⚜  Suhajovci z Hont-Poznanovského rodu 

Hont-Poznanovský magnátsky šľachtický veľkorod hral dôležitú úlohu od počiatku uhorského stredoveku a jeho hlavné rozrody boli lokalizované najmä v hontianskej a  nitrianskej župe.   Vojvodovia Hont Poznan patrili medzi aristokratické elity, ktoré si získali priazeň Arpádovcov. Súčasná slovenská historiografia už nepovažuje Honta a Poznana za bratov, prevažuje skôr názor o slovanskom pôvode minimálne jedného z týchto veľmožov. Tomu nasvedčuje obrovský rozsah ich  dedičných majetkov pred uhorského charakteru nachádzajúcich sa výlučne na Slovensku, ako aj systém rodových mien, ktorý podľa vtedajších zvyklostí odrážal silný kult ich slovanských predkov (Hodál, J.: Pôvod, sídla a hodnosť predkov rodu Hunt-Pázmány. Historický sborník MS 4, 1946, s. 136 – 164)(Pavel Dvořák: Slovensko v Uhorskom kráľovstve. Stopy dávnej minulosti 4. Budmerice, 2005).  Majetková držba Hontovcov bola rozsiahla najmä v Gemeri, Malohonte, Novohrade a v Honte (Lukačka Ján: K otázkam etnického pôvodu veľmožského rodu Hont-Poznanovcov. In Forum Historiae, 2010, roč. 4, č.2). 

 

Erb Hont-Poznanovského rodu

(Karácsonyi János: A magyar nemzetségek a XIV. század közepéig. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest, 1900, V. tábla, 17. kép In: https://hu.wikibooks.org/wiki/Címerhatározó/Hont-Pázmány_nemzetség_címere)

Kempelen vo svojej genealogickej a heraldickej štúdii uvádza 18 rodov, ktoré sa kreovali z Hont-Poznanovského rodu: Bakoš, Bánki, Batthyány, Bazini, Csalomjai, Cseklészi, Fancsikay, Födémesi, Forgách, Keszi, Kővári, Lázár, Szegi, Szentgyörgyi, Szuhay, Újhelyi, Vajda a Zoárdffy (In: https://hu.wikipedia.org/wiki/Hontpázmány_nemzetség); (Kempelen Béla: A nemesség Genealógiai és heraldikai kézikönyv. Budapest, 1907). Podľa Borovszkého sa z hontianskej línie postupne vyčlenila úľanská (födémešská) vetva vlastniaca majetky najmä v povodí rieky Ipeľ (Dr Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai, Bars vármegye. Apolló irodalmi társaság, Budapest, 1903). Podľa Karácsonyiho sa za zakladateľa úľanskej vetvy považuje rod Jakubov, ktorý pochádzal z malej dedinky Jákó (teraz Nyírjákó pri Nyíregyházi) v Sabolčskej župe (Karácsonyi János: A magyar nemzetségek a XIV. század középeig. 2. kiadás. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest. 1901, s. 201-203).  Podľa Karácsonyiho aj Borovského sa z úľanskej vetvy postupne vyčlenila línia rodu Suhaj

Na základe výsledkov súčasnej historiografie sa nám podarilo kompletne zostaviť hontiansku a malohontskú suhajovskú líniu až po zakladateľa veľmožského rodu Honta. V zobrazení základnej genealogickej tabuľky Hontovcov (Lukačka, J.: K otázke etnického pôvodu veľmožského rodu Hont-Poznanovcov. In Forum Historiae, 2010, roč. 4, č. 2), nachádzame líniu od ich zakladateľa Honta (Dux- vojvoda) cez jeho potomstvo Lamperta, Hypolita, Vojna (Vajka, Vuka) až po bána Martina, obr. nižšie.

 

             Základná genealogická tabuľka Hontovcov (Lukačka, 2010)

Na tento rodokmeň nadväzuje historik Wertner Mór vo svojej  štúdii ohľadom Hont-Poznanovcov, v ktorej upresnil rodokmeň Vojna (Vajka, Vuka) so synmi Mahodom, Štefanom a bánom Martinom , pričom poukazuje na Štefanovho syna Jakuba, ako na zakladateľa úľanskej (fődémešskej) vetvy, z ktorej sa vyčlenila aj suhajovská línia (Wertner Mór: Ujabb nemzetségi kutatások. Turul, Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság, Budapest, 23, 1905, s.79-84), obr. nižšie.

Pôvod Jakuba z Hont-Poznanovského rodu (Wertner, 1905)

 1200-1258. Ohľadom tejto rodiny máme viacero zaujímavých historických záznamov najmä v prípade Wojnovho syna bána Martina a jeho brata Štefana (Wertner Mór: Ujabb nemzetségi kutatások. Turul, Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság, Budapest, 23, 1905, s.79-84):

V r. 1200-1201 nachádzame  komesa Martina na dvore kniežaťa  Ondreja (neskorší kráľ Ondrej II.) v Chorvátsku. V r. 1202 je komes Martin tu už bánom. V r. 1211 sa komes Martin, syn Woyu (Vojku), ako pristaldus (pravdepodobne kráľov človek) pričinil o založenie cisterciánskeho rádu v Chorvátsku. V r. 1214 sa kráľ Ondrej o ňom zmieňuje ako o bývalom bánovi, ktorý v r. 1212-1213 štatuoval záhrebských kanonikov na vidieku Sopnice. Autor uvádza, že bán Martin pred rokom 1214 bol vrchným županom čanádskej župy a potom zastával úrad krajinského sudcu. Za panovania kráľa Ondreja II. daroval bán Martin v r. 1217 svoj podgorný majetok záhrebskej kapitule, kedy bol iba titulárnym bánom. V r. 1222 bol vrchným išpánom Fejérskej župy. Bán Martin založil kláštor v Šahách pred rokom 1235. Konsekrácia kláštora sa uskutočnila ešte pred mongolským vpádom (1241), zúčastnil sa na nej aj kráľ Belo IV. (1235–1270). Fundátor bán Martin pri tejto príležitosti odovzdal patronátne právo nad kláštorom panovníkovi. V čase vysviacky kláštora sa prítomný panovník priamo opýtal bratov (fratres) bána Martina, a to Mahodota a Štefana, ktorí neboli sudcami, ako aj Jakuba, Štefanovho syna a aj iných členov rodiny, či majú a uplatňujú si ohľadom na kláštor aj nejaké podlžnosti a vlastnícke práva. Všetci odpovedali, že nie. Počas mongolského vpádu sa stratila zakladacia listina, ako aj listina o kráľovskom patronáte. Preto v roku 1245 vydal kráľ na žiadosť vdovy po bánovi Martinovi novú zakladaciu listinu. V r. 1245 už bán Martin teda nežil a podľa želania kráľa Bela IV. sa majetok Bakonok v Chorvátsku cestou kráľovskej donácie dostal od  bána Martina do majetkov Roberta- ostrihomského arcibiskupa. Keďže tento majetok bol vyložene v rukách iba uhorských veľmožov, je jasné, že Martin, Wojnov syn nebol Chorvátom a že tento majetok bol viac-menej darom pre bánov. Vdova po bánovi Martinovi v r. 1247 pred ostrihomským arcibiskupom vyhlásila, že časť majetku v hontianskej župe, ktorý dostala ako kráľovskú donáciu, darovala svojmu príbuznému Jakubovi. Bán Martin mal majetky v Šahách (v ich susedstve boli aj majetky Mahudových synov Poznana a Štefana), SzőlősiDalmadote, Egegyete, Palojte, Dobáte v Hevešskej župe, Iváni, Hátszó (obe pri Zagyve v župe Külső-Szolnok), Nyéku, LeándeHusznaji pri Hrone, Pogányszerte (časť toboldského ostrova), Nádasi v hontianskom komitáte (v súčasnosti Hontianske Trsťany, okr. Levice) a Géni (v súčasnosti mestská časť Levíc). Tieto majetky po jeho smrti boli darované kláštoru v Šahách. V r. 1251 v listine s obsahom, ktorý možno nie je celkom spoľahlivý, je zmienka o tom, že Jakub, príbuzný (frater) bána Martina, bol vrchným komesom ostrihomskej župy. V r. 1255 komes Jakub, príbuzný (frater) bána Martina bol zainteresovaný do riešenia súdnej záležitosti ostrihomskej kapituly. V r. 1258 pred ostrihomskou kapitulou Štefan, syn Mahodov z Hont-poznanovského rodu, mal súdny spor s predstaviteľmi šahského kláštora. Štefanov brat Poznan ešte pred rokom 1258 daroval totiž svoj majetok v Parassi a Štefan si nárokoval  jeho polovicu. Spor skončil napokon tým, že Štefan tiež daroval svoj podiel kláštoru.

1251. Rodina Jakuba Födémešského (Jacov de Fedemus) - Štefanovho syna vlastnila majetky a sídlila v Ipeľských Úľanoch (Terra Fedemes, Fedemus, Ipoly-Födémes). V malohontskej Szuhe (Veľká Suchá, v súčasnosti časť Hrnčiarskej Vsi, okr. Poltár) získala pozemky v r. 1251, čo je uvedené v listine ostrihomského prepošta Filipa, ktorou potvrdzuje, že  Jakub - syn  Štefanov (Jacov filio Stephany) za osem strieborných mariek kúpil pozemky  v katastri obce Zuha od pani Alžbety- dcéry komesa Sebastiána a manželky Ocea, ktorý bol synom Junda (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi IV. Vol. 2. Budae, 1829), obr. nižšie (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Erdélyi országos kormányhatósági levéltárakból F, KKOL, Neoregestrata, Q 370, DL-DF 28895).

 

1255. Jakub (Jákó), z hontpoznanovského rodu sa po Vincentovi stal v r. 1255  vrchným županom (išpánom - comes supremus), t.j. najvyšším kráľovským úradníkom, stojacim na čele ostrihomskej župy v starom Uhorsku. Listina  uvádza, že Jakub bol synovcom bána Martina a že pochádzal z hontianskej vetvy hontpoznanovského rodu (pozn. autora: bol predkom uľanskej vetvy Szuhai). Jakub bol posledným svetským vrchným županom, po ňom v r. 1264 nastúpil na tento post arcibiskup Filip ( comes perpetuus) a po ňom ostal úrad  už v rukách ostrihomského arcibiskupstva (Dr. Wertner Mór: Az Esztergom-vidéki Régészeti és Történelmi Társulat második évkönyve. Adalékok Esztergammegye és vidékének legrégibb történetéhez, Esztergom, 1898). Na zasadnutí ostrihomskej župy vedenom bratislavským županom, palatínom Lorándom v prítomnosti predstavenstva župy vedenej išpánom Jakubom, synovcom bána Martina v r. 1255, bolo dohodnuté, že sa zavedie clo za látky a iné tovary  dovezené do Ostrihomu z iných krajín mimo Uhorska (Érszegi Géza: Levéltárak-kincstárak – Források Magyarország levéltáraiból 1000-1686, Budapest-Szeged, 1998).

