžbeta Szuhayová, manželka Pavla Szaba, si vzala advokáta a zaplatila za to 6 denárov.

1584. Alžbeta Szuhayová, manželka Pavla Szaba, súdnou cestou dala predvolať Gašpara Szuhaya preto, aby postavil pred súd Urbana a Antona Szakálovcov bývajúcich vo Felsőszuhe.

 1585. Ján Szuhay, syn Alberta Szuhaya, si vzal advokáta.

1585. Jeho cisárska a kráľovská výsosť Rudolf I. prostredníctvom Jána Marczalyho požiadala slúžneho Láthranda a Juraja Korlátha o vyžiadanie poddaného Baláža Matta od GašparaŠtefana Szuhaya.

1585. Farkaš a Michal Bašo prostredníctvom Gašpara Szuhaya požiadali slúžneho Láthranda a Gregora Ragálya o povolenie k sťahovaniu Petra Riga a jeho rodiny z Imoly od ich pánov Krištofa a Jána Omanyi.

1585. Pavol Szuhay sa vyjadril, že má rozhodnutie o tom, že do Muráňa nemusí platiť desiatok. Menovaný za tento list zaplatil 3 denáre.

1585. Andrej Bekeny súdnou cestou predvolal Jána Szuhaya, syna Juraja Szuhaya zo Szuhafő, vo veci poddaného Gregora Farkaša.

  (Pozn.: Koniec informácií získaných zo zápisnice gemerskej župy z r. 1571-1585, zdroj pri nadpise). 

1587. Bálint Balassi bol predvolaný pred Zemplínsku stolicu nakoľko jeho služobníctvo vyhnalo zo zomborských lúk ľudí Ladislava Rákóczyho. Tento si želal, aby bol vypočutý slúžnym sudcom Žigmundom Zuhayom (Hőgye István: Irodalomtörténeti dokumentumok Zemplén levéltárában. Borsodi Levéltári Füzetek 26, Miskolc, 1986, s.17).

Rodina Pavla Szuhaya z Hornej Szuhy

Pavol Szuhay z Hornej Szuhy mal s Júliou Balajthy dvoch synov a to Jána  Štefana, viď rodokmeň nižšie (Csoma József: Abaúj-Torna vármegye nemes családjai. Kassa, 1897). Rodina Pavla Szuhaya bola veľmi bohatá.  Jedna z  vetiev tejto rodiny (resp. predkovia Pavol a Ján) pôsobila v bratislavskej župe už na začiatku 15. storočia, kedy tu v r. 1430 bol Pavol Szuhay jedným z veliteľov posádky Bratislavského hradu za  panovania  Žigmunda  Luxemburského. Joannes Szuhay bol kastelánom  tohto  hradu  v r. 1531 a je uvedený medzi magnátmi Uhorska (viď kapitolu "Postavenie rodu") (Andream Lehotzky: I. Regni Hungariae et Partium Eidem Annexarum. Quatuor Status et Ordines. Pars I, Typis  Simenis  Petri Weber, Posonii, 1796, s. 136-137). Štefan (1551-1608)  - druhý syn, sa stal jágerským biskupom, kaločajským arcibiskupom a predsedom uhorskej komory (viď kapitola "Postavenie rodu").

 

 

Rodina Pavla Szuhaya (Csoma József, 1897)

Pozn.: Niektoré informačné zdroje spochybnili pravdepodobne pre kontroverznosť osoby arcibiskupa Štefana Szuhaya jeho pôvod z  gemerských Szuhayovcov. Všetci historici  však poukazujú na  pôvod jeho rodiny z  Hornej Szuhy a uvádzajú, že Štefan bol strýkom Gašpara a Mateja (viď rodokmeň vyššie) (Csürös István:  Szuhay Mátyás. I. Cikkek, tanulmányok,  Protestáns Szemle, 22, Budapest , 1910, s. 327-328). Príslušnosť k tejto vetve dokumentuje aj ďalej uvedený záznam z r. 1607, týkajúci sa poslednej vôle Žigmunda Rákóczyho. V nižšie uvedenom zázname z r. 1598 sa dokonca uvádza, že Štefan Szuhay bol  bratom Gašpara a Martina, čo je reálne vzhľadom na veľký vekový rozdiel medzi Jánom, ktorý bol v r. 1531 veliteľom Bratislavského hradu a Štefanom, ktorý sa narodil v r. 1551.

Jánov syn Gašpar Szuhay  r. 1586 získava časti majetkov v Kis-Kinyisi (neďaleko Szuhy), Csányi (pri Hatvane) a v r. 1594 v Nagy-Bodolóne (Budulov, dnes mestská časť Moldavy n/Bodvou) v novoabovskej župe. Jeho syn Matej v r. 1659 vlastnil majetky aj v Alsó a Felsőszuhe, Kéri, Alpárone, Gibártone a Büdöne, jeho vnuci si v r. 1681 rozdelili Dolhu v marmarošskej oblasti (Csoma József: Abaúj-Torna vármegyék nemes családjai, 1. kötet, Kassa, 1897).  Pravdepodobne v tomto období sa táto rodina  Pavla Szuhaya z Hornej Szuhy (rodokmeň nižšie uvedený) presťahovala z Gemera a pôsobila výrazne v novoabovskej župe.

1588. Gašpar Szuhai získal od nitrianskeho biskupa Štefana Fejérkőa donáciu na všetky časti majetkov s kúriou  po Benediktovi Gadnaiovi, po ktorom neostali žiadni dediči. Podobne v r. 1598 od kráľovského miestodržiteľa Jána Kutassyho - ostrihomského arcibiskupa,  získal majetky v Sajó-Németi, Bánréve, Szuhafő, Czenteri (v susedstve Sajónémeti) v gemerskej župe a v Lörinczfalve v marmarošskej župe po Andrejovi Bekényim (Csoma József: Abaúj-Torna Egyesült Vármegyék Monographiája - 1. kötet, Kassa, 1897, s. 527).

1598. Samuel Spillenberg bol promovaný za doktora medicíny v Bazileji v r. 1598. Určitý čas sa zdržiaval v Regensburgu, ale potom sa na žiadosť mesta Levoča vrátil domov, kde pracoval ako lekár. V Levoči zriadil aj lekáreň. Dva roky liečil v tomto meste zadarmo a počas piatich rokov vybavil túto liečebňu aj drahými nemeckými liečebnými zariadeniami, ktoré financovala Levoča. Veľmi zaujímavá je informácia, že jágerský biskup Štefan Szuhay  požiadal tohto lekára o pomoc pri liečení svojho brata Gašpara Szuhaya (Dr. Diószegi György Antal:  Spillenberg Sámuel lőcsei orvosdoktor papírmalma. Honismeret, 38, 4. szám, 2010).   

1605. Štefan Bocskay (* 1557 – † 1606) bol príslušník bohatej sedmohradskej magnátskej rodiny, vodca prvého protihabsburského stavovského povstania, sedmohradské knieža a uhorský protikráľ. Povstanie sa skončilo podpísaním mieru vo Viedni (1606), ktorý zaručil uhorským nekatolíkom náboženskú slobodu a ústup katolíckej cirkvi z dovtedajších pozícií. Sedmohradsko tradične inklinovalo skôr k Turkom ako k Habsburgovcom a keď sa v rokoch 1602 – 1604 stalo súčasťou Kráľovského Uhorska, miestni šľachtici sa proti tomu búrili. V r. 1605 Štefan Bocskay na upokojenie situácie posiela medzi Sikulov v Sedmohradsku Jána Petkyho a Gašpara Szuhaya (Barabás Samu: Székely oklevéltár 1219-1776, Budapest, 1934). 