1258. Ostrihomská kapitula s prepoštom Filipom, premonštrátskym mníchom Augustínom, ktorý bol predstaveným šahskej kapituly, sa spoločne s ostatnými županmi a prepoštami dohodli so Štefanom, synom Mohuda z rodu Hunt- Poznanovcov (Stephanus filius Mohud de Genere Hunt Poznan), že aj on daruje kláštoru v Šahách pozemok (asi 150 ha) v Parassi (Parassapuszta pri Šahách v Maďarsku), ktorý jeho brat Poznan predtým ako spoluvlastník bez jeho súhlasu daroval uvedenému kláštoru (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Balassa család Q 22/7, DL-DF 65707, s.5), obr. nižšie.

Uvedený archívny materiál sa zaoberá aj patronátom  bána Martina nad kláštorom v Šahách a pri tej príležitosti sa tu spomína aj Jakub, syn Štefanasynovec Mohudabána Martina ( Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Balassa család Q 22/7, DL-DF 65707, s. 4), obr. nižšie.

  

Rodokmeň rodiny Szuhaj, ktorá vzišla z Jakubovej rodiny z Hrachova je uvedený na obr. nižšie (Karácsonyi János: A magyar nemzetségek a XIV. század középeig. 2. kiadás. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest. 1901). 

 

Genéza Szuhayovcov z rodu Jakubovho z Hrachova  (Karácsonyi, 1901) 

1259. Štefanov syn Jakub II. predal časť majetku v Ipeľských Úľanoch svojmu bratrancovi Mikulášovi, Mókovmu synovi . Karácsonyi za predka I. Štefana a Moku uvádza I. Jakuba, avšak Wertner Mór za jeho otca označil Mohuda (Stephanus filius Mohud de genere Hunt-Paznan (Dr. Wertner Mór: A magyar nemzetségek a XV. Század középeig. II. I-Z, Temesvár, 1892), ako je to aj vyššie uvedené (Štefan a Jakub z Wertnerovej tabuľky tu korelujú so Štefanom I. a Jakubom II. podľa Karácsonyho). Prepoštúra v Šahách druhú časť majetkov Parasza obsadila v r. 1333, proti čomu podali žalobu Ján a Peter, synovia Štefana a Mikuláš, syn Móku, ale až v r. 1379 túto usadlosť získali späť (Bakács István: Hont vármegye Mohács előtt, Akadémiai kiadó, Budapest, 1971, s. 289-290). Podľa listiny z r. 1349 (Anj. okm. V. 300.) synovia Štefana II. Födémešského a to Jakub III. (Jákó III.) a Peter (obr. vyššie) boli spolumajiteľmi dedinky Géňa pri Leviciach (Borovszky Samu: Magyarország vármegyei és városai. Bars vármegye. Apolló irodalmi társaság, Budapest, 1903, s. 514). Podľa Borovszkého (1903) i Karácsonyiho sa za zakladateľa suhajovskej vetvy považuje Jakub III. (obr. vyššie), (Karácsonyi János: A magyar nemzetségek a XIV. század középeig. 2. kiadás. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest. 1901). Karácsonyi ďalej uvádza, že II. Štefan mal v r. 1298 v Rimavici (dnes súčasť obce Lehota nad Rimavicou, okr. Rimavská Sobota) majetky, mal záujem o ťažbu zlata a snažil sa získať pre tieto účely aj pozemky v tejto oblasti. Mikuláš IV. spoločne so svojim bratom Štefanom III. bývali v Keszi (Ipolykeszi- Kosihy nad Ipľom, okr. Veľký Krtíš) a v r. 1326 vzali na seba súdny spor svojho príbuzného Jána I. bývajúceho v Hrachove.

1260. Z listiny ostrihomskej kapituly z r. 1260, kedy kráľ Belo IV. daruje pozemky rodine Wacik, sa dozvedáme, že Jakubova rodina (Jacou de Fedemes) mala majetky aj v Keleni (Kleňany, okr. Veľký Krtíš), ktoré patrili do majetku hradu Hont. V zázname o uvedení do majetkov je zmienka o  tejto rodine ako o susediacej s predmetnými   parcelami (Knauz Nándor: Magyar Sion, Egyháztörténelmi havi folyóirat, 2, Esztergom, 1864).

1292. Borovszky uvádza, že v r. 1292 bol Jakub, syn Mikuláša Honta zo suhajovskej línie išpánom hontianskej župy, ku ktorej sa v tom čase pripojila aj župa Rima (okolie Rimavskej  Soboty).

1334. Mikuláš v r. 1334 predal svoj majetok vo Valyko (Váľkovo, okr. Poltár, miestna časť Českého Brezova) (Karácsonyi. 1901).

1347. V r. 1347 sa Peter Zuhai syn Alexandra Zuhaia (per comitem Petrum filium Alexandri de Zuha)  súdil s hrachovskou rodinou Mikuláša Kövéra o majetky v hontianskej a boršodskej župe, pričom boršodský arcidiakon a vikár tento spor odložil (Nagy Imre: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. V. 1347–1352, Budapest, 1887)

1348. Budín. V listine krajinského sudcu Pavla, obr. nižšie,  o majetkovom spore medzi šahskou prepoštúrou a Štefanovým synom Petrom o polovicu statkov v obci Parasa, darovaných šahskému konventu, sa Jakub (III) syn Štefanov (II) (Jakou filius Stephani de Parassa) a bratranec  synov Mohudových- Poznana a Štefana, vyslovil proti vyznačeniu  hraníc predmetného majetku, pričom vyhlásil,  že patrí jemu na základe záložného práva, čo ale nevedel preukázať. Súdne pojednanie bolo preto odročené a majetky zaevidované v šahskej prepoštúre (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból (E), MKA, Acta ecclesiastica Q 316/3966).

 

 

1349.  Na spoločnom zasadnutí hontianskej a novohradskej župy, ktoré viedol palatín Mikuláš Gilétfi, potvrdili prítomní podžupani, slúžny sudcovia a všetci prítomní, že Födémešský Mikuláš IV. so svojim synom  Ladislavom I. , Jakub III. a Peter I. a ich predkovia už od čias sv. Štefana boli majiteľmi Zalaby (okr. Levice)  a Gyarmatu (Ďarmoty) v hontianskej župe, ako aj Bíne (Malá Bíňa, okr. Nové Zámky) a Géni pri Leviciach v tekovskej župe (Karácsonyi, 1901) (Tóth Tamás: Nagy Iván iratai. Balasagyarmat, 2003).

1349. Pred konventom vo Svätom Hronskom Beňadiku, Mikuláš Parasa a Jakub III. syn Štefana III. Födémešského (Jakou filius Stephani de Fydymes) vyhlásili, že Jakub Födémes si neuplatňuje žiadne vlastnícke nároky na majetky Parasa (Nagy Imre: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. V. 1347–1352, Budapest, 1887). 

1350. Pred vácskou  kapitulou sa šľachtici Mikuláš, syn  Mikuláša, ktorý bol synom Jakuba  Födémešského a Jakub III. , syn Štefana, ktorý bol synom Jakuba zo Szuhy v hontianskej župe (Nicolaus filius Nicolai filii Jakou de Fedemus ab una, et Jakou filius Stephani filii de Jakou Zuhay parte ex altera, nobiles de comitatu Huntensi) dohodli o deľbe ich spoločných majetkov (Nagy Imre: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. V. 1347–1352, Budapest, 1887).  Jakub III. získal  Szuhu (Zuha, dnes Hrnčiarska Ves) a Szkornyu (Iskorňa pri Plášťovciach) a Mikuláš Parasu (majetok prepoštstva Šahy) a Ipeľské Úľany (Födémes) (Teiszler Éva: Anjou-kori oklevéltár, 34, 1350, Szeged, 2013, s. 155), (Dr. Wertner Mór: A magyar nemzetségek a XV. Század középeig. II. I-Z, Temesvár, 1892). Táto listina, v ktorej sa rodinní príslušníci dohodli na rozdelení majetku súčasne znamená, že  Jakub III. získal meno Zuhay (de Zuha) a od r. 1350 ho začal aj oprávnene používať (Slíz Mariann: A megkülönböztetó névelemek és az oklevélíroi gyakorlat. Helynévtörténeti Tanulmányok, Debreceni Egyetemi Kiadó, 2014, 10, s. 155). Kým Karácsonyi, ako je to aj na vyššie uvedenom obrázku, považuje  Jakuba III. za zakladateľa rodu Szuhai, Wertner Mór označuje za predka rodu už Jakuba II. (Wertner, 1892) a historik  Csoma Štefana I. syna Jakuba I. z Hrachova (Csoma József: Abaúj-Torna vármegye nemes családjai. Forster, Wessalényi és Társai könyvnyomdája, Kassa, 1897, s. 363).

1358. V listine palatína Mikuláša Kontha a krajinského sudcu Szécsi Dénesa zo spoločného zasadnutia hontianskej a novohradskej župy sa uvádza, že po výpovedi viac ako 200 šľachticov konštatuje, že Mikuláš, syn Tomášov nikdy nepatril medzi hornoplášťovských hradných jobagiónov a ani tu nevlastnil žiadne majetky. Medzi šľachticmi, ktorí vypovedali sa uvádza Jakub Zuhai- slúžny hontianskej župy a Štefan, syn Jakuba Zuhaia (A Palásthy család levéltára 1256-1847. Kutatási segédlet - Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 7. Esztergom, 2001).

1358. Visegrád. Pred krajinským sudcom sa riešil proces, v ktorom sa šľachtici z Horných Plášťoviec (Felső Palást, okr. Levice) odvolali proti uvedeniu Mikuláša, syna Tomášovho z Dolných Plášťoviec z levického rodu na majetky Gregora v Horných Plášťovciach, ktorý bol tiež z levického rodu, ale ostal bez dediča. Spor vyhrali šľachtici z Horných Plášťoviec na základe toho, že nikto nikdy z Dolných Plášťoviec nevlastnil majetky v Horných Plášťovciach. Medzi sudcami bol aj Jakub de Zuha (Jako de Zuha jurati cottus) (Palásthy Pál, dr.: Palásthyak. 3 kötet, Budapest, 1890–91). 

1358. Jakub Szuhai z Hont-Poznanovského rodu bol prísažným sudcom hontianskej župy (Maróthi Rezső: Magyar Történelmi Tár, 4. sorozat, 8. kötet, 1907)

1358-1395. Obnovili sa spory o majetky medzi potomstvom Jakuba  I. a hrachovského Mikuláša Kövéra. V r. 1358 sa sporiace strany pred konventom v Šahách dohodli, že odovzdajú svoje listiny vlastníctva vybraným sudcom a nechajú rozhodnutie na samotných sudcov (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Gyűjteményekből, P és R szekcióból és állagtalan fondok. Magyar nemzeti múzeumi törzsanyag Q 10/42130, DL-DF 42130). Konvent v Šahách vystavil v r. 1358 potvrdzujúcu listinu, že vnuci Mikuláša Kövéra nechali vyhotoviť prepisy listín o ktoré sa zaujímal magister Jakub Zuhai (magister Iakou, filius Stephani de Zuha) a odovzdali mu ich cestou kapituly (Kubínyi Ferencz: Oklevelek hontvármegyei magán-levéltárakból. Első rész 1256–1399. Diplomatarium Hontense. Pars prima, Budapest, 1888). 