1605. V listine princa Mateja (neskôr uhorský, český kráľ a nemecký cisár Matej II.) zabezpečujúcej poslednú vôľu uhorského miestodržiteľa  Martina Petheho je zmienka o pozostalostiach venovaných členom miestodržiteľovej kancelárie, medzi ktorými sa spomína aj servitor Martin Szuhay (ÖStA HKA Hoffinanz -Ungarn RN. 89. Konv. 1605. december fol. 282-296. Viennese inventory HOFFINANZ UNGARN (1275) 1525-1641).

1607. V poslednej vôli sedmohradského kniežaťa Žigmunda Rákóczyho (1544-1608) sú spomenutí biskupi, ako hlavní duchovní vodcovia a učitelia krajiny, medzi inými aj Štefan Zuhay, jágerský biskup. Za exekútorov všetkých majetkov, ktoré prenechal svojim synom, poveril okrem svojich  bratov Františka, Ľudovíta a Jána aj Gašpara ZuhaÿaV poslednej vôli je želanie prenechať určité časti jeho majetkov Onga a Remény v novoabovskej župe Gašparovi Zuhaiovi a vyplatiť z hodnoty majetku v Tarczali jeho manželke  6000 florénov, Gašparovi Zuhaiovi  4000 florénov a zbytok jeho synoviPoslednú vôľu podpísali Žigmund Rákóczi s.k. (P. H.), Štefan Szuhaj, s.k. episcopus Agriensis (P. H.), Gašpar Zuhaÿ s. k. (P. H.), Martin Zuhaÿ s. k. (P. H.) a iní (Művelődéstörténeti adatok Rákóczy Zsigmond fejedelem végrendelete 1607.  Magyar Történelmi Tár – 3. sorozat 7. kötet, 1884) (Pozn.: s.k. znamená vlastnou rukou a P.H. je miesto pečate; originál je uložený v archíve Vörösváru - Caps. 14. Fase. 2. Nr. 10). 

Gašpar Szuhay, syn Jána Szuhaya,  mal za manželku Šáru Mošdoši. V r. 1606 sa im narodil syn Gašpar a v r. 1618 syn Matej, ktorí zohrali veľmi významnú a hrdinskú úlohu v protihabsburgskom  odboji (rodokmeň obr. nižšie) (Csoma József: Abaúj-Torna vármegye nemes családjai. Kassa, 1897). Po smrti svojej prvej manželky sa Gašpar Szuhay oženil s Katarínou- vdovou po Pavlovi Gecheyovi, ktorá mala syna Františka s prvého manželstva. Gašpar Szuhay sa staral o neho ako o vlastných synov Gašpara a Mateja a dal mu aj potrebnú výchovu a vzdelanie, podobne  sa staral a zveľaďoval aj jeho majetky. Za túto starostlivosť mu František  Gechey- príbuzný jeho nevlastného syna, prepustil v r. 1611 majetky v Nagy Kinyisi v novoabovskej župe s tým, že ak Gašpar Szuhay alebo jeho brat Martin nebudú mať potomkov, majetok sa vráti Gecheyovcom (Csoma József: Adalékok a felső-gechei Gechey-család történetéhez és nemzedékrendjéhez. Turul. A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye, 1886). 

1643. Po smrti   Gašpara Szuhaya si  jeho synov GašparaMateja v r. 1643 vzal pod svoju ochranu a tútorstvo Juraj Rákóczi (Galla Ferenc: Pálos missziók magyarországon a 17–18. században. Budapest, Róma, 2015). 

Gašpar Zuhaÿ (1606-1681) sa narodil v r. 1606. Jeho matka sa volala Šára Mosdossy a manželka Žofia Basó  (viď rodokmeň vyššie). Podľa archívnych záznamov bol v r. 1616 Gaspar Szuhai de Kinisz zapísaný na univerzitu v Heidelbergu ako štipendista (Heltai János: Adattár a heidelbergi egyetemen 1595—1621 között tanult magyarországi diákokról és pártfogóikról. Az Országos Széchényi Könyvtár Évkönyve, 1980, Budapest, 1982). V r. 1640 sa stal členom zastupiteľstva novoabovskej župy, v 1642-43 bol už stoličným prísažným. V r. 1670 so svojim bratom pôsobil v  protihabsburgskom odboji, za čo bola na jeho hlavu vypísaná odmena 5000 toliarov. V r. 1677 sa pod vlajkou novoabovskej župy stal kapitánom vojenskej družiny (70 jazdcov) podporovanej šľachtou. Pripojil sa k vojsku vedenému Františkom Majošom proti vojsku najatom Francúzmi na poľskej hranici. V r. 1678 bol zvolený do 12 členného výboru odboja, avšak pre svoj vek to odmietol. Tragicky zomrel v r. 1681 vo Feketeardóne, kde ho vojaci rozsekali šabľami vo svojom vlastnom dome. Alžbeta Szuhaiová, pravnučka Gašpara Szuhaya, si okolo r. 1764 zobrala za manžela Samuela Pataya, ktorý pochádzal zo starého šľachtického rodu, vlastniaceho tokajské vinohrady a iné majetky vo viacerých župách Uhorska. Mali dvoch synov a jednu dcéru (Kempelen Béla: Magyar nemes családok, 8. zv., Grill Károly könyvkiadóválallalata, Budapest, 1914, s. 207). Po konfiškácii majetkov oboch bratov dostal Gašparov dom v Košiciach nejaký kňaz- vychovávateľ a vinice Mateja Szuhaya v Tokaji výberca daní ako odškodné spôsobené povstalcami (Galla Ferenc: Pálos missziók magyarországon a 17–18. században. Budapest, Róma, 2015).

Podpis Gašpara Zuhaÿa (kapitán)

Matej  Zuhaÿ   (1618-1677), brat Gašpara Zuhaya, mal  tiež  veľmi  aktívnu  účasť v  protihabsburskom  odboji. Rodina Mateja Zuhaya bývala v Ónode (neďaleko Miškovca), čo je uvedené v listine z r. 1612, v ktorej sa Matej Zuhay v mene svojej manželky  a synov ohradzuje proti uvedeniu Farkaša Garaya do majetkov v Hajnáčke (okr. Rimavská Sobota) (Sugár István: Az Egri Káptalani Hiteleshely nógrádi vonatkozású iratainak regesztái 1378–1700 - Adatok, források és tanulmányok a Nógrád Megyei Levéltárból 30. Salgótarján, 2001).  Už  ako študent  v Blatnom potoku (Sárospataku) bol známy svojimi protihabsburskými postojmi. Ako kuruc vo vojsku Juraja Rákócziho I.   bol už ako 26 ročný poručíkom, v r. 1644 kapitánom a pri Jurajovi Rákóczim II. v r. 1648 veliteľom hradu v Ónode a v Kálló. Mal tvrdú povahu a v r. 1645 už mal za sebou aj súboj s Matejom Huszárom, hlavným kapitánom marošskej župy.  Vo víťaznej bitke pri Lipovej (mesto v župe Arad v Sedmohradsku) r. 1658 viedol  ľavé krídlo Rákócziho vojska proti budínskemu pašovi Ahmedovi. Bol zvolený za stoličného sudcu novoabovskej župy a v r. 1662 zastupoval župu na Uhorskom sneme v Bratislave, kde bol zapísaný ako Mathias Szuhay de Szuhafő. Pod vedením palatína a grófa Františka Wesselényiho  v r. 1669-1670 mal účasť  v protihabsburgskom  šľachtickom povstaní.  V r. 1672 viedol jedno krídlo vojska pri útoku na Košice.  V genealogickej štúdii o rodine Halmágyi sa uvádza Ján Halmágyi, ktorý v časoch protihabsburského povstania (1678-1683) vedeného Imrichom Thökölym zanechal štúdiá a stal sa tajomníkom kapitána Mateja Szuhaia - kuruckého veliteľa pluku (Sándor Imre: A szilágysomlyói Halmágyi család, I. közl. Czímerrel, Genealogiai Füzetek, 1907)Na  hlavu Mateja Szuhaya bola cisárskym vojskom vypísaná odmena 7000 toliarov.  Pri tejto príležitosti Pest-Pilis-Soltská župa vyhlásila odmenu 1000 zlatých za dolapenie alebo zabitie povstalcov Štefana Petróczyho, Gabriela Kendeho, Pavla Szepessiho a za Pavla Wesselényiho 2000 zlatých. Matej bol zavraždený labancami v Máramarosi v r. 1677 (Borosy András: Pest-pilis-solt vármegye közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái 1638–1711, II. 1666–1680). Jeho obrovský majetok bol  zhabaný a podľa súpisov v štátnom archíve z r. 1671/1672, 1678, ako aj z r. 1686 sa jednalo o majetky v Kércsi, Halmayi a Deteku v Abovskej župe, Csongráde, Tiszakürte, Tiszatenyő a Sasi v Csongrádskej župe, Fokare, Tiszaballe, Tisza Szőgyi a Szent Iványi v Hevešskej župe, Szentgyörgyi a Jenő pri Szolnoku a pod. V Halmaji vlastnil napríklad kúriu so šindľovou strechou, mlyn s tromi mlynskými kameňmi, vinice, záhrady, rybníky, bukový les a koniareň. V urbárskom súpise z r. 1670 je uvedený ako šľachtic vlastniaci v Tarcali (tokajská vinohradnícka oblasť) vinohrady s kamenným domom a pivnicou, ktorá "nemá páru v celom meste" (NL OL E 156 - a. - Fasc. 145. - No. 006 / a). Skonfiškované majetky v Csongráde v r. 1670 a 1697 prešli do vlastníctva generála Schlicka a neskôr v r. 1722 prešli do vlastníctva rodiny grófa Károlyiho (A nagy-károlyi gróf Károlyi család összes jószágainak birtoklási története, Második kötet, Budapest, 1911, s. 18). V súpisoch z r. 1728 je zmienka aj o tom, že rodina Mateja Szuhaya vymrela. Sestra Mateja Szuhaia, Anna, sa stala druhou manželkou Menyhérta  Pogánya, ktorý pochádzal zo starej šľachtickej rodiny v župe Zala, ktorej vetva vlastnila veľké majetky v Marmarošskej župe (Kempelen Béla: Magyar nemes családok, 8. zv., Grill Károly könyvkiadóválallalata, Budapest, 1914, s. 358).