V r. 1359 Vacovská kapitula potvrdila, obr. nižšie, že Jakub, syn Štefana Zuhaia spoločne s vnukmi Mikuláša z Hrachova a to  Jurajom, Ladislavom a Gregorom, ktorí boli synmi Jána, predložili konventu v Šahách listiny vlastníctva. Súd nevedel rozhodnúť, preto spor predložili palatínovi Mikulášovi Konthovi (Diplomatikai levéltár Q szekció • Gyűjteményekből P és R szekcióból és állagtalan fondok, Magyar nemzeti múzeumi törzsanyag Q 10, 42130). 

Na spoločnom zasadnutí hontianskej a boršodskej župy v r. 1366 sa riešila otázka, či sú sporné strany skutočne v príbuzenskom vzťahu (Kubínyi Ferencz: Oklevelek hontvármegyei magán-levéltárakból. Első rész 1256–1399. Diplomatarium Hontense. Pars prima. Budapest, 1888). Rodina Jakuba Zuhaia predložila a dokladala príbuzenské vzťahy, podľa ktorých  sú obe rodiny priamymi potomkami Jakuba Iz Hrachova z hont-poznanovského rodu (Dr. Wertner Mór: A magyar nemzetségek a XV. Század középeig. II. I-Z, Temesvár, 1892).   Mókovi potomkovia tvrdili, že Jakub I. nemal syna Štefana I. a preto táto rodina nemá nárok na hrachovské majetky. V rámci dokladovania príbuzenských vzťahov sporných strán sa v listine uvádza aj Mikuláš Zuhai, syn Ladislava Zuhaia  (Nicolaus filius Ladislai de Zuha) (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi IX. Vol. 5, Budae, 1834, s. 357).  Spor sa riešil aj v r. 1373, pričom žalujúcou stranou bol Štefan II. Zuhai so synom  Jakubom IIIa vnukmi Štefanom, Ladislavom a Petrom  ako aj  Ján, syn Mikuláša Födémešského. Obžalovaný boli Ladislav a Gregor, synovia Jána, ktorý bol synom Mikuláša Kövéra (Kuer) z Velezdu. Došlo k dohode, že riešenie sporu ponechajú na vybraných sudcov (Wertner, 1892). V r. 1379 vybraní sudcovia však spor medzi Jakubom Zuhaiom (synom Štefana Zuhaia) a synmi Jána Kövéra nevyriešili, preto palatín Mikuláš Konth prikázal vyriešiť spor všeobecným vyšetrovaním (Diplomatikai levéltár, Q szekció,  Gyűjteményekből, P és R szekcióból és állagtalan fondok, Magyar nemzeti múzeumi törzsanyag Q 10/1909 31, DL-DF 42130). Spor sa nevyriešil, preto palatín Mikuláš Garai nakoniec v r. 1379 rozhodol, aby  sa sporné majetky medzi rodiny proporcionálne rozdelili, obr. nižšie.

 

V tomto zmysle  aj podľa oznámenia jágerskej kapituly boli majetky Velezd a Varallyavelezd (dnes Sajóvelezd)  v boršodskej župe, ako aj Vrbovce (Varboch), Hrachovo (Hraha), Kociha (Kechege), Rimavské Zalužany (Zaluzan), Nagypatak (Potok, okr. Rimavská Sobota), Dobrostya (Dobrosta, časť dnešného Hrachova), Szuha (Zuha) a Starňa v malohontskej župe boli medzi uvedené rodiny rozdelené, pričom   Maštinec a Parasa sa nedelili (Kubínyi Ferencz: Oklevelek hontvármegyei magán-levéltárakból. Első rész 1256–1399. Diplomatarium Hontense. Pars prima. Budapest, 1888) (Sugár István: Borsodi oklevelek a Heves Megyei Levéltárban. Documentatio Borsodiensis 1.,  Herman Ottó Múzeum Miskolc, 1980)V r. 1395 vo Vyšehrade pred palatínom Leustákom Jolswaiom  z Jelšavy synovia Jakuba Zuhaia a to: magistri Štefan, LadislavPeter (de Zuha), ako aj Ján - syn Mikuláša  de Fedemus, jeho syn Ladislav a tiež  v mene Jána de Zuha - maloletého syna magistra Štefana de Zuha, prenechali svojim príbuzným: Jánovi- synovi Mikuláša Kvera (Kövéra) z Velezdu, jeho synom Ladislavovi, Gregorovi a Jurajovi a  ich synom, všetky homagiumy (sľuby a prísahy viazané k majetku)  a majetky, ktoré im boli prisúdené podľa generačných línií a tak isto aj peniaze za gazdovstvo Maštinec (Mosunch), za ktoré museli zaplatiť za jeho znovuzískanie. Na druhej strane zemania z Welezdu prepustili Zuhaiovcom Nagypatak (Potok), Acawelezd (Sajóvelezd), Harmach (Chrámec, okr. Rim. Sobota) a Azow. Dohodli sa aj na peňažnom vyrovnaní za majetky, ktoré sa im dodatočne podarí získať späť cestou ich vykúpenia (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. 1387–1399. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 1. Budapest, 1951). 

1358. Prísažným sudcom Hontianskej župy bol v r. 1358 Jakub III. Zuhai z hont-poznanovského rodu a vicepalatínom v rokoch 1394-1395 jeho syn Štefan Zuhai III. (Dr. Wertner Mór: Adalékok a XIV. századbeli magyar világi archontologiához. II. közl., Magyar Történelmi Társulat – 4. sorozat, 8. kötet, Budapest, 1907, s. 2 a 13), ktorý mal za manželku Alžbetu Kónya de Somos (Draskóczy István: Adatok a Mátraalja és az Ida völgye középkori településtörténetéhez és agrártörténetéhez, XIII-XIV. Század.  Agrártörténeti szemle, 19. évfolyam, 1977, č. 3-4).  Ďalší syn Jakuba III. Zuhaia bol Peter (Petrus filius Jakow de Zuha), ktorý bol kráľovským výbercom daní (obr. dole) (Diplomatikai levéltár (Q szekció) • Családi levéltárak (P szekcióból) • Csoma család, devecseri (Q 58) • 90845).

 

 Listina, v ktorej je Petrus de Zuha  uvedený ako kráľovský výberca daní

1358. Listina palatína Mikuláša Kontha z roku 1358 obsahuje úplný zoznam členov Hontianskej a Novohradskej súdnej stolice, ktorí sa pod palatínovým menom zúčastnili generálnej kongregácie šľachty oboch stolíc. Medzi nimi sú uvedené aj mená 12 prísažných Hontianskej stolice, medzi ktorými je Jakub Zuhai (Iaco de Zuha(Ján Steinhübel, Počiatky hontianskej šľachty. In:Zborník príspevkov zo sympózia o najstarších rodoch na Slovensku, Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, 1994, ISBN 80-967103-0-3).

1358. Jakub Zuhai ako prísažný hontianskej stolice na spoločnom zasadnutí hontianskej a novohradskej župy vydáva svedectvo ohľadom pochybného šľachtického pôvodu Tomáša Miklósa (Tóth Krisztina: A Palásthy család levéltára 1256-1847: Kutatási segédlet (Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 7. Esztergom, 2001, A Palásthy család levéltárában lévő oklevelek regesztái). V archívnych záznamoch rodiny Palásthiovcov je Jakub Zuhai (Jako de Zuha, comitatus Hunt) uvedený ako hontiansky stoličný sudca (Palásthy Pál, dr.: Palásthyak. 3 kötet, Budapest, 1890–91).

1364. Komes Štefan, syn Tomáša Zuhaia bol išpánon (županom) boršodskej župy (Maróthi Rezső: Magyar Történelmi Tár, 4. sorozat, 8. kötet, 1907).

1379. Vyšehrad. V majetkovom súdnom spore medzi príslušníkmi rodiny po zosnulom Emericusovi de Papy, v ktorom rozhodoval palatín a krajinský sudca Mikuláš de Gara, sa uvádza medzi svedkami Mikuláš, syn Ladislava Zuhaia (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi IX. Vol. 5, Budae, 1834). 

1385. V nemeckom časopise Magazin fuer Geschichte und Literatur je ako príklad pre vysvetlenie niektorých právnických záležitostí ohľadom nezávislosti súdnictva  vtedajšieho Uhorska uvedená listina z roku 1385, ktorú poslala uhorská kráľovná Mária z Anjou obyvateľom mesta Kremnica. Mária bola korunovaná ako kráľovná po smrti svojho otca – poľského a uhorského kráľa – Ľudovíta I. Veľkého v roku 1382. Oficiálne vládla v rokoch 1382-1395, avšak v rokoch 1385-6 s protikráľom Karolom II. Malým a od r.1386 vládol fakticky jej manžel Žigmund Luxemburský. V tejto listine kráľovnej Márie bol uvedený magister Štefan- syn Jakuba Zuhaia (Magister Stephanus filius Jacobi de Zuha) ako kráľovnin človek, ktorý ako nezávislý sudca bude zastupovať obyvateľov mesta Kremnica v prípadoch narušovania ich práv alebo na nich páchaných krívd a zločinov. Kráľovná pre magistra Štefana a jeho spoločníkov žiada ochranu, pričom upozorňuje na konflikty a hrozby zo strany Petra a Paula de Grykkerhow a ich spoločníkov z Handlovej (villa Grykkerhow) v bojnickom panstve (Szerémi, Ernyey József: A Majthényiak és a Felvidék. XLIV A bajmóczi uradalom. Budapest, 1912).