1607. Žigmund  Rákóczi daroval Gašparovi Zuhaÿovi pustu Baxa (Baksa puszta) pri Halmayi v novoabovskej župe (obr. nižšie) (A 57 - Magyar Kancelláriai Levéltár - Libri regii - 6. kötet - 164 - 165. oldal E 227 - Magyar Kamara Archivuma - Libri donationum - 5. kötet - 134. oldal HU MNL OL A 57 - 06 - 0059 /a).

 

 Žigmund Rákóczi daruje Gašparovi Zuhaÿovi pustu Baxa pri Halmayi

1607. Sára Mosdossy, so svojim manželom Gašparom Szuhayom, s ktorým mala syna GašparaMateja, zdedila po svojom strýkovi v r. 1607 v novoabovskej župe kamennú kúriu v Mikóházi, mlyn a vinice v Mátyásházi a v szatmárskej župe dom v Penyige, mlyn v Kömörő, ako aj časti majetkov v Nagyszekeresi a Danyóde. Kráľ  v r. 1638 potvrdil ich nároky na toto dedičstvo (Gecsényi Lajos: A Szepesi Kamara vezető tisztviselői 1646-1672. Gazdaság, társadalom, igazgatás. Tanulmányok a kora újkor történetéből, Győr, 2008).

1607. Juraj Thurzo sa v liste adresovanom Žigmundovi Rákóczimu  zmieňuje o Gašparovi Szuhayovi, vkladá do neho dôveru a žiada Rákócziho o písomnú odpoveď. Juraj Turzo bol bojovník proti Turkom (zúčastnil sa na všetkých významných protitureckých bitkách), známy diplomat, podporovateľ Slovákov a protestantizmu (Hőgye István: Zempléni históriák I. rész A honfoglalástól 1848-ig. Miskolc, 2002).

1607. Žigmund Rákóczi sa v liste adresovanom cisárovi Rudolfovi I. ospravedlňuje panovníkovi, že jeho príkaz zúčastniť sa zasadnutia uhorského snemu nemôže kvôli svojmu zdravotnému stavu, krátkosti času a tureckému nebezpečenstvu splniť. Ako svojich zástupcov posiela Pankráca Sennyeiho a Gašpara Szuhaya (Szilágyi Sándor: Erdélyi Országgyűlési Emlékek 5, 1601-1607. 6. Fehérvári országgyűlés, Budapest, 1879).

1610. Gašpar a Martin Szuhay v Novoabovskej župe v r. 1610  získali od kráľa Mateja II. darom aj Kinišskú pustu pri Halmayi (Kinisz asi 30 km východne od Szuhafő) (Nagy Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest, 1863).

1612. Rodina Bor, aby vyslobodila Mikuláša Bora, syna Šimona Bora z tureckého zajatia, dala časti svojich majetkov v Halmaji a Nagykinyisi do zálohy okrem iných zemepánov aj Gašparovi Szuhaiovi (Csoma József: Abaúj-Torna Egyesült Vármegyék Monographiája - 1. kötet, Kassa, 1897, s. 119). 

1617. V liste Jána Moritschgina zo Szuhy (Zuha), ktorý poslal  vdove po  Mikulášovi  Pálffym, sa ohľadom záležitosti vín z panstva Červený Kameň  uvádza  aj išpán Zuhay (Jedlicska Pál: Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához 1401-1653 s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai. Budapest, 1910, s.22).

1630.Tarcali (obec Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe v Tokajskej oblasti) bol Rákócziho dom (Veľká kúria – Kráľovský dvor, obr. nižšie),  vo vlastníctve Juraja Rákócziho do vlastníctva ktorého bol uvedený v r. 1630, kedy bol Rákóczi županom boršodskej župy. Z južnej strany v susedstve sa nachádzal dom GašparaMateja Szuhaya (Olajos Csaba: A tarcali koronauradalom építészeti emlékei. A herman Ottó múzeum evkönyve. xxviii-xxix. Miskolc, 1991).

 

 

1636. Alžbeta Szuhay si vzala za manžela  Andreja Demeho zo starej šľachtickej rodiny zo Zádorfalvy (medzi Szuhafő a Alsószuhov v gemerskej župe) (Kempelen Béla: Magyar nemes családok 3. kötet, Caballini-Ezbar, 1912).

1638. V r. 1638 Gašpar Szuhay spolu s bratom Matejom a sestrou Annou získavajú od Ferdinanda III. ako královský dar osady Danyád, Penyige, Kis-Szekeres a Kömörő (Borovszky Samu. Magyarország vármegyéi és városai.  Szatmár vármegye. Apolló irodalmi és nyomdai részvény-társaság, Budapest, 1908). Rodina vlastnila veľké majetky: polia, domy, vinice ako aj celé kuriálne dediny v Balajtone, Zubogyi, Szuhe a časti majetkov v Szendrő, Tarczi, Baksi, Visole, Vilmányi, Kis-Kiniszi, Csontosfalve, Halmaji, Ptügyi, Szent-Istváni, Tenyő, Kürte, Csongráde, Szent-Györgyi, Bökényi a Élesde. Gašpar Szuhay (Zuhay) sa angažoval v protihabsburgskom odboji a nielen on sám, ale aj jeho synovia Gašpar a Matej, ktorým historici venujú pomerne veľkú pozornosť (viď vyššie uvedené). Ich sestra Anna si ako vdova po Ladislavovi Becskeim  vzala za manžela Gregora Lipcseiho a po jeho smrti Menyharta Pogánya.

1638. V štátnom archíve sa nachádza súpis majetku Gašpara, Mateja a Anny Zuhay (obr. nižšie) z r. 1638 v Abaúji, Mikóhazi, Mattyashazi, Szatmári, Penige, Nagyszekeresi, Danyáde a Kömörő (A 57 - Magyar Kancelláriai Levéltár - Libri regii - 9. kötet – s. 62 – 66).

  

 Súpis majetku Gašpara, Mateja a Anny Zuhaj v r. 1638 (MNL A 57)

1644-1648. Gregor Szuhay bol v Hlohovci evidovaný ako pešiak (szentpéteri gyalogos) (Dobrossy István: Nagy Magdolna: I. Rákóczi György és Borsod vármegye 1644-1648. Borsodi Levéltári Füzetek 36. Miskolc, 1998).

1651. Vzťahy medzi rodinami Szuhay Rákóczy boli veľmi silné, blízke a dôverné  aj po smrti Žigmunda Rákóczyho. V liste adresovanom Pavlovi Pálffymu sa veľmi pochvalne vyjadruje gróf Juraj RákóczyMatejovi Szuhayovi a jeho loajalite v službách, ktoré poskytol rodine Rákoczyovej (Jedlicska Pál: Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához 1401-1653 s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai. Budapest, 1910).

1662. V Bratislave zasadal uhorský snem. Abovský komitát zastupovali Mathias Szuhay de Szuhafő a Andreas Székely de Nagy Ida. Medzi účastníkmi boli okrem iných magnáti  Nicolaus Pálffy, Gábriel Illyésházy, Christophorus de Batthyány, Georgius Illyésházy, Paulus Eszterházy, Stephanus Csáky junior, Ladislaus Rákóczy, Nicolaus Erdődy, Nicolaus Pázmány a baróni Franciscus Wesselényi palatinus, Franciscus Nádasdy judex curiae, Nicolaus Zrinyi banus, Stephanus Csáky (magister Thavernicus) a i.  (Gusarova, Tatâna Pavlovna: A 17. századi magyar országgyűlések résztvevői. Levéltári Közlemények 76, Magyar Országos Levéltár, Budapest, 2005, s. 93–148).

1662. V časoch už legálnej reformácie sa v zemplínskej župe množili akty protireformácie, preto župa poslala do Viedne vyslancov Andreja Székelya a Mateja Szuhaya ako zástancov reformácie so zvláštnym posolstvom ku kráľovi Leopoldovi I. Lenže stretnutie s kráľom im bolo zamietnuté a listina bola doručená palatínovi. Ten upozornil župu, aby už takéto maniere nepoužívala (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai. Zemplén vármegye és Sátoraljaújhely, 1905).

1668. Pri sčítaní ľudu v r. 1668 bolo v Szuhafő zaregistrovaných 5 szuhajovských rodín na čele so Szuhayom Pavlom, Jánom, Mikulášom a dvoma Andrejmi.

1669. Blatný potok (Sárospatak): František Rákoczi s predstaviteľmi protestantského hnutia uzavreli dohodu o navrátení vlastníckych práv protestantským cirkvám. Medzi prítomnými boli gróf Peter Zrínÿ (chorvátsky bán), Štefan Bocskaÿ- župan zemplínskej župy, Pavol Vesselenÿ, ako aj Matej Szuhaÿ -národný hrdina (Balogh Judit - Dienes Dénes - Szabadi István: Rákóczi-iratok a Sárospataki Református Kollégium Levéltárában 1607-1710 - Acta Patakina 1. 1999).

1670. Majetkové pomery šľachticov- majiteľov zhabaných majetkov v spišskej župe v r. 1670-1673: 

 

dediny,

usadlosti

želiar

poddaný

pôda

pasienky

vinica

mlyn

iné

Gašpar

Szuhay

14

9

 

280

80

 

 

pivovar

Matej

Szuhay

26

9

1 slob.

319

68

83

1

colnica

 (Ulrich Attila: A nyíregyházi Jósa András Múzeum évkönyvei 53. Jobbágyi adózás és társadalom a Szepesi Kamara területén 1670-73 között. Nyíregyháza, 2011)

1670. Na hlavnom vojenskom veliteľstve novoabovskej župy v Košiciach sa uskutočnilo stretnutie so zástupcami župy ohľadom riešenia situácie vtedajšieho revolučného obdobia, na ktorom sa okrem iných zúčastnili Matej a Gašpar Szuhay, ale aj Matej a Gašpar Szuhay ml., synovia Mateja Szuhaya staršieho (Szabó Adorján: Abaujvármegye és Kassa városa az I. Rákóczi Ferencz- és Thökölyféle fölkelések korában. (1670—1685), In: Történelmi kozlemények Abauj-Torna vármegye és Kassa multjából, 1. ročník, 1910, č.1).

1670. Do roku 1670 väčšina obyvateľov Uhorska patrila k evanjelikom, ale v rokoch 1670 – 1680 v rámci protireformácie došlo k úplnému zákazu a prenasledovaniu evanjelickej cirkvi. V r. 1670 dokonca s pričinením vojska určeného na boj proti Turkom bolo zavraždených niekoľko stoviek nevinných ľudí (obesených, sťatých a mučených). Je známy prípad kňaza Štefana Czeglédiho, ktorého po ročnom väznení v Košiciach predvolali na mimoriadny súd do Bratislavy, avšak cestou v Trnave zomrel následkom otravy pomaly pôsobiacim jedom podaným v košickej väznici (Bitskey István: Magyar emlékírók, 16-18. század,  Kocsi Csergő Bálint: Kősziklán épült ház ostroma. Budapest, Neumann Kht., 2000).  Ďalej sa v tejto práci, ako aj v almanachu o histórii hajdúchov (Nyakas Miklós: Hajdúsági Múzeum Évkönyve 8. Hajdúböszörmény, 1994)    uvádza  informácia o obdivuhodnom a hrdinskom správaní Gašpara Szuhaya - mladého hrdinu, vojaka, ktorý sa aj napriek hrubému zaobchádzaniu na košickom kapitanáte nezriekol svojho náboženstva a pretože odmietol poprieť svoju vieru bol po r. 1670 v žalári v Košiciach usmrtený podaním jedu (Frid. Adolpho Lampe: Historia ecclesiae reformate in Hungaria et Transylvania. Trajecti ad Rhenum, 1728). S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o syna Mateja Szuhaya, známeho protagonistu protihabsburského odboja, ktorý bol o sedem rokov neskôr tiež zavraždený labancami v Máramaroši a mal syna Gašpara. V tejto súvislosti podal parmský veľvyslanec Chiaromanni z Neapola v r. 1673 zvláštne hlásenie do Viedne panovníckemu dvoru: povstalci zajali dvoch synov košického generála Žigmunda Petheőa a odkázali „cisárskym“, aby slušne zaobchádzali s uväzneným  synom Mateja Szuhaja,  v opačnom prípade by prišli o život zajatí synovia košického generála (Óváry Lipót: A Magyar Tudományos Akadémia történelmi bizottságának oklevélmásolatai 3. füz., A XVII. századból származó oklevelek kivonatai. Budapest, 1901).

1670. Protestantskí šľachtici často ospravedlňovali svoj protestantizmus religióznym spôsobom.  Napr. Matej Szuhay, potomok šľachtického rodu, prominent novoabovskej rodiny a kalvinista veril, že ísť do vojny proti Habsburgovcom bude Bohom potrestané, ale pritom každé víťazstvo nad nepriateľom je dielom božím. Nenávidel kráľa Leopolda za prenasledovanie kalvinistov a napriek tomu, že bol veľmi blízky Františkovi Rákóczimu nedôveroval mu, lebo bol katolík (Georg B. Michels: The 1672 Kuruc Uprising: A National or Religious Revolt? Hungarian Studies Review, Vol. 39, No. 1-2, 2012)

1672. Vodcovia a velitelia v boji za slobodu v protihabsburgskom odboji boli: strýko vojvodu Imricha Thökölyho Štefan Petróczy z Kaszaváru, starý šľachtic a bývalý kálajský kapitán Matej Szuhay zo Szuhafő, boršodský alispán Pál Szepessy z Négyesu, Gábor Kende z Kölesa a Štefan Zákány z Ónodu (Thaly Kálmán: A báró Orlay s gróf Serényi család. Budapest, 1898).