1389 - 1395. Alžbeta, manželka magistra Štefana III., syna Jakuba Zuhaia spolu so svojimi súrodencami a matkou (vdova Helena Konya zo Somusu) požiadala v r. 1389 Visegrád, aby spoločne so sudcami palatína a krajinského sudcu z Gemera prešetrili prípad okradnutia a zbitia ich poddaného z majetkov v okolí usadlosti  Bathka (Bátka, okr. Rim. Sobota) (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. 1387–1399. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 1. Budapest, 1951). Štefan Zuhai, syn Jakuba Zuhaja – zástával funkciu vicepalatína v r. 1394-1395 (Maróthi Rezső: Magyar Történelmi Tár, 4. sorozat, 8. kötet, 1907). Vicepalatín (Vicepalatinus regni), bol vo vtedajšom čase v starom Uhorsku zástupcom palatína (nádorišpána). V zázname győrskej kapituly z r. 1394 sa Mindszenti Fejes Tamás zaväzuje splatiť svoj dlh 35 denárov magistrovi vicepalatínovi Štefanovi Zuhaiovi (Magistro Stephano, filio Iakou de Zuha VicePalatino(Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399) (Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 1. Budapest, 1951). 1394. Vácska kapitula sa v oznamoch adresovaných  palatínovi Leustachovi de Ilsua zmieňuje aj o vicepalatínovi Štefanovi Zuhaiovi (Magister Stephanus, filius Iacow de Zuha, Vice-Palatinus), ako aj o jeho zosnulej manželke Elene a súčasnej manželke Alžbete (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi X. Vol. 2, Budae, 1834). 1394O vicepalatínovi Štefanovi Zuhaiovi sa ďalej dozvedáme z archivovaného listu, ktorý poslal palatín Ilsvai Leusták vácskej kapitule, v ktorom poveruje kapitulu, aby prešetrila sťažnosť vicepalatína Štefana Zuhaia (nobis Magister Stephanus, filius Iacow de Zuha, Vice-Palatinus nostera jeho príbuzných na sedmohradského vajdu Franka a jeho brata Šimona, ktorí za pomoci svojich poddaných na statku v Réde (obec v Maďarsku v Komárňansko-ostrihomskej župe v obvode Kisbér) a neskôr aj v Tarjáne skosili a odniesli úrodu z ich polí (Ethei Sebők László: Gyöngyös és vidéke története. IV. Gyöngyös legrégibb okmányai Gyöngyös, 1880Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. 1387–1399, Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 1. Budapest, 1951, s. 402, záznam č. 3684 z 31. okt. 1394). V zápise (č. 3490) je Štefan Zuhai uvedený ako („István mester alnádor familiarisa, exactores iudiciorum ipsius domini palatini“) a dozvedáme sa, že jeho otcom bol Jakub Zuhai (Jakow). V r. 1395 krajinský sudca Ján Kaplai prikazuje vácskej kapitule, aby Alžbetu - manželku vicepalatína Štefana Schuhaia (syn Jakuba Schuhaia) uviedli do majetkov v Cheche v novohradskej župe a v Réde (obec v Maďarsku v Komárňansko-ostrihomskej župe v obvode Kisbér) a Fanchal v hevešskej župe. Alžbeta bola dcérou Jakuba Desew z Réde. Protestujúci proti uvedeniu do majetkov sa podľa tejto listiny mali osobne dostaviť pred kráľa Žigmunda Luxemburgského (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. 1387–1399, Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 1. Budapest, 1951, s. 434).

1393. Výbercovia daní, a to Ján, syn Tomáša z Balughmelleke zo župy Fejér prislúchajúci komesovi  Leustákovi Ilšvaiovi a druhý  vicepalatínsky vyberač daní Ján Zuhai, syn Ladislavov, ktorý bol synom vicepalatína Štefana a ten synom  Jakuba Zuhaia, dosvedčujú, že Alžbeta- dcéra Mikuláša Kenéza zaplatila poplatok 6 mariek sudcovi a účastníkom súdneho sporu v zmysle  palatínovho rozhodnutia (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399) (Magyar Országos Levéltár kiad-ványai, II. Forráskiadványok 1. Budapest, 1951, s.355).  

1394. Výbercovia daní prislúchajúci palatínovi Leustakovi Jolsvaiovi a vicepalatínovi Štefanovi Zuhaiovi (synovi Jaka Zuhaia) sa zmieňujú o zaplatených a nezaplatených poplatkoch za súdne trovy a peňažné tresty viacerých odsúdených, napr. v obci Zanthow (Santovka, okr. Levice), Pyliske (Pölöske obec v Zalianskej župe), Csenger a i.  (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. 1387–1399. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 1. Budapest, 1951).

1395. V dokumente o poplatkoch rodiny Marczali v Péczi za súdne trovy v majetkovom spore je uvedená čiastka  40 denárov, ktorá bola vyplatená  vicepalatínovi Štefanovi synovi Jakuba Zuhaia (Nagy Imre: A Pécz nemzetség örökösödési pere 1425-1433. Budapest, 1892).

1395. V archíve starej šľachtickej rodiny Festetics chorvátskeho pôvodu je v listine z r. 1395 zmienka o vicepalatínovi Štefanovi synovi Jakuba de Zuha, obr. nižšie (Diplomatikai levéltár Q szekció • Családi levéltárak P szekcióból • Festetics család Q 73 • 93890).

 

1395. Kapitula vo Váci osvedčila testament o delení majetkov v Rhede (obec Nagyréde pri Gyöngyösi v Hevešskej stolici) a finačného obnosu 13 zlatých a 100 šilingov v starých peniazoch na tretiny. Jednalo sa tu o majetky, ktoré z časti patrili vdove po Michalovi Szűcsovi (de Zuch) a ktoré dali za 13 zlatých florénov a 100 strieborných denárov do zálohy  magistrovi vice­palatínovi Štefanovi Zuhaiovi, ktorý bol synom Jakuba Zuhaia. V zázname je uvedená aj vicepalatínova  manželka Alžbe­ta (Fejér, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi X. Vol. 2. Budae, 1834) (Pozn. : V prípade názvu rodiny de Zuch sa môže jednať o  šľachtickú rodinu Szűcs, resp. pozmenený názov príbuzných rodiny Zuha). Na začiatku 15. storočia sa v dôsledku vymretia niektorých rodín, priženenia sa, záložného práva a kráľovských donácií dostali do tejto obce okrem rodiny Zuhai aj iné šľachtické rodiny, ako napríklad rodina Csányi, alebo Jákóffi. V rokoch 1415- 1446 boli v obci Rede pri Gyöngyösi v Hevešskej župe o.i. evidované aj rodiny s priezviskom Szuhai.

1396. V záležitosti o časti majetkov v Réde (obec v Maďarsku v Komárňansko-ostrihomskej župe v obvode Kisbér), získaných po nevyplatenej zálohe v r. 1396 vyhotovil krajinský sudca v r. 1418 kráľovskému vojakovi (miles) Jánovi, ktorý bol synom Štefana a vnukom Jakuba Zuhaia, prepis listiny z r. 1396, podľa ktorej bol majetok v Réde daný do zálohy za 60 zlatých florénov. Prepis listiny bol urobený z dôvodu neoprávneného obsadenia majetkov v Réde potomkom pôvodného majiteľa napriek tomu, že tento majetok nebol zo zálohy vykúpený (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár VI. (1417–18) (Magyar Országos Levél­tár kiadványai, II. Forráskiadványok 32. Budapest, 1999). 

1400. Wissegrad. Palatín žiada išpána, ališpána  alebo slúžnych  sudcov  Hevešujvárskej župy, aby prešetrili sťažnosť  dcéry Kona Somosiho, vdovy po Štefanovi Zuhaiovi (syn Jakuba Zuhaia) a jej synov JánaŠtefana ohľadom škôd, ktoré im narobil Demeter Szentmárton na ich statku v Réde, kde obsadil väčšiu časť ich majetku, nechal spásť ich lúky a vypíliť stromy v tamojšom lese (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár II. 1400–1410: Első rész 1400–1406. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 3, Budapest, 1956).

1404. Pred jágerskou kapitulou sa synovia Juraja Welezda, synovia Ladislava Keuera (Kövéra) a to Jakub a Ladislav, ďalej Gregor- syn Jána Keura (Kövéra), ako aj synovia Jakuba Zuhaia a to Peter, Štefan (so svojimi synmi JánomŠtefanom)Ladislav (s maloletými synmi MichalomJánom) dohodli a na 40 rokov si rozdelili svoje spoločné majetky takým spôsobom, že Zuhaiovci dostali v hontianskej župe do úplného vlastníctva Hrachov (Hrahow), Kocihu (Kechegew), Dobrostu pri Hrachove (Dobroschan), Rimavské Zalužany (Zalusan), Nagypatak (Potok), Marton lehotu, Zaar, Veľkú Suchú (Zuha) a Maštinec ( Mossonch) (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár. Első rész 1400–1406. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 3, Budapest, 1956).

1408. Palatín Mikuláš Garai, na základe rozkazu kráľa Žigmunda I. Luxemburského, odsunul pre účasť Jána Zuhaia vo vojne proti Turkom, termín predloženia listiny, podľa ktorej by mal uvedený Ján, syn Štefana a vnuk Jakuba Zuhaia zaplatiť peňažnú pokutu 18 mariek Jánovi Feledimu s manželkou (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400–1410) : Második rész 1407–1410. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 4, Budapest, 1958).O tomto spore je zmienka aj v listine z r. 1418, kedy Michal Alföldi ako študent školy  jágerskej kapituly asistoval žalobcom v prítomnosti arcidiakona Johannesa zo Sabolča, ako aj vikára jágerskej  kapituly, ohľadom pokuty týkajúcej sa Jána, syna Jakuba de Zuha (Békefi Remig: A káptalani iskolák története Magyarországon 1540-ig. Budapest, 1910).

1409. Vácska kapitula na základe rozhodnutia budínskej župy vymedzila hranice majetkov v Poltári (Nagpolthar, Felsupolthar, Kyspolthar a Varalyapolthar) a formou novej donácie do nich uviedla Štefana syna Jakuba Soosa z Nagpolthara a jeho bratranca Gregora Zompolyho. Hranice tohto nového panstva  boli súčasne aj hranicami v susedstve ležiacich majetkov palatínovho syna Levstaka Jolsvaia  a majetkov synov Jakuba Zuhaia. Bola to vlastne hranica v súčasnosti  medzi Poltárom a Hrnčiarskou Vsou, teda Zuhou (Veľká Suchá), ktorú v tom čase rodina Zuhai vlastnila. (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár II. 1400–1410: Második rész 1407–1410. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 4, Budapest, 1958). 

1410. Kráľovská kúria poslala pokyn palatínovi Mikulášovi Garaiovi a zastupujúcim sudcom, aby vo veci vlastníctva polovice majetkov v Bathke (Bátka, okr. Rimavská Sobota) priniesli rozhodnutie do stanoveného termínu. Do vlastníctva týchto majetkov boli zainteresovaní okrem iných aj potomkovia Štefana, syna Jakuba Zuhaia (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár II, Második rész 1407–1410. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 4, Budapest, 1958).

1412. V Ďarmotách (Gyarmath) krajinský sudca magister Ján Baztehi a krajinský sudca Šimon Rozgoni, ako aj výberca daní novohradskej a hontianskej župy vyhlasujú, že kráľ Žigmund Luxemburský  oslobodil Jána, syna Štefana Zuhaia, ktorý bol synom Jakuba Zuhaia, od platenia akejkoľvek dane a poplatkov  a preto nemusí zaplatiť ani poplatky za súdne trovy, ktoré vyplynuli z jeho súdneho procesu s Allexiusom Waniarchom (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár III. 1411–1412. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 22, Budapest, 1993).

1412. Vo Svätom Petri (Zent Peter, okr. Komárno) na sviatok Šimona a Júdu je v zázname o súdnom pojednávaní pred palatínom Mikulášom Garaiom o dievčenských venách viazaných na majetky v Chabe (Čab, okr. Nitra) uvedená Dorota, manželka Štefana Zuhaia (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár III. 1411–1412. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 22, Budapest, 1993).