1672. V  protihabsburskom stavovskom povstaní viedli povstalci útoky na viacerých miestach. Útok na Košice v novoabovskej župe viedol Matej Szuhay (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai Abaúj-Torna vármegye és Kassa (Magyarország vármegyéi és városai, 1896). V historickom  zázname  o tejto udalosti v  r. 1672  je  Matej Szuhay zapísaný ako "Mathias Szuchaÿ" (Szilágyi S.: Naplók és emlékiratok a XVII-ik századból:4. Köleséry Sámuel naplója. Magyar Történelmi Tár 1855-1934. Magyar Történelmi Tár, 3. sorozat 13. kötet, 1890). 

1678-1693. Okolo r. 1678 bol Tomáš Szuhai z novoabovskej župy kapitánom vo vojsku Imricha Thökölyho (Imrich Thököly bol sedmohradské knieža, vodca protihabsburského povstania(Heinrich Gusztáv: Halmágyi István naplója és iratai. Előadások és czikkek. Akadémiai Értesítő, 17. kötet, 1906, s. 442). V denníku Imricha Tökölyho zo dňa 7.6.1693 je záznam o smrti Juraja Szuhaia zo Szuhy následkom zasiahnutia strelnou zbraňou na  mieste zvanom Bukó víz, kde ho aj pochovali. Imrich Thököly sa o Jurajovi vyslovil ako o vernom a obľúbenom sluhovi,  ktorý bol jeho zbrojnošom a do jeho služieb vstúpil v r. 1690 (Nagy Iván, Késmárki  Tökoly Imre naplója 1693 — 1694. A Magyar Tudományos Akadémia, Pest, 1868). Jedným z dôverných veliteľov Imricha Thökölyho v r. 1703 bol Juraj Dolhay, máramarošský vrchný išpán, ktorého prvou manželkou bola Alžbeta Szuhayová (Zubánics László: Vitézi végek dicsérete. A nemesség szerepe a XVI–XVIII. Századi Északkelet-Magyarország társadalmi fejlődésében. Intermix Kiadó, Ungvár–Budapest, 2016, 292 s.).

1678.  Bývalé, skonfiškované  majetky rodiny Szuhay: Kércs (Abaúj m.) – Halmay (Abaúj m.) – Detak (Detek, Abaúj m.) predtým majetok mesta  Füzér  – Csongrád (Csongrád m.)  – Tiszakürt (Csongrád m.)  – Sas (Csongrád m.)  – Fokaro (Heves m.)  – Tiszaballa (Heves m.)  – Tisza Szőgy (Heves m.)  – Szent Ivány (Heves m.)  – Szentgyörgy – Jenő (Külső-Szolnok m.) (Urbaria et Conscriptiones UC 90 : 46 1678. április 20.17 Oldal, Latin, Eredeti. + 1 Példány Másolat. 1768. November 18. Készítette: Korponay Sándor Regisztrátor).

1680. Ján Szuhay je zaregistrovaný ako porotca v mestkom sudcovskom zbore.

 

  Súpis zhabaného majetku Štefana Szuhaja (MNL OL E 156)

1680Štefan Szuhaj je v hore uvedenom urbárskom súpise zhabaného majetku v obci Izsák (v súčasnosti mesto pod Budapešťou)  v Pest-Pilis- Soltskej župe  z r.  1680 uvedený ako rebel. Jeho ročná daň (census) je uvedená vo výške 32 zlatých florénov a 85 denárov (HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 101. - No. 077).

 

Súpisy šľachty v rokoch 1683-1716 a daňové povinnosti - Gemerská župa  (Zdroj: Štátny archív v Banskej Bystrici)

1683- súpis: Hubovo (Hubó) - Johannes Szuhaj, Andreas Szuhaj a Stephanus Szuhaj; Alsó Szuha- Georgius Szuhaj, Caspar Szuhaj a Samuel Szuhaj; Szuhafő- Johannes Szuhaj, Stephanus Szuhaj, starší, Stephanus Szuhaj, mladší a Andreas Szuhaj.

1686- dane: Ragály- Joannes Szuhaj- platil taxu (daň) 4 florény; Szuhafő- Martinus Szuhaj, starší, Martinus Szuhaj, mladší ( taxa po 48 denárov), Paulus Szuhaj (taxa 1 florén), Nicolaus Szuhaj (taxa 48 denárov).

1687- dane: Alsó Szuha- nebohý (defuncti) Samuel Szuhaj (taxa 6 florénov), Andreas I. Szuhaj (9 florénov), Andreas II. Szuhaj (15 florénov), Stephanus I. Szuhaj (6 florénov), Stephanus II. Szuhaj  (9 florénov); Hubovo – Joannes Szuhaj (taxa 18 florénov) a Stephanus Szuhaj (9 florénov); Szuhafő-  Paulus Szuhaj (taxa 6 florénov), Nicolaus Szuhaj (6 florénov ) a Joannes Szuhaj (9 florénov).

1689– dane (zo súpisu Stephana Dancsa): Zubogy- Szuhaj János (taxa 21 florénov); Szuhafő- Szuhai Márton (21 florénov), Szuhai Pál (6 florénov), Szuhai Miklós (6 florénov), Szuhai János (15 florénov), nebohý (defuncti) Szuhai István (6 florénov).

1690- súpis: Bez udania obce- Martin Szuhaj, Nicolaus Szuhaj, Joannes I. Szuhaj, Joannes II. Szuhaj a Stephanus Szuhaj. Ich mená sú zapísané v riadkoch a hneď za nimi je zapísaný aj Joannes (katona- vojak), avšak zo zápisu nie je celkom zrejmé, či sa jednalo o Szuhaja, nakoľko svorka pre spoločné priezvisko nie je k tomuto katonovi dotiahnutá.

1697- súpis: Alsó Szuha- Stephanus Szuhai a Mathias Szuhai; Felső Szuha- Paulus Szuhai, Martinus Szuhai a Joannis Szuhai; Hubovo- Andreas Szuhai.

1716- súpis: Alsó Szuha- Georgius Szuhaj a Gaspar Szuhaj; Felső Szuha- Johannes Szuhaj, Stephanus Szuhaj a Andreas Szuhaj; Hubovo: Andreas Szuhaj, Stephanus Szuhaj a Johannes Szuhaj.

 1685. Štefan Szuhay, šľachtic s erbom bol v r. 1685  alkapitánom na hrade Modrý Kameň (Nagy Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest, 1863) ; (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-kishont vármegye. Apollo irodalmi társaság, Budapest, 1903, 718 s.). Na malom zasadnutí novohradskej župy na hrade Halič pri Lučenci sa rozhodlo, aby sa poslala písomná žiadosť Štefanovi Szuhayovi, vicekapitánovi hradu Modrý Kameň, aby chytil viacerých menovaných  obvinených pre násilnosti v okolí hradu a aby v prítomnosti slúžneho a prísažného sudcu prešetril tento prípad a zjednal nápravu a odškodnenie postihnutých občanov  (Jancsó Éva: Nógrád vármegye nemesi közgyűlési jegyzőkönyveinek regesztái 1670–1672, 1683–1685. Nógrád megyei levéltárból 60. Salgótarján, 2012).  Štefan Szuhay patril medzi veliteľov labancov a bol kapitánom na hrade Szendrő (labanci bola prezývka pre cisárskych vojakov v období veľkých uhorských stavovských povstaní v 17. storočí). Labanci v tom čase dobili, vykradli a vypálili mesto Onod. Manželku Štefana Szuhaya kuruci zajali a odviekli do väzenia v Miškovci, kde s ňou bolo kruto zaobchádzané (Szendrei János: Miskolcz város története és egyetemes helyiratai II. Miskolcz város története 1000-1800, Miskolc, 1904, s.192).