1413. Ladislav, prepošt v Šahách a konvent potvrdzujú, že v zmysle listiny palatína Mikuláša Garaia vybraní sudcovia vyslaní do Lučenca (Lochonch) v spore o dievčenské veno rozhodli, že veno nebude priznané pre nedostatok dôkazov potvrdzujúcich oprávnenosť nárokov na predmetné majetky. V spore boli zainteresované rodiny Dyweni,  Desew a Kalnai, pričom medzi sudcami bol aj Michal, syn Bartolomeja Zuhaia (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár IV. 1413–1414, Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 25, Budapest, 1994).

1414. (Wissegrad). Palatín Mikuláš Garai potvrdzuje, že rodina Fődémešského Mikulá­ša vrátila rodine Jakuba Zuhaia (Iaco de Zuha), a to jeho synom LadislavoviPetro­vi a vnukom Jánovi a Štefanovi (synom Štefana) majetky vo Velezde, Harmachu, Vr­bovci, Hrachove, Zalužanoch, Dobrošti, Szuhe, Maštinci, Veľkom Potoku a i. (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár IV. (1413–1414) Magyar Országos Levél­tár kiadványai, II. Forráskiadványok 25. Budapest, 1994). Ku dohode k takémuto rozdeleniu majetkov už došlo skôr v r. 1404 pred jágerskou kapitulou. Okrem majetkov v hontianskej župe táto rodina v období rokov 1415-1446 vlastnila majetky čiastočne aj vo Felsőréde, v Kis- a Nagyréde, Fancsatelku a v Szentmártonréde spoločne s Csányiovcami a  Jákófiovcami.

V r. 1416 sa v listinách krajinského sudcu uvádza Štefan syn Jakuba Zuhaia ako prísažný (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár V. (1415–1416) (Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 27. Budapest, 1997).

1416. Ladislav, šahský prepošt a konvent potvrdzujú, že v zmysle rozsudku palatína Mikuláša Garaia bola zo strany rodiny Gargo zložená prísaha ohľadom svedectva o majetku proti rodine Pooch. Medzi svedkami pod prísahou je tu okrem iných uvedený Štefan Zuhai, syn Jakubov (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár V. 1415–1416. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 27, Budapest, 1997).

1417 a 1418. Jánovi Szuhaiovi, ktorý bol synom Štefana Szuhaia a vnukom Jakuba Szuhaia (de Zuha) sa pred jágerskou kapitulou pridelili na riešenie majetkových sporov advokáti, medzi ktorými bol aj jeho vlastný brat Ladislav Szuhai, ako aj brat jeho matky Štefan  (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár VI. (1417–18) (Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 32. Budapest, 1999, s. 125). V r. 1418 riešili aj  spor ohľadom zazálohovanej časti majetku v Réde.

1420. Štefan Zuhai si okolo r. 1420 zobral za manželku Alžbetu Šomoš, ktorej rodina pochádzala zo šarišskej župy z obce Drienov (Somos), okr. Prešov (Nagy Iván: Magyarország családai. Czímerekkel és nemzékrendi táblákkal. 10. kötet. 1863).

1428. Krajinský sudca gemerskej župy, kvôli vojenskej službe odročil súdne konanie ohľadom vlastníctva statkov Bathka (Bátka, okr. Rimavská Sobota) a Sadaföld (Szada vo vácskom opátstve),  ktoré sa týkalo  synov Jakuba Zuhaia, a to Jána a Štefana (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból. Kállay család, Q 93, DL-DF 54610), obr. nižšie. Odročené bolo aj uvedenie týchto synov Jakuba Zuhaia do uvedených majetkov kvôli námietkám rodiny Lőkös, ako aj pre neprítomnosť prelátov a barónov (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból. Kállay család Q 93, DF 54698 a 54620). 

 

 

1429. Krajinský sudca komes Matej Paloci v sídle komitátu na hrade Gemer potvrdzuje, že pred ním vnuci Jakuba (III) Zuhaia a to JánŠtefan, synovia Štefana Zuhaia, ako aj vnuk Ján, syn  Ladislava (I.)  Zuhaia a vnuk Ladislav,  syn Petra Zuhaia (II) (viď obr. nižšie), vzali na seba všetky následky po násilnej smrti poddaného Tomáša Drevencza (Borsa Iván: Az Abaffy család levéltára 1247-1515. A Dancs család levéltára 1232-1525. A Hanvay család levéltára 1216-1525. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 23, Budapest, 1993).

1430. V listine šahského konventu v hontiankej župe z r. 1430 je uvedený súdny spor medzi Egídiom, synom Šimona de Palasth a Jánom, synom Jakuba de Zuha  ohľadom zálohy na majetky v Skorni (Plášťovce – časť Iskorňa, okr. Levice)(Rakovszky István: Hont vármegye régi tisztviselőinek emlékezete. Új Magyar Muzeum 10/2, Pest, 1860).  

1430. Budín. Krajinský sudca Matej Palóci odročil súdny spor medzi rodinami Lőkös  a Zuhai, ktorú zastupovali Štefan a Ján, synovia Jakuba Zuhaia, ohľadom vlastníckych práv a uvedenie do majetkov osady Bátka (okr. Rimavská Sobota) a Sadafelde v Gemerskej župe (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Kállay család Q 93, DL-DF 54698), obr. nižšie.

1433. V súdnom majetkovom procese medzi rodinami Gargo a Pooch o statok Sygra, ktorý spadal do kompetencie  šahskej prepoštúry a konventu a v ktorom rozhodoval palatín Mikuláš Garai vystupoval ako svedok Štefan, syn Jakuba Zuhaia (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár V. 1415–1416. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 27. Budapest, 1997).

1435. Konvent v Šahách potvrdzuje, obr. nižšie, že dvom vyslancom hontianskej župy, a to Demeterovi Dachovi a Jánovi Zuhaiovi, synovi Jakuba Zuhaia požičal 50 zlatých, ktoré musia vrátiť a v prípade, že do stanoveného termínu sa tak nestane, budú ich majetky v Kezeu (Kosihy, Kosihovce) a Zuhe obsadené a využívané dovtedy, kým svoj dlh nesplatia (Diplomatikai levéltár Q szekció. Erdélyi országos kormányhatósági levéltárakból F, KKOL, Cista comitatuum Q 320/ Hont, DL-DF 26602).

 

 

1436. V Székesfehérvári kráľ Zsigmund prikazuje nitrianskej kapitule (obr. nižšie), aby okrem iných uviedli aj Uršulu, manželku Jána Zuhaia (Johanis de Zuha), ktorý bol synom Jakuba Zuhaia (Jako de Zuha), do majetkov v Ohayi (Dolný Ohaj) v Tekovskej župe a do majetkov v Ondorhu (Ondrejovce, okr. Levice), Mosolchu, Hymolonu, Ztrasoch a Kyschabayi (Čab, okr. Nitra) v Nitrianskej župe (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak, P szekcia, Ghyczy család, Q 81 /35).

 

  Listina, v ktorej  Zigmund  v r. 1436 prikazuje uviesť Uršulu, manželku Johanisa de Zuha,  do majetkov v tekovskej a nitrianskej župe

1438. Na základe príkazu kráľa Alberta vydala vácska kapitula potomkom Jakuba Zuhaia, Jánovi a Štefanovi v r. 1438 kópiu listiny, podľa ktorej bola Helena, manželka Štefana Zuhaia a dcéra Jakuba Rédeiho uvedená do majetkov svojho otca v Czecze (Novohrad), Réde (Komárňansko-ostrihomská župa) a Fancsalove (Fančal v boršodsko-abovsko-zemplínskej župe). Za tieto úkony vydania listiny Štefan Zuhai nezaplatil príslušný poplatok, čo zapisovateľ kapituly uviedol na zadnej strane dokumentu (Bártfai Szabó László: Oklevéltani apróságok. Turul. A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye. I. Értekezések és önálló czikkek, Kiadja a Magyar heraldikai és genealógiai társaság, Budapest, 1906, s.173). Pozn.: Toto nezaplatenie súdnych trovov bolo spôsobené určite tým, že Štefan vykonával tieto súdne úkony spoločne so svojim bratom Jánom, ktorý bol kráľom Žigmundom Luxemburským oslobodený od platenia akýchkoľvek daní a poplatkov (viď r. 1412).

1438. Kráľ Albert  pozastavil v Budínsko-Pilišskej župe proces Juraja Šomošiho proti Martinovi Zuhaiovi (obr. nižšie) a ostatným účastníkom majetkových sporov pre nástup do vojenskej služby na obranu proti Turkom (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból (E), MKA, Neo-regestrata acta, Q 311/13205).

 

Listina, v ktorej kráľ Albert pozastavil majetkový spor Martina Zuhaia

1439. Ján, syn Štefanov, ktorý bol synom Jakuba Zuhaia, pred krajinským sudcom Štefanom Báthorym dáva Hedvige, dcére Štefana Bakoša z  Osgányu (Ožďany, okr. Rimavská Sobota) do zálohy za 24 florénov časť majetku v Alsóbatke (Bátka, okr. Rimavská Sobota)  v gemerskej župe. (Diplomatikai levéltár Q szekció, Gyűjteményekből P és R szekcióból és állagtalan fondok, Magyar nemzeti múzeumi törzsanyag (Q 10/191210, DL-DF 44263).

1439. Kráľ Albert prikazuje  jasovskému konventu opätovne uviesť pravých majiteľov, a to urodzenú pani Kláru, ktorá je dcérou Egídia Zuhaia  a ten synom Bartolomeja Zuhaia, ako aj jej syna Mikuláša Korlátha do majetkov v Zádorháze (Zádor, okr. Rim. Sobota) a Chakani (Čakanovce, okr. Lučenec), ktoré neoprávnene užívala rodina Petra Bethusa. Syn pani Kláry preukázal kráľovskému dvoru verné služby, preto kráľ nariadil opätovné uvedenie do majetkov podľa zvyklostí, ako by sa jednalo o novú kráľovskú donáciu (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Kincstári levéltárból E, MKA, Neo-regestrata acta, Q 311/155280, DL-DF 13427).

1439. Ján Zuhai (Johannes de Zuha) je ako „kráľov človek“ (obr. nižšie) prítomný na súdnom majetkovom spore kráľovského taverníka Jánosa Perényiho, ktorý má byť uvedený do majetku fiľakovského hradu a iných nehnuteľností v Gemeri a Honte (Diplomatikai levéltár (Q szekció) • Kincstári levéltárból (E) • MKA, Neo-regestrata acta, Q 311/13334).

 

Listina, v ktorej je Johannes de Zuha uvedený ako kráľov človek

1439. Pred konventom v Šahách, Mikuláš, syn Jána Prybelyského (Príbeli z Príbeliec, okr.V. Krtíš), uhradil Antonovi Zuhaiovi zálohu za svoje pozemky v Ebeczku (Obeckov, okr. Veľký Krtíš) v novovohradskej župe (Diplomatikai levéltár, Q szekció,  Családi levéltárak P szekcióból, Tihanyi család Q 196, D-DF 67569). V listine sú uvedení aj súrodenci Nicolai, Joannis a Ladislav, obr. nižšie.

 

1441. V súvislosti s prítomnosťou husitov na Slovensku  prebehlo spoločné rokovanie viacerých žúp, medzi ktorými boli aj zástupcovia novohradského a hontianskeho komitátu, ktorého sa zúčastnili komes Ladislaus de Zeczen (Szécsenyi), Stephanus de Gyarmath, Blassius de Saagh, Ján potomok Jakuba Zuchaia (Johannes Jako de Zucha) a i. Riešili sa bezpečnostné záležitosti, ktoré smerovali k upokojeniu situácie a dohodnutiu dočasného prímeria s Jánom Jiskrom (Giskra János), ktorého  v roku 1440  kráľovná Alžbeta poverila obranou nástupníckych práv svojho syna Ladislava Pohrobka proti novozvolenému uhorskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému. Vladislav, ktorý všetky svoje sily vrhal do boja proti Turkom, žil s Jiskrom v ustavične predlžovanom prímerí. Po smrti kráľovnej Alžbety sa stal hlavným veliteľom vojska kráľa Ladislava Pohrobka a od r. 1444 bol Ján Jiskra jedným zo siedmich kapitánov spravujúcich Uhorsko (Szerémi, Ernyey József: A Majthényiak és a Felvidék. XIX. A szécseni és hollókeői treuga. Történelmi  és  genealógiai tanulmány. Nyomtatta  Fritz  Ármin  könyvnyomdája,  Budapest, 1912, s. 404) 

1446-1447. Juraj Zohay z Korothnyiku (Korytné, okr. Levoča) oznamuje jágerskej kapitule a krajinskému sudcovi, že má byť uvedený do majetku v Kewtheleku (Kameňany, okr. Revúca) a  v r. 1447 sa toto uvedenie do majetku aj uskutočnilo (Diplomatikai levéltár (Q szekció) • Kincstári levéltárból (E) • MKA, Neo-regestrata acta, Q 311/14040). Statky Kőtelek a Turulypa majú v súčasnosti už iné pomenovanie (Kubínyi Ferencz: Oklevelek hontvármegyei magán-levéltárakból. Első rész 1256–1399. Diplomatarium Hontense. Pars prima. Budapest, 1888).

1449. Šľachtic Ladislav Zuhai, syn Egídia Zuhaia spolu s ostatnými predstaviteľmi hontianskej župy požiadal v r.1449 panovníka Jána Hunyadiho (regenta Uhorska a otca kráľa Mateja I. Korvína)  o pomoc pri výstavbe a údržbe dvoch mostov na potokoch Stornapathak a Parasapathak (Diplomatikai Levéltár (Q szekció) • Kincstári levéltárból (E) • MKA, Acta ecclesiastica (Q 316) • 14315 ), listina viď kap. "Postavenie rodu...".

1450. Budínska kapitula vystavila listinu, v ktorej potvrdzuje, že Juraj Zohay dal do zálohy časti svojich majetkov v Ecsegu (novohradská župa) a neskôr vyjadril vôľu ich vykúpenia zo zálohy (Benedek Gyula: Dévaványai oklevelek 1332-1523, Documentatio Historica 2, 2000).

1450. Budínska kapitula vystavila potvrdzujúcu listinu o tom, že Matej Bői splatil Petrovi Szuhayovi a Františkovi Sepešimu zálohu 52 florénov za časti majetkov v Kenderesi (pri Veľkej Suchej) a Ecsegu v novohradskej župe (Benedek Gyula - Zádorné Zsoldos Márta: Jász-Nagykun-Szolnok megyei oklevelek 1075-1526 - Jász-Nagykun-Szolnok Megyei Levéltár Közleményei 3, Szolnok, 1998).

1450. Vácska kapitula vyhlasuje (obr. nižšie), že na základe rozkazu magnátov Uhorska (magnates regni, tzv. országnagyok – uhorskí preláti a magnáti: baróni, dvorná šľachta, palatín, krajinský sudca, chorvátsky bán, sedmohradský vajda a i.) bol Anton Zuhai (Zuhapath), syn Mikuláša Zuhaia, ktorý bol synom Ladislava Zuhaia dňa 13.7.1450 bez akejkoľvek námietky uvedený do majetku Locz (Nagylóc- Veľké Lovce, obec v MaďarskuNovohradskej župe) ( Diplomatikai levéltár, Q szekció, Gyűjteményekből P és R szekcióból és állagtalan fondok,  Magyar nemzeti múzeumi törzsanyag, Q 10, DL-DF 44582).

 

Listina, podľa ktorej na základe rozhodnutia magnátov Uhorska bol Anton Zuhai uvedený do majetku Locz

1451. Konvent v Šahách potvrdzuje protest rodiny Kysthapolchanskej proti zabratiu majetkov v Gyulathúre (pri Plášťovciach, okr. Levice) Ladislavom a Michalom Zuhaiom, synmi Egídia Zuhaia (obr. nižšie) (Diplomatikai levéltár (Q szekció) • Kincstári levéltárból (E) • MKA, Neo-regestrata acta (Q 311) • 14478).

 

1454. Vicekomesi a sudcovia Hontianskeho komitátu Gregor de Zember a Thomas de Zelen oznamujú, že Ján syn Jakuba de Zuha pred dvadsiatimi dňami podal na Thomasa de Palasth sťažnosť, že zapálil jeho  les pri  hranici s gazdovstvom Gardon a požadujú prešetrenie tohto prípadu. Datované v Hydwegu vo štvrtok po sviatku sv. Archanjela Michala, roku 1454 (Rakovszky István: Hont vármegye régi tisztviselőinek emlékezete. Új Magyar Muzeum 10/2, 1860).

1454. Medzi ališpánmi (podžupanmi) hontianskej župy po roku 1454 je uvedený Ján Zuhai, syn Jakuba Zuhaia (de Zuha) (Rakovszky István: Hont vármegye régi tisztviselőinek emlékezete. Új Magyar Muzeum, 10/2, 1860).

1466. Krajinský sudca Ladislav Palóczi  informuje, že na zasadnutí boršodskej župy Ján, syn Jakuba Zuhaia ( Johannes Jako dictus de Zuha), obr. nižšie, v mene svojej manželky Eleny (dcéry Ladislava Zeeniho), svojich detí a rodiny vypovedal, že si zvolil sudcov a podal súdnu žalobu ohľadom nárokov na dievčenské veno svojej manželky v súvislosti s majetkami Precopa (Priekopa, okr. Sobrance), Warbowcz (Vrbovec, mestská časť Michaloviec), Zeen (Sin, Senné, okr. Edelén, Maďarsko), Dobodel (Dobódél, okr. Edelén, Maďarsko), Ilsafew (Jósfafő, okr. Putnok, Maďarsko), Zylicze (Szelice, Silica, okr. Rožňava), Fekethewfywz (Feketefűz), Korothnakardo (Ardovo, okr. Rožňava), Pethri ((Szinpetri, okr. Edelén, Maďarsko) v turnianskej župe, Rechke (Sajórécske, Riečka, okr. Banská Bystrica) a Kyrali (Kyrályka, Králiky, okr. Banská Bystrica) v gemerskej župe, Sadan (Szárazadány, okr. Sárospatak, Maďarsko) v zemplínskej župe  a Meszes (okr. Edelény, Maďarsko) v boršodskej župe (Diplomatikai levéltár Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból, Kapy család. Q 95/411, DL-DF 64414).

 

 

1475. Kráľ Matej  potvrdzuje (obr. nižšie), že na základe sťažnosti Mikuláša, syna šľachtičnej Grácie, ktorá bola dcérou nebohého Štefana Zuhaia (syna Jakubovho) a manželkou Ladislava Zanthoiho, ako aj Pavla, syna Anny, druhej dcéry Štefana Zuhaia a manželky Jána Rédeiho, vyslal palatína  a krajinských sudcov na zasadnutie generálneho konventu hontianskej župy v Bude. Tu sa na základe svedectiev pod šľachtickými prísahami zistilo, že pred ôsmymi rokmi alebo aj dávnejšie, Ján, syn Jakuba Zuhaia a jeho syn Štefan, ako aj Ulrik, syn Petra Zuhaia (obaja z rodu Jakub) násilne obsadili časti majetkov a pozemkov po nebohom Ladislavovi Zuhe Fedemesi, ktoré podľa záložného práva patrili sťažovateľom. Okrem toho menovaní medzičasom stihli dať tieto majetky niekomu do zálohy  a obsadili aj mlyn na statku v Keczege (Kociha, okr. Rimavská Sobota) na rieke Rimave, ktorý na základe dedičného práva patrí tiež sťažovateľom  (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak P szekcióból. Rhédey család. Q 161, DL-DF 61062).

  

                                                   Listina, v ktorej Matej I. v r. 1475 rieši majetkový problém medzi potomkami Jaka de Zuha  

1475. V listine o uvedení potomkov rodiny Rhédey do majetkov usadlosti Nyék a Leklinc sú spomenuté majetky vo Födémesi, ktoré pôvodne získala podľa záložného práva  manželka Jána, syna Štefana, ktorý bol synom Jakuba Szuhaia. V tom istom roku sa o matkine majetky vo Veľkej Szuchej (v súčasnosti Hrnčiarska Ves) a Födémesi súdil Mikuláš Szánthó, syn dcéry Štefana, syna Jakuba Szuhaia  (Bakács István: Hont vármegye Mohács előtt. Budapest, 1971).

1475. Krajinský sudca Štefan Báthori na základe svedectiev hontianskej šľachty na generálnom konvente v Bude potvrdzuje, že suhajovské a úľanské majetky Jána, syna Jakuba de Zuha  a jeho synov Štefana a Ulrika,  ako aj  Ladislava, syna nebohého Petra a vnuka Jakuba de Zuha boli nezákonne obsadené,  podobne aj majetky Štefana, syna Jakubovho v Kocihe (okr. Rimavská Sobota) a mlyn pri rieke Rimave (obr. nižšie) (obr. nižšie) (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Gyűjteményekből, P és R szekcióból és állagtalan fondok, Magyar nemzeti múzeumi törzsanyag,  Q 10, 45610). 

 1475. V zozname starých ženských krstných mien je uvedené meno Grácia (Gratia), ktoré patrilo dcére zosnulého Štefana Zuhaia, ktorý bol synom Jakuba Zuhaia (Jako de Zuha) (Jakubovich Emil: Régi m. női nevek , Magyar Nyelv, 1915,  11. ročník).

1556. Blažej (Blassius) Zuha je uvedený v evidencii desiatkov hevešskej a szolnockej župy v Zsadányi (Bán Péter: Dézsmajegyzékek 3. Heves és Külső-Szolnok vármegye 1556 - Heves Megyei Levéltár forráskiadványai 1. Eger, 1998).

1558. V záznamoch čabradského urbáru (Čabraď, okr. Krupina), týkajúceho sa Plášťoviec, je uvedený sudca Blažej (Blasius) Zuha (Maksay Ferenc: Urbáriumok XVI–XVII. század (Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 7. Budapest, 1959).