1690. Účastníkmi uhorského (mimoriadneho krajinského) snemu v Sedmohradsku v r. 1690 boli: Dobai Dobay Gábor, Keneszlai Baji László, Ubrisi Ubrisy Ferencz, Lekcsei Sulyok Ferencz, Szuhai Szuhay György (Juraj Szuhay zo Szuhy), Ludányi Baji András, Sárközi Horváth László, Bernádfalvi Földváry László, Füleky Mátyás, Csetneky András Deák, Újfalvi Pécsy Imre (Szilágyi Sándor szerk.: Erdélyi Országgyűlési Emlékek 20. 1688-1691, Budapest, 1897, s. 412).

1700. Na začiatku 18. storočia si Juraj Szuhay zo Szuhafő zobral za manželku ovdovelú grófku Annu Teleky (Koláre- Kővár pri Veľkom Krtíši) (Baczka-Madarasi, Kis Bálint: Az Árpádok királyi vére Magyarország családaiban. Leszármazási táblázatok. Budapest, 1895). Do marmarošskej vetvy (v Rumunsku) tejto rodiny sa vydala Alžbeta Szuhayová tiež približne v tomto období.

1700. Rodina Almásy (zsadányska a törökszentmiklóšska) získala v r. 1700 zhabané majetky  Mateja Szuhaya v  Nagyfügede, Mikófalve, Recske, ako aj majetky v Tiszaszeghu (Orosz Ernő: Heves és a volt külső-szolnok egyesült vármegyék nemes családjai. Egri nyomda-részvénytársaság nyomása, 1906).

 

 

                                                                   Urbársky súpis majetku Mateja a Gašpara Suhaja (HU MNL OL E 156)

1701. Matej a Gašpar Suhaj (Matthias et Caspar Suhaj, obr. vyššie, posledný riadok textu) v urbárskom súpise majetku boli uvedení ako bývalí majitelia statku Keledich v Kürte pri Szolnoku (HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 011. - No. 017). 

1702.  V histórii mesta Hód-Mező-Vásárhelyu sú uvedení Gabriel Szuhay  a Matej Szuhay vo vojenskej službe v tábore  Imricha Tökölyho ako majitelia prevažnej časti majetkov v  Csongráde,  Kürte,  Sasi, Vásárhelyi,  Ugu,  Bőidu,  Illési,  Csanyi,  Újfalu,  Szentgyörgyi, Szentesi, ako aj majerov vo Férgede,  Mártélyi,  Körtvéiyesi,  Szenterzsébete a Szentkirályi (Szeremlei Samu: Hód-Mező-Vásárhely története 5. A közmivelődés története 1526-1848. II, Hódmezővásárhely, 1913, s. 929). 

1703. Martin, Mikuláš Ján Szuhay preukazujú svoj šlachtický pôvod.

1703. František II. Rákoci (*1676 – †1735) bol sedmohradský veľmož a vodca posledného protihabsburského stavovského povstania v rokoch 1703 až 1711. Roku 1700 bol pre podozrenie z pripravovaného povstania zatknutý, ale z väzenia sa mu podarilo v roku 1701 ujsť do Poľska. Odtiaľ sa na čele ozbrojencov začiatkom júna 1703 vrátil do vlasti s cieľom začať povstanie. V Závadke boli jeho oddiely posilnené Oláhmi (Rusíni), ktoré mu poslal kijevský palatín.  Jedným z veliteľov Rákócziho armády bol aj Michal Szuhay, pod vedením ktorého sa do vojska pridali Fintovia, Papovia, Drágosovia a i. (Dr. Márki Sándor: II. Rákóczi Ferencz, 1676-1735, Első kötet,  Magyar Történelmi Társulat, Budapest, 1907).

1703. František Rákóczi II. prikázal prepraviť jedlú kusovú kamennú soľ z máramarošských baní do Vencellő pri Nyíregyháze. Zabezpečením prepravných prác poveril Pavla Kajaliho a Martina Szuhaia. Aj napriek tomu, že to bolo v období začatia národnooslobodovacieho boja, bola otázka zabezpečenia soli pre potreby celej krajiny prvoradou úlohou  (Bánkúti Imre: A sójövedelem Rákóczi pénzügyi politikájában, a szabadságharc elején 1703—1704 Folia historica 3,  Magyar Nemzeti Múzeum, Budapest, 1975).

1703. Pokladník siládskej župy (v Rumunsku) v svojej ročnej správe o hospodárení župy podchytil aj informácie o daroch, napríklad  víno pre generála Detricha, hydina pre vojenské ťaženie Martina Szuhaya a Petra Ilosvaya a pre Pavla Orosza tri prasce (Petri Mór: Szilágy vármegye monográfiája 1. kötet: Szilágy vármegye általános története, Kiadja Szilágy Vármegye Közönsége, 1901).

1703. Tokajský tábor. František Rákóczi na žiadosť Martina Szuhaya vrátil jeho matke Zuzane Zákány uhorskou komorou obsadenú polovicu dediny Alsóbereck a k nej patriacu pustatinu, ako aj vinohrady v TolcsveTarczali (Bánkuti Imre: A Rákóczi- szabadságharc történetének dokumentumai 1703-1704, Miskolc, 1989).

1704. Szuhay Martin, JánŠtefan sa pridali na stranu Rákóczyho povstania gemerskej šľachty. Jednotlivé rodiny vlastnili rôzne erby. (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1704.  V polovici 17. storočia vlastnili okrem Rákócziovcov a tarcalskej farnosti vinohrady v tokajskej vinohradníckej oblasti aj viacerí strední šľachtici, medzi nimi aj rodina Szuhay. Pre účasť na Vešeléniho sprisahaní (1663-1664) proti Habsburgovcom boli vinohrady tejto rodiny skonfiškované. Vtedy bola ich hodnota ocenená na 1000 rínskych florénov. V časoch Rákócziho národnooslobodzovacieho boja približne v r. 1704 so súhlasom Františka Rákócziho II. rodina získala vinohrady späť (In: http://vinoport.hu/eleterzes/nevet-is-erteket-is-a-feketesege-adta/2947).

1704. Rodina Szuhay (v starých listinách zo začiatku 13. storočia písaná ako   Zuhai) patrila k starej šľachte vlastniacej aj časti vinohradov v Tokajskej vinohradníckej oblasti. Rodina je známa najmä pre svoju účasť v protihabsburskom odboji, na ktorú doplatila fyzickou likvidáciou (Gašpar a Matej Szuhay) a konfiškáciou majetku, ktorý bol v druhej polovici 17. storočia svojou hodnotou na úrovni niektorých uhorských magnátov. Podobne tomu bolo aj v prípade vinohradov v Tokay-Hegyalja, kde Suhayovci patrili medzi najvýraznejších investorov. Ich majetky a vinohrady neboli v tejto oblasti len veľké, ale pestovali sa tu v tomto období aj vynikajúce  a excelentné odrody hrozna, okrem iných najmä Cserfás a Henye. Po konfiškácii sa tieto vinohrady koncom 17. storočia dostali do rúk kráľovského dvora a Tokay – Hegyalja do područia Habsburgovcov (Miles Lambert-Gócs: Tokaji Wine: Fame, Fate, Tradition Board and Bench Publishing,  Ambeli Press, Virginia, 2010, 270 s.).

1705. Tábor Dányi pri Budapešti. František Rákóczi posiela pokyny zemplínskej župe ohľadom uskutočnenia deľby majetku medzi rodiny Martina Szuhaia a Františka Ocrsvána (Bánkuti Imre: A Rákóczi- szabadságharc történetének dokumentumai 1705. A Magyar Történelmi Társulat.  Miskolc, 1990).