1578. Pani Fruzsina Deme- manželka Alberta Csathóa, žiadala súdnou cestou, aby Pavol Nagyszuhay (z Veľkej Suchej, dnes Hrnčiarska Ves) postavil pred súd Jána Tótha bývajúceho v Alsószuhe.

1579. Pavol Nagyszuhay (z Veľkej Suchej, dnes Hrnčiarska Ves) učinil zadosť Gašparovi Beretkeyiovi a vrátil mu majetky v Szuhafő, ktoré mu dala do zálohy manželka Gašpara Beretkeyiho a jej príbuzní.

1579. Pavol Nagyszuhay podal súdnu žalobu na Jána Lóczyho.

1579. Pavol Nagyszuhay si v súdnej stolici zobral advokáta a zaplatil za to 6 denárov.

1580. Pavol Nagyszuhay žiadal súdnu stolicu o povolenie presťahovania poddaných Mateja a Michala Demjena spoločne s ich rodinami a podobne aj Jána Maka so synom Jančim od rodiny Pilinyi, na svoje majetky.

1580. Gašpar Beretkey požiadal slúžneho Lathranda a Andreja Szuhaya o povolenie k presťahovaniu poddaných Michala a Tomáša Szakala od Pavla Nagyszuhaya (z Veľkej Suchej, dnes Hrnčiarska Ves). 

1580. Gregor Tibay pred slúžnym Lathrandom dal Mikulášovi Szuhayovi z Basthy (Stará Bašta, okr. Rimavská Sobota) do zálohy polovicu majetkov v Ivanfalve (pri Rimavských Janovciach, okr. Rim. Sobota) a síce takým spôsobom, že keby on, alebo jeho brat chceli majetok naspäť, môže si ho vykúpiť za hodnotu uvedenej zálohy.

1668. V zápisoch z rokovania Peštiansko-pilišsko-šoltskej župy sú zaznamenané sťažnosti   Martina Žemberiho a Michala Szuhaya (Suhaja)Keresztúra (Nové Hony, okr. Lučenec) ohľadom neustále sa zvyšujúcich daní z 12 florénov na 17  florénov a okrem toho ďalšie dane  požaduje aj budínsky janičiarsky aga (Borosy András: Pest-Pilis-Solt vármegye közgyűlési iratainak regesztái. Közigazgatási és politikai iratok I. 1618-1670 - Pest Megyei Levéltári Füzetek 33. Budapest, 2001).

 

Rodina Szuhai, Jánoky, Vajdai a Jákoffy

1285.  Druhým, avšak podľa historických prameňov iba krátkodobým zakladateľom rodiny Zuhai bol Hontov syn  Derš I. (lat. Desiderius, slov. Dezider)  (obr. nižšie, Karácsonyi, 1901), nakoľko spoločne s potomkami Jakubovho rodu vlastnili Zuhu (Veľkú Suchú v súčasnosti Hrnčiarska Ves) a používali meno de Zuha.  Huntovci disponovali s dedičnými rodovými majetkami a majetkami získanými kúpami od menších vlastníkov a donáciami od prvých arpádovských kráľov.  Po skončení mongolských nájazdov Derš I. vlastnil hrad Čabraď (Litava), avšak v r. 1276 si hrad nezákonne privlastnili  Derš II. a  Demeter I.synovia  Honta II., ktorý bol Lampertovým synom (obr. niššie).

 

 

Genéza rodiny Derša de Zuha (Karácsonyi, 1901)

Kráľ Ladislav IV. sa osobne dostavil do podhradia, avšak DeršDemeter sa hradu nevzdali. Kráľ ich za trest zbavil všetkých ich majetkov a prisúdil ich  Deršovi I. Neskôr však kráľ bratov omilostil, pričom  Demeter I. sa stal dokonca išpánom tekovskej župy a v r. 1284 dostal od kráľa aj cerovské majetky v hontianskej župe.  Synovia Honta II. a to   Derš II. a Demeter I. si v r. 1285 po smrti otca rozdelili majetky, pričom  Ders II. dostal hrad Csábrág (Čabraď, Haradnok, Litava, okr. Krupina, dnes len zrúcanina hradu), Váralja (Podhradie, dnes Čabradský Vrbovok), Cseri (Cerovo, okr. Krupina), Új-Várbok (Kozí Vrbovok, okr. Krupina), Tót-Domanik (Domaníky, okr. Krupina), Alsó-Pomath, resp. Bekesteleke (v súčasnosti  neznáme), Badiny (Dolný Badín, okr. Krupina), Klaszita, Perendfalva (Prenčov, okr. Banská Štiavnica), Tapolcza (v súčasnosti  samota Teplicska), Ledény (Ladzany, okr. Krupina), Marót (Hontianske Moravce, okr. Krupina), Kis-Salló (Šalov vedľa Domaše, okr. Levice) a dediny Varbók (Vrbovok) v hontianskej župe, ako aj Szuhu (Zuha, Veľká Suchá v súčasnosti Hrnčiarska Ves) v Malohonte, ktorú aj obýval a v jeho mene sa objavil predikát de Zuha.  Demeter Idostal hrad Drégely (Draguly), Hont, Bernecze (v blízkosti Šiah), Vecze (Vezke), Szalanya (Szalatnya), Teszér (Hontianske Tesáre, okr. Krupina), Hrusó (Hrušov, okr. Veľký Krtíš), Jabloncz (Jabloňovce, okr. Levice) a Podluzsány (Podlužany, okr. Levice) (Karácsonyi János: A magyar nemzetségek a XIV. század középeig. 2. kiadás. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest. 1901, s.189-192). Pravdepodobne z tohto rodu bol Ders, ktorý v r. 1156 bol išpánom novohradskej župy (Karácsonyi János: A magyar nemzetségek a XIV. század középeig. 2. kiadás. Magyar Tudományos Akadémia, Budapest. 1901, s.189). V r. 1294 sa Tomáš  syn Derša I.   súdi za velezdharmaczké majetky a panstvo v Jánoku a v r. 1303 je uvedený ako malý hontiansky statkár v Szuhe Pred budínskou kapitulou v r. 1303 Lampert, syn Mikuláša z hont-poznanovského rodu v mene svojom a svojich synov Mikuláša, Petra, Štefana, Jána a Csekeho predal za 40 strieborných denárov  svoje majetky  Turulypa (Turypa) a  Kyeteluke (Kyeteleke) Martinovi a Karolovi (Karulus) z hont-poznanovského rodu. Z listiny sa dozvedáme, že tieto majetky boli v  susedstve v Szuhe  sa nachádzajúcich statkov Tomáša, syna Dersa de Zuha,  ale aj Štefana, syna Jakubovho (ac Thome filij Ders Zuha vocate, necnon Stephani filij Jakou vicinos et contermi) (Kristó Gyula: Anjou–kori Oklevéltár. I. 1301-1305. Budapest–Szeged, 1990), ako sa o tom zmieňujeme na začiatku tejto kapitoly.  Táto listina dokazuje, že už v r. 1303 rodiny Derša a Jakuba vlastnili Szuhu spoločne. V r. 1312 Derš súhlasí s predajom majetkov v Nyéki (Vinicaokr. Veľký Krtíš)   a Hrušove (okr. Veľký Krtíš).  Tomášovi synovia vstúpili do služieb cirkvi a vďaka nim sa podarilo získať späť aj majetky v Jánoku.  V r. 1351 palatín Mikuláš Gilétfi na zasadnutí hontianskej župy oznamuje, že magister Demeter Zuhai (de Zuha) syn Tomáša (obr. nižšie), ktorý bol synom Derša Zuhaia, obvinil Mikuláša Rodona, že násilne obsadil jeho majetok Thur (Turá, okr. Levice) v hontianskej župe. 

 

Sporiace sa strany predložili listiny  vlastníctva potvrdené vácskou kapitulou z r. 1311 a 1322, nitrianskou kapitulou z r. 1313, z r. 1347, veszprémskou kapitulou z r. 1347 a budínskou kapitulou z r. 1353. Na základe týchto dokladov  a dedičného práva bol predmetný majetok Thur prisúdený Deršovmu vnukovi Demeterovi de Zuha (Diplomatikai levéltár, Q szekció, Családi levéltárak, P szekcióból: Tihanyi család Q 196/10, DL-DF 67545).  V prípade sporu o vlastníctvo obce Janík v r. 1360 palatín Mikuláš Konth  dosvedčil, že šľachtici šarišskej a novoabovskej župy odprisahali, že obec Janok (Janík), ktorá bola v tom čase vo vlastníctve ostrihomského prepošta Ladislava a synov Andreja Lota, bola majetkom Derša Zuhaia, ktorý mal syna Tomáša a vnuka Demetera Zuhaia, dekana boršskej farnosti v župe Bihar (listina na obr. nižšie) (Diplomatikai Levéltár Q szekció, Gyűjteményekből P és R szekcióból és állagtalan fondok, Magyar nemzeti múzeumi törzsanyag Q 10/1909 31, DL-DF 42684).

 

Listina, v ktorej šľachtici šarišskej župy dosvedčujú, že obec Janík bola majetkom Derša de Zuha

 V r. 1389 boli Deršove majetky v rukách jeho príbuzných, ktorí si písali meno Vajda (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai Hont vármegye és Selmeczbánya, 1906). Z Tomášovej vetvy vzišiel rod Vajda a Jánoky (viď aj na konci tejto kapitoly).  Deršove  majetky si rodina udržala až do začiatku 15. storočia.                                                                  

 

Erb Deršovcov 

Erb Petra Derša (obr. vyššie): Predkovia: Tomáš, syn Laurinca syna Gregorovho a Ladislavsyn Derša, erbovný list r. 1417, erbovná pečať r. 1462 (Dr. Wertner Mór: A magyar nemzetségek a XV. század középeig II, I-Z, Temesvár, 1892). Zobrazenie: Donácia erbu Benediktovi, synovi Ladislava Dersa, jeho otcovi Ladislavovi a bratom Petrovi, Gregorovi, Augustínovi a Pavlovi (https://hu.wikibooks.org/wiki/ Címerhatározó/Ders_címer).

1341. Ostrihomská kapitula v listine oznamuje kráľovi Karolovi I., že vyslala predstaveného kapituly a hontianskej župy, aby uviedli do majetkov sedmohradského vajdu (vojvodu) Tomáša Zonukiho jednak na statok Jelene, patriaci mestu Aynaskw (Ajnácskő, Hajnáčka - okr. Rimavská Sobota), ďalej na majetok pri Schuhe (Veľkej Suchej v súčasnosti Hrnčiarskej Vsi), ako aj iné majetky v gemerskej a hontianskej župe. Uvedenie sa odohralo v prítomnosti kráľovho človeka a susedov, medzi ktorými sa okrem iných uvádza aj Tomáš, syn Derša Zuhayia. V listine sú vymenované darované majetky najmä v regióne Rimavskej Soboty a ich hranice (vedľa majetkov v Schuhe (Hrnčiarskej Vsi), Hrachove, Kechege -Kociha, Kelechen (Fiľakovské Kľačany, dnes Fiľakovské Kováče), Ryma a Zumbath (časti Rimavskej Soboty) a i. Za hranice donačného územia sa uvádzajú aj rieky a pramene Bukuapatak, Jamnopatak, potok Schuha (Szuha), potok Goron, Kobalyapatak, Kolpatak, Korozum patak, rieka Rimava a i. V prípade názvu Schuha autor v mennom registri dodáva, že sa jedná o osadu Szuha (Schuha, Zuha) a že dnes má pomenovanie Hrnčiarska Ves. V prípade potoka Schuha je podobne priložený aj terajší názov Szuha (Sebők Ferenc: Anjou–kori Oklevéltár. XXV. 1341. Budapest–Szeged, 2004, s. 180).

 1348. Na základe rozhodnutia prelátov a magnátov Uhorska, Ján, syn Mikuláša Kvera (Kövéra) z Velezdu spoločne s ostrihomským prepoštom Ladislavom, synom Tomáša, ktorý bol synom Derša Zuhaia (Ladislaus filius Thome filii Ders de Zuha) po dlhotrvajúcom súdnom spore s rodinou po zosnulom palatínovi Lorándovi získali späť   gemerské a boršodské majetky v Harmachu (Chrámec, okr. Rimavská Sobota), Azo a Athavelezde (Sajóvelezd v Boršodsko-abovsko-zeplínskej župe). Potomkom palatína za navrátenie zaplatili 240 košických grošov (garas) a florénov  (Nagy Imre: Anjou-kori Oklevéltár. XXXII. 1347-1352. Budapest, 1887).

1413. Palatín Mikuláš Garai prikazuje konventu v Šahách, aby rozdelil a pridelil polovicu statkov v Jánoku (Janík pri Košiciach) potomkom Derša Zuhaia (Derš- meno slovanského pôvodu) a to synovi Štefanovi a vnukovi Tomášovi (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár IV. 1413–1414. Magyar Országos Levéltár kiadványai, II. Forráskiadványok 25. Budapest, 1994, s. 264).

1414. Vissegrad. Podľa rozsudku krajinského sudcu Šimona Rozgonya vo Visegráde v spore o majetky v Jánoku (Janík) medzi Afiou (Agafiou)- dcérou Mikuláša Jánokiho (ktorý bol synom Štefana Jánokiho) na jednej strane a na druhej strane Tomášom- synom Štefana Zuhaia, ďalej manželkou Derša Zuhaia a jej synmi Ladislavom a Štefanom, ďalej Michalom, synom Bartolomeja a Ladislavom, synom Egídia, ktorí obsadili  časť majetkov v Janíku,  ktoré prináležali Afii ako veno od Tomáša Zuhaia a od Deršových synov.  Po predložení listín vlastníctva Zuhaiovskej rodiny palatínovi Mikulášovi Garaiovi, podľa ktorých palatín a šahský konvent rozdelil majetky v Janíku s časťou prislúchajúcej aj Afii, konzílium šľachty, prelátov a magnátov kráľovskej komory rozhodlo, že polovica predmetných majetkov v Janíku patrí Afii a prikázalo ju  do týchto majetkov uviesť s vyslancom jasovského konventu a kráľovím človekom (Mályusz Elemér: Zsigmondkori oklevéltár IV. 1413–1414  Magyar Országos Levél­tár kiadványai, II. Forráskiadványok 25. Budapest, 1994) (Vécsey Tamás: Jánok és az 1569:LVIII. T.-czikk. , In: Pauer Imre: Értekezések a Történeti Tudományok köréből 22. kötet 1908-1911, 10). 

Starší Deršov syn, Tomáš (1294-1337) sa stal prapredkom rodu Vajdai. Jeho syn Vajda Derš (1398-1414) mal synov Štefana a Gregora (1433-1454), z ktorých vystupuje jeden pod menom Jánoki a druhý syn Bartolomej (1414-1433) je zapísaný ako Szuhai (obr. nižšie). Z tejto rodiny Štefan neskôr vystupoval pod menom JánokiSzuhai (1503-1548) (Borovszky Samu: Magyarország vármegyei és városai. Hont vármegye nemes családai. Apolló irodalmi társaság, Budapest, 1903, 618 s.). Rodina Jánoki získala svoj erb v novembri 1431: v modrom poli zlatolistá koruna, dve paže v rukách v každej po tri ruže s prepletenými listnatými stonkami, prikrývadlá: modro-strieborné (obr. nižšie) (Reiszig Ede: Hont vármegye nemes családjai. In: http://mek.oszk.hu/09500/09536/html/0011/ 20.html). Niekoľkokrát sa bez pokračovania v tomto potomstve meno Szuhai ešte objavilo, napr.  Thomas de Szuha et Jánok, ale aj  „Pázmán“ 1454-1478 a Štefan Jánoki et  Szuhai (1503-1548), a Egídius Jánoki et Szuhai (1414-1453) (obr. nižšie) (Dr. Wertner Mór, A magyar nemzetségek a XV. Század középeig II. I-Z, Temesvár, 1892, s.56).

1425. Egyed Szuhai, syn Bartolomeja Zuhaia, ktorý bol synom Derša (Vaidaiho), sa oženil s Helenou Kővári. Bola dvojnásobnou vdovou, ale podarilo sa jej získať prislúchajúce majetkové podiely  v Kelenyi (v Kleňanoch, okr. Veľký Krtíš) (Dr. Reiszig Ede: A Kováriak. Turul, A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye I., Értekezések és önálló czikkek. 1909, s.165).

Zakladateľom Jákoffyovcov bol Štefan, syn Jakuba de Zuha z Hont-Poznanovského rodu, pričom autor uvádza, že táto Zuha má v súčasnosti názov Ratkószuha (Fekete Nagy, Antonius – Makkai, Ladislaus: Documenta historiam Valachorum in Hungaria illustrantia, usque ad annum 1400 p. Christum. Études sur l'Europe Centre-Orientale, 29, Budapest, 1941). Rod Jákóffy mal tiež niekoľkých členov rodiny, ktorí mali v mene  „de Zuha“. Väčšina však mala svoj pôvod v Hrachove, ktorý bol ich rodovým majetkom a ich zakladateľom podľa  Borovszkého bol Jakubov syn Móka. Rod vymrel po meči v r. 1639 (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Gömör-Kishont vármegye, 1903). Ako už bolo vyššie naznačené,  zo spoločných predkov Hont-Poznanovského rodu pochádzala aj rodina Jánoky z Veľkej Szuhy (Nagy Szuha, dnes Hrnčiarska Ves), ktorá  neskôr už používala meno odvodené od svojho nového sídla, abovskej dediny Jánok (Janík). 

Rodostrom rodiny Jánoki a Vajdai 

 

Erb rodiny Vajdai a Jánoki, ktorých zakladateľom bol Derš (1266-1272)

(https://hu.wikibooks.org/wiki/Címerhatározó/Vajdai_címer)

 

Rodina Szuhányi, Szuchansky a Szuchacs

 

1349. Obec Sucháň (okres Veľký Krtíš) sa spomína od roku 1349 pod názvom Szuchan, Zuhan (1392), Suhan (1773); maďarsky Szuhány. Patrila panstvu Bzovík, v 15.-19. storočí Dacsovcom. V roku 1407 nachádzame v ich držbe majetky v Zuhe, rodina Szuhay (Zuhai) zo Szuhy však v Sucháni majetky nevlastnila. Do konca stredoveku sa striedali vo vlastníctve majetkov v Sucháni zemianske rody z Kosihoviec, Plášťoviec, ale majetok tu vlastnilo aj bzovícke prepoštstvo (http://www.obecsuchan.sk/o-obci/historia.html); (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai, Hont vármegye községei, 1906).

 

 

Erby rodiny Szuhányi (Siebmacher's grosses und allgemeines Wappenbuch, 4 Bände, 1893)

1688. Rodiny Szuhányi pochádzajúce zo Sucháňa sa presídlili do tekovskej, berežskej a sabolčskej župy. Ján Szuhányi dostáva od kráľa Leopolda I. erb v r. 1688 v Bratislave (obr. vyššie vľavo) (G. von Csergheö: Der Adel von Ungarn samt den Nebenländern der St. Stephanskrone, Siebmacher's grosses und allgemeines Wappenbuch, 4 Bände, 1893). Ján Szuhányi bol vyhlásený  v Trenčíne  za  šľachtica v r. 1685, neskôr odchádza z Trenčína a pôsobí v r. 1714 v Beckove a v r. 1721 v Drietome. V satmárskej župe sa usadil Martin Szuhányi, ktorý od kráľa Karola III. v r. 1718 získava armáles s erbom (obr. vyššie v pravo),  v r. 1727 je hlavným župným notárom a v r. 1732 ališpánom. Za šľachtica bol vyhlásený  v tekovskej župe v r. 1719, pri súpise šľachticov v r. 1754—55 je zapísaný v župách Bereg, Szabolcs a Szatmár. Jeho syn Ladislav bol tiež ališpánom Szatmáru a druhý syn Anton  slúžil v kráľovskej strážnej službe. Rodina v r. 1765 dostala kráľovský dar a to usadlosť Hirip v Rumunsku pri maďarských hraniciach v župe Szatmár, pričom v okolí Hiripu už vlastnili aj majetky v meste  Csenger a Ivacskó. Ladislavov syn Ján mal podobnú kariéru ako jeho otec (Borovszky: Magyarország vármegyéi és városai. Szatmár vármegye,  1908) (Kempelen Béla: Magyar nemes családok 10. kötet, 1931). 

1753 - 1804Neodmysliteľnou analógiou mien, ktorých genéza vychádza z názvu obce Sucháň je  aj meno SuchanskýSuchács (Balogh István: Az újratelepített Nyíregyháza első félévszázada. A nyíregyházi bírák évkönyvei 1753–1803. Szabolcs-Szatmár megyei helytörténetírás, 3–4. Nyíregyháza, 1982). V histórii mesta  Nyíregyháza  je Pavol Szuchánszky v r. 1754 uvedený v zozname prísažných sudcov a senátorov (Borovszky Samu: (Magyarország vármegyéi és városai, Szabolcs vármegye, 1900). Spolu so svojimi bratmi Jurajom a Jánom prišiel do Nyíregyházy zo Szarvasu v r. 1753 (Erdész Sándor: Nyíregyházi szlovák nyelvjárási és  néprajzi emlékek. A Nyíregyházi Jósa András Múzeum kiadványai, 9. Nyíregyháza, 1977). Michal Szuchacs bol v r. 1795-1804 v Nyíregyházi sudcom. Dlhšie obdobie rodiny Szuchacs Szuchánszky v Nyíregyháze držali posty sudcov a starostov (Balogh István: Az újratelepített Nyíregyháza első félévszázada. A nyíregyházi bírák évkönyvei 1753–1803. Szabolcs-Szatmár megyei helytörténetírás, 3–4. Nyíregyháza, 1982).