1708. V dokumentoch Rákócziho oslobodzovacieho hnutia z r. 1708 až 1709 sa v zoznamoch veliteľov novoabovskej, boršodskej, gemersko-malohontskej a zemplínskej župy uvádza Martin Szuhay ako veliteľ komitátu Bereg (Bánkúti Imre: A Rákóczi szabadságharc dokumentumai Abaúj-Torna, Borsod, Gömör-Kishont, és Zemplén megyékből. 2. 1708-1709. Miskolc, 2003). 

1709. Blatný potok (Sárospatak). František Rákóczi povoľuje, aby Martinovi Szuhayovi podľa jeho vlastnej žiadosti boli vydané listiny ohľadom majetkov rodiny Mosdosy a Szuhai z Košického komorného archívu (MOL. RSzL. G. 19. II. 2. f.). 

1721. Štefan Szuhay bol v r.1721 prísažným v Szuhafő. Neskorší jeho potomok Štefan Szuhay (†1824) bol menovaný za zmierovacieho sudcu.

1722. Juraj Szuhay z Hornej Szuhy si vzal za manželku grófku Annu Teleky (Nagy, 1863).

1728. V urbárskom súpise majetkov v berežskej župe z r. 1728 sa referuje o rodine Szuhai ako o vymretej rodine Gašpara, Martina a Juraja Szuhaya s majetkami  v Bilke (župa Bereg), Szajkofalve (župa Bereg), Rakóczi (Rakovec nad Ondavou), Ilošve (Berežská župa) a Bökényi (Užská župa) (HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 057. - No. 048).

1730. Rodina Jána a Štefana Szuhaya z Hornej Szuhy žila v Komárne a Tomáš Szuhay pôvodom z Hornej Szuhy mal účasť v Pérovej vzbure v r. 1734 (Nagy, 1863).

1743. V reformátorskom kostole v Nyírmade, 45 km od Nyíregyházy, sa zachoval obradný obrus, ktorý vyšívala Alžbeta Szuhaiová a obetovala ho pre slávu Božiu.

V r. 17431755 bol v Ugócs Veléte a Marmaroši zaregistrovaný Szuhai ako poddaný.

1750. Jedna zo šľachtických vetiev rodiny Jána Szuhaya bola zaevidovaná v r. 1750 v Hlohovci v nitrianskej župe  a mala svoje korene v Szuhafő (obr. nižšie) (Nagy Iván: Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest, 1863). Z tejto rodiny pochádzali Ján Szuhay - beckovský farár, Štefan Szuhay - prísažný dôstojník vo Zvolene, Jozef Szuhay - dôstojník zvolenskej župy a titulárny sudca, ako aj jeho syn Ľudovít - vojenský právnik a od r. 1848 vojenský dôstojník. František, syn Gašpara Szuhaya, bol tiež vo zvolenskej župe pisár a vojenský prísažný, od r. 1836 pôsobil v Oraviciach ako banský dôstojník a od r. 1848 ako kapitán ľudových milícií, na pečati ktorého na rodinnom erbe bol štít v modrom poli a na ňom pancierová ruka držiaca meč, podobne je tomu aj s motívom na korunke erbu. 

 

                                                      Rodostrom hlohoveckej vetvy Jána Szuhaya (Nagy Iván, 1863)                                                      

V r. 1754/55 v súpisoch šľachty preukázali svoj šľachtický pôvod v Gemeri nasledovní Szuhayovci: František, Štefan, dvaja Jánovia, MartinMatej a v Hontianskej stolici Štefan Szuhay (Kempelen Béla, Magyar nemes családok I. Nemzeti Örökség Kiadó, 2011); (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-kishont vármegye. Apollo irodalmi társaság, Budapest, 1903, 718 s.). Zo szuhayovskej vetvy sa vyčlenila aj szuhajovská serjénska vetva, ktorá však vymrela.

1758. Mária Terézia skonfiškované majetky Mateja a Gašpara Szuhaja v Nagy a Kiss Kinisi v novoabovskej zupe (obr. nižšie) daruje Jánovi a Krištofovi Mazarimu (A 57 - Magyar Kancelláriai Levéltár - Királyi Könyvek - 44.236, Libri regii - 44. kötet - 558 - 560. oldal).

 

Listina Márie Terézie, ktorou darovala rodine Mazari skonfiškované majetky Mateja a Gašpara Szuhaja

 

V r. 1787 je evidovaný Štefan Szuhay pôvodom zo Szuhafő ako jeden zo statkárov v Zádorfalve. V tejto obci bola pôvodne jedna vetva szuhayovskej rodiny statkárskou, neskôr však boli niektoré rodiny aj želiarske. Boli evanjelici, ktorí tu postavili kostol v r. 1803.

1789. Rodina po Gašparovi Szuhayovi postihnutá konfiškáciou majetkov za aktívnu účasť v protihabsburskom odboji sa pokúsila nepriamo cez najbližšieho rodinného príbuzného Jakuba Komjáthyho získať tieto majetky späť súdnou cestou. V r. 1800 sa týmto spôsobom podarilo rodine Földváry získať späť Tiszajenő (Dümmerth Dezső: A magyar köznemesi társadalom élettörténetéből : a Tetétleni–Földváry família sorsa és birtoklása az Árpád-kortól a XIX. század küszöbéig. Levéltári Közlemények, 53, 1982).

1793. Martin Szuhay v r. 1793-1804 bol prísažným sudcom  (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai. Méry Ratio, 2001, 724 s.).

1795-1855. Potomkov Labostyánskej rodiny Gašpara Szuhaia-Labostyána (1789-1839) a Ladislava Szuhaia-Labostyána (1795-1855) nazývali jednoducho Szuhayovci. Alexander Szuhay z tejto rodiny bol v Rásonysápe a v Csobáde reformátorským duchovným v 2. polovici 19. storočia.

1818. Martin Szuhay bol stoličným sudcom gemerskej župy a jeho syn Jozef právnikom, hradným dôstojníkom a stoličným sudcom boršodskej župy (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-kishont vármegye. Apollo irodalmi társaság, Budapest, 1903, 718 s.).

 

b/ Rodová línia z Dolnej suchej

 

Erb Dolnej Suchej (Alsószuhy)

(Grif v korunke pripomína historicky významnú rodinu Szuhay a biela vlna v štíte potok Szuha)

1427. Na počesť sv. Juraja, Szuhaiovci v Alsószuhe postavili kostol, podľa ktorého potom túto usadlosť od konca 14. storočia nazývali Szentgyörgyszuha (Svätojurská Szuha). Podľa súpisu z r. 1427 rodina Szuhai patrila medzi strednú šľachtu a vlastnila až 72 poddanských parciel v Gemerskej župe (Rémiás Tibor: Abaúj, Gömör és Torna vármegye Zsigmond-kori nemesi társadalma az 1427. évi kamarahaszna-összeírás alapján A Miskolci Herman Ottó Múzeum Közleményei 26, Miskolc, 1989).

1427-1446. Prvým písomne doloženým prapredkom rodiny Szuhai v Alsószuhe bol Alexander Szuhai (Zuhai), ktorý tu v r. 1427 vlastnil 24 a v Zubogyi 19 parciel (Engel Pál: Kamarahaszna-összeírások 1427. Új Történelmi Tár 2, Budapest, 1989). Mal dvoch synov: Ladislava a Juraja. Zomrel v r. 1431. V r. 1433 jágerská kapitula na základe záložného práva prepisuje časti majetkov zosnulého Alexandra Szuhaia v Chakofalwe (Cakov, okr. Rim. Sobota), Barache (Barca, okr. Rim. Sobota), Szuhe a  Zubogyi (Gemer) na nových majiteľov (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak (P szekcióból), Radvánszky család, sajókazai (Q 154) / 16 16). V r. 1444 sa DemeterTomáš, synovia LadislavaJuraja Szuhaia, dostávajú do sporu so serjénskou rodinou Orros ohľadom vlastníctva majetkov v Serjéne a v Szőlősi. V r. 1446, na žiadosť Andreja Szuhaia, TomášaDemetera (synovia Juraja Szuhaia), Berecka (Brcka, Brikcia) Szuhaia (syna Ladislava Szuhaia), ako aj JakubaPavla, synov prv uvedeného Andreja, prebehlo vyšetrovanie o nezákonnom odvlečení ich poddaného.

1427. V súpisoch uskutočnených v rámci meny peňazí v r. 1427 sa uvádzajú mená vlastníkov a počet ich parciel: Alsószuha: Alexander Szuhai 24 parciel, Alsószuha: Peter Szuhai 15 parciel, Zubogy: Alexander Szuhai 19 parciel, Szuhafő: Sebastián Szuhaföi 18 parciel, Mikuláš Orros Szuhai (rod Ajtony) 14 parciel a Alexander Szuhai (rod Ajtony) 43 parciel. Zo súpisu vidíme, že najmajetnejší bol Alexander Szuhai, ktorý mal majetky aj Alsószuhe, Szuhafő a Zubogyi (Engel Pál: Kamarahaszna-összeírások 1427, Budapest, 1989. Új Történelmi Tár 2.). 1416. Jágerská kapitula potvrdzuje, že Daniel, syn Mikuláša Orrosa Szuhaia (de Zuha) v svojom mene i v mene svojich súrodencov vracia rodine Cynege polovicu usadlosti Apáthi v gemerskej župe. V listine je poznámka, že Mikuláš Szuhai je tu nazvaný prímenom Orros (Diplomatikai levéltár,Q szekció, Családi levéltárak ,P szekcióból, Dancs család, Q 59/57111 http://www.archiv por-tal.arcanum.hu).

V r. 1488 Gašpar Szuhai, syn Jána Szuhaia a Šimon Szuhai, syn Petra Szuhaia vystupujú v dohode o vlastníctve pozemkov pri obci Szuha.

V r. 1499 Ján Szuhai predal Jánovi Tornallyimu gemerské statky v Szuhe a Zubogyi, csanádske v Szentmiklósi, Szőlősi a Rárósi, proti čomu protestoval Pavel Szuhai pre rodové nároky.

1549. V zoznamoch šľachticov z r. 1549 sa nachádza viacero Szuhayovcov, z ktorých Pavel Szuhay z Alsószuhy je uvedený ako Szuhay alias „Harcsa“ („Sumec“) (Kempelen Béla: Magyar nemes családok, 4. vyd. 1912). Môže byť totožný s Pavlom z Veľkej Szuhy, ktorý tu dostal do zálohy kúriu a k nej patriace poddanské pozemky. Na začiatku 1580 sa stal prísažným gemerskej župy.

1578. Pavel Szuhay bol pánom rodiny Mászó a jej príslušníci Martin Mászó a jeho synovia Jakub a Ján boli registrovaní ako poddaní v r. 1578. Iný Mászó z tejto vetvy, ale pod menom Gregor Szuhay, ako aj jeho synovia JánĽudovít žili v 18. storočí v Borsodszirákonyi.

1589. Slúžny sudca gemerskej župy Demeter Lenkey v r. 1589 odkúpil od Antona Szuhaya majetky v Alsószuhe (Szentgyörgyszuha) a v Komoróci (Užská župa, Ukrajina) (Mihályfalusi Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családai. Méry Ratio kiadó, Somorja, 2001).

1597. Imrich Szuhay vlastnil polovicu domu v Zádorfalve pri Alsószuhe, ktorú získal výmenou za pozemok.

1660-1668. Ján Szuhaj (R.P. Joannes Szuhaj, Coll. Gen. Al.) z Alsószuhy bol študentom filozofie a teológie na Trnavskej univerzite.(Kádár Zsófia - Kiss Beáta - Póka Ágnes: A Nagyszombati Egyetem Teológiai Karának hallgatósága 1635-1773. Fejezetek az Eötvös Loránd Tudományegyetem történetéből 26. - Varia Theologica - PPKE HTK 3. Budapest, 2011). V r. 1662 bol bakalárom, r. 1663 magistrom filozofie a teológiu absolvoval v r. 1665. V r. 1672-1676 pôsobil na fare vo Veľkých Kostoľanoch a od r. 1684 v Hoszúfalu (Vashosszúfalu pri Szombathelyi) (Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum, Strigonii, 1894).

1668. V sčítaní ľudu v r. 1668 v Alsószuhe sú zadokumentované mená Gašpar, Gabriel a František Szuhay.

V r. 1689 je v Szendrő (neďaleko Alsószuhy) zaregistrovaný Štefan Szuhai ako šľachtic s armálesom (Borovszky Samu: Szendrő vára (Érc- és Ásványbányászati Múzeumi füzetek 20., Rudabánya, 2000).

1703. Štefan a Matej Szuhay preukazujú svoj šľachtický pôvod. V r. 1744 počas stavovského povstania Gašpar Szuhay spolu s rodinou Lökösovou spoločne delegovali 24- ročného Matthiasa Lökösa  za vojaka. Podobne Juraj, Ján, a Samuel Szuhayovci delegovali Františka Szuhaya.  

1704. Ľudovít, syn Gregora Szuhaya sa zúčastnil vo vojenskom ťažení pod Rákocziho vlajkou v r. 1704.

1718. František Szuhay (1718-1803) bol v Alsószuhe (Dolnej Szuhe) predkom novšej vetvy Szuhayovcov. Jeho najmladší syn Ján (1780-1846) zomrel v tom istom roku, v ktorom sa stal aj členom obecného predstavenstva a Jánov syn František (1814-1882) bol prísažným.

1724. V Borsodszirákonyi nachádzame ešte jedného Andreja Szuhaia v r. 1724, ale neskôr sa tu už táto rodina nevyskytla. Je možné, že sa presťahovala do susednej dediny Finke, kde na začiatku 19. storočia žil Ján Szuhai s manželkou Máriou Kelemenovou, ktorá možno patrila do rodiny Mászó.

1731. Jeden z najstarších Szuhayovcov v Alsószuhe bol Ján Szuhay (1731-1830), ktorý mal dvoch synov: Štefana (1760-1829) a Antona (1771-1831), ktorí zanechali po sebe veľa potomkov aj v iných župách, napr. o Štefanovi Szuhayovi  existujú záznamy v Rimavskej Sobote. Podobne František Szuhay (1718-1803) mal vnuka Juraja Szuhaya (1791-1844), ktorý v r. 1818 žil v  Hernádkaku pri Miškovci a založil si tam aj rodinu.

V r. 1866 boli v Alsószuhe v nemecky predtlačenom formulári zaevidovaní  nasledovní Szuhaiovci  podľa čísla domu: dediči manželky Antonína SzuhaiaDaniel Szuhai, manželka Jána Szuhaia, manželka Petra Szuhaia, manželka Jána Szuhaia, dediči manželky Jána SzuhaiaLadislav Szuhai, manželka Jozefa SzuhayaFrantišek Szuhai starší a mladší (Szuhay Béla: Alphabetisches Verzeichniss der in dem Auzugsbogen und in de National Archives of Hungary, S- Térkép, S-79- Kataszteri iratok, No 0320/003).

 1892. V tomto roku boli zaevidovaní v Alsószuhe nasledovní statkári podľa čísla domu: Pavol Szuhai s manželkou Ester,  Vincent, Ján SzuhaiJúlia Dapsi- manželka Ľudovíta Szuhaja a Ladislav Szuhai (Szuhay Béla: Alsószuha kisközség házszám jegyzéke; National Archives of Hungary, S-Térképtár, S79- Kataszteri iratok No 0320/002